V petržalskom televíznom štúdiu všetko klape ako hodinky. Na pľaci sa už od rána tvrdo pracuje, nakrúca sa sitkom. Žiadne vybočenia z časového harmonogramu sa nepripúšťajú, za jeden deň musí vzniknúť celý diel seriálu, teda zhruba päťdesiat klapiek. Herci sa učia texty za pochodu, nemajú čas na skúšanie. Keď odložia scenár, idú rovno pred kameru.
Smejkovia až za hrob
Pri bare vo vstupnej hale svoj voľný čas v prestojoch počas nakrúcania trávia kameramani, zvukári a ďalší členovia štábu. Za jedným stolom sedí bizarná skupinka ôsmich ľudí. Väčšinou sú to dôchodcovia, ale svieti medzi nimi aj mládenec. Ten podchvíľou niečo povie, hoci aj sám pre seba, a vzápätí sa zvučným smiechom výdatne zasmeje.
Všetci ich tu už poznajú. Sú takpovediac inventárom televíznych relácií, v ktorých počuť smiech publika. Vravia im smejkovia. Kedysi dávno, za čias masového fungovania zábavných formátov Uragán a Hurikán, začali chodiť na živé nahrávky týchto predstavení a smiali sa, až sa za bruchá chytali.
Vymetali aj iné zábavné produkcie, dokonca sedávali v hľadiskách počas nahrávok silvestrovských programov, aby vypomohli. Sem-tam bolo treba byť aj interaktívny: dačo z hľadiska zakričať alebo vyjsť na javisko či dokonca hodiť medzi účinkujúcich nejakú rekvizitu, napríklad kapustnú hlavu. Tak sa zrodili „profesionálni“ diváci. Dnes majú za sebou celkom slušnú smiecharsku kariéru.
Ich pôsobenie na scéne slovenskej televíznej zábavy je už sofistikované. Robia smiechový komparz. Nasmejú sa, dostanú diéty, aj si privyrobia, občas sa dostanú dokonca do záberu, čo viac si ešte majú želať? Sú fanúšikmi až za hrob - konkrétne si vyhliadli komediálneho herca a režiséra Petra Marcina. Chodia na všetky jeho vystúpenia a nahrávania. Aj v jeho najnovšom sitkome sú spoluvýrobcami živého smiechu.
S tvorcami vyrábajú zábavu
„Som tu nováčik. Mňa ozaj nemusí do smiechu nikto nútiť. My to máme v rodine,“ hovorí so širokým úsmevom pani Mária, dôchodkyňa. „Aj moja mama sa rada smiala, aj moja dcéra sa rada smeje. Tento humor je môj. Keď je na čom sa smiať, tak sa smejem aj hodinu. A keď si večer doma spomeniem, na čom som sa cez deň smiala, zasa sa smejem! Som šťastná, že sa tu sa tu môžem z duše zasmiať. A som vďačná pani Darinke, ktorá ma sem zavolala.“
Pani Darina je dlhoročná členka spomínanej smiecharskej skupinky. Voľakedy dokonca účinkovala ako ochotníčka v bratislavskom divadle Za rampami. Keď si má spomenúť, kedy začala pravidelne pôsobiť ako smejúca sa diváčka, musí v pamäti riadne zaloviť.
Boli to časy, keď si nadšene kupovala lístky na každé predstavenie Uragánu v bratislavskom štúdiu L+S. „Neskôr, keď vznikol seriál Susedia, zavolali nás, skalných, že sa môžeme prísť pozerať na nakrúcanie v kultúrnom dome v Dúbravke. Stali sme sa súčasťou komparzu, dokonca sme sa aj objavili v nejakých scénkach. A tak vlastne s tvorcami vyrábame zábavu. Pán Marcin je náš najlepší komik, to vieme určite! Povedzte mi lepšieho!“ vraví.
Sitkom Mafstory živých smiecharov nepoužíval, stačili mu tí elektrickí. FOTO: Joj
Potrebujeme smejkoband?
Počas nakrúcania sú všetci členovia skupinky celý deň k dispozícii. Spolu čakajú na ostrú, hrajú karty, čítajú klebetníky a knižky, pijú kávičku, pofajčievajú pred bránou a rozprávajú si vtipy. Keď však príde pokyn z réžie, okamžite sú k dispozícii.
V štúdiu majú svoje minihľadisko za kameramanmi, aby dobre videli, čo sa deje. Len čo herci spustia svoje repliky, oni spúšťajú svoj smiech.
Či je na čom sa zasmiať? "Isteže, vždy prekvapí nejaký brbt alebo vtipná poznámka. Niekedy sme takí rozbláznení, že je nám smiešne už všetko. Nikto nám nekáže, kedy sa máme smiať, je to úplne spontánne,“ tvrdia smiechári svorne v presvedčení, že herci ich smiech majú radi a potrebujú spätnú väzbu.
Ako sme však zistili, nie je to pravidlo, nájdu sa aj herci, ktorých tento „smejkoband“ počas práce vyslovene vyrušuje. Ozývajú sa totiž takmer po každej replike.
„Živý smiech je pre atmosféru dobrý, ale je pravda, že niekedy skupinku musíme aj krotiť,“ hovorí Peter Marcin. Paradoxne, smiech desiatich ľudí ani pri najlepšej snahe neznie dokopy tak, ako je to v sitkome žiaduce. Treba ho tak či tak domixovať aspoň na mohutnosť smiechu menšej divadelnej sály.
Ohrozená pointa
V Amerike sa sitkomy nakrúcajú často pred skutočným veľkým publikom, ktoré sa smeje spontánne tam, kde je mu to naozaj smiešne. Takto napríklad vzniká sitkomový seriál Big Bang Theory. Nacvičuje sa niekoľko dní a potom sa dvakrát hrá naživo pred divákmi. Z týchto dvoch natočených verzií sa potom vyskladá jeden televízny diel.
Keď je živých smiecharov maximálne desať, tak ako u nás, môže to byť vďačné len ako orientačná pomôcka pre tvorcov - lepšie vedia, kde majú smiech namixovať.
Na druhej strane, keď máte niekde pointu a smejkovia sa nezasmejú, je to neklamný znak, že treba niečo riešiť, minimálne žiadať od hercov technickú pauzu, aby v postprodukcii nebol problém celý smiech umelo dodať.
Najatý Smejkoband sa smeje vlastne takmer po každej replike. Pravdepodobne je to o dosť viac, než si formálne vyžaduje klasická sitkomová triáda veta-veta-vtip alebo vtip-vtip-veľký vtip. Aj to dokazuje, že lepšie sa manipuluje s elektronickou formou smiechu.
Lenže tá zase nikdy nebude znieť ako skutočný, živý smiech. „Keby sme si mohli dovoliť plnohodnotné, dostatočne veľké živé publikum, mohli by sme mať v sitkomoch kvalitný smiech a oveľa lepšie by sme vedeli, ktoré momenty nám vyšli,“ hovorí šéfdramaturg TV Joj Stanislav Guštafík.
„Pri mixovanom smiechu sa stane, že raz ho dáte príliš veľa, druhý raz zase málo. Ale dokáže vám pomôcť pri pasážach, ktoré nie sú až také smiešne a vy potrebujeme diváka udržať pri živote. Je to rôzne. Napokon, sú aj sitkomy, ktoré sa sčasti nakrúcajú pred publikom a sčasti bez neho, v závislosti od náročnosti exteriérových scén - napríklad môj obľúbený How I met your mother.“
Smiech stimuluje
Trend využívania smiechu v sitkomoch sa podľa Guštafíka v poslednom období zmenil. Seriály z posledných rokov ho už nepoužívajú a táto tendencia by mohla časom prevládnuť. Novinkou sú aj dokumentárne prvky, ktoré do sitkomu prenikli - výpovede hrdinov na kameru či snímanie kamerou z ruky.
Nie je teda jedno, či smiech v sitkome je, alebo nie je? „Určite nie,“ vraví Guštafík. „Keď tvorca ide do niečoho nového, nemusí si byť istý, že to ľudí bude baviť. Použitím smiechu diváka však prinúti lepšie pochopiť myslenie a konanie postáv. Smiech diváka stimuluje, aj keď sa naň niekedy nadáva. Pri výrobe našich sitkomov je prax aj taká, že najprv to skúšame bez neho, a keď to nefunguje, tak ho tam dáme.“
Roztočil to Twister
Vývoj sitkomu má už aj u nás svoju históriu. Všetko sa to začalo ešte v rádiu Twist, kde kedysi herec Andy Kraus pôsobil ako moderátor ranného vysielania.
„Chceli sme vysielanie trochu oživiť, a tak sme doň začali zaraďovať krátke skeče a scénky. Z toho prirodzene prišla požiadavka vymyslieť dlhší formát. Vznikol deväťdesiatminútový zábavník Twister a v ňom kultové postavy známe pod menami László Komárom a František Stromokocúr,“ spomína.
Spolu s Petrom Marcinom ich potom preniesli aj do televíznej kabaretnej relácie Uragán, neskôr Hurikán a od roku 2006 začali mimoriadne úspešne fungovať aj v prvom slovenskom sitkome Susedia. Postupne sa rozrástol do troch sérií a pre väčšinu divákov televíznej zábavy ostal dodnes najlepším a najvtipnejším pôvodným seriálom.
„Nad tým, či smiech pri nakrúcaní využiť alebo nie, sme ani nerozmýšľali, kopírovali sme americký formát vo všetkom - v smiechoch, v záberovaní aj v strihu. Myslím si, že smiech do klasického sitkomu patrí. Podporuje náladu. Vždy sa lepšie smeje človeku v partii, alebo keď počuje niekoho druhého smiať sa. Vie sa, že smiech je nákazlivý,“ dodáva Andy Kraus.
Aj sitkom dostal za úlohu predávať produkty
Názov sitkom vznikol z anglického výrazu „situation comedy“ - situačná komédia. Má obyčajne podobu mnohodielnej série. Predstavuje niečo medzi hraným seriálom a skečom. Tento špecifický druh komédie vznikol v dvadsiatych rokoch 20. storočia v rádiách. Dnes je typický pre televíziu. Vtipné dejové zápletky sú sústredené väčšinou v obyčajnom prostredí (domov, pracovisko, obľúbený bar). Dej je plný vtipných dialógov a sústreďuje sa na rôzne každodenné problémy. Počet postáv nie je veľký (tri až šesť). K sitkomu patrí aj smiech publika, nie je však nevyhnutnou podmienkou tohto žánru, skôr má dokresľovať humorné okamihy.
Pravidlom klasického sitkomu je, že jeden jeho diel je uzavretým vypointovaným príbehom. Postavy nemenia svoje charaktery, nevyvíjajú sa. Niektoré typy sa od klasických parametrov posúvajú viac k hraným seriálom, k doku-telenovelám či ku skeč-šou.
Rodiskom sitkomu je Amerika. Jeho korene siahajú do divadelných formátov one man show, humoresiek a vaudeville. Tieto živé predstavenia sa začali prenášať naživo aj s prirodzeným smiechom publika. Zvláštnou kategóriou je britský sitkom. Na rozdiel od amerického, kde sa téma sústreďuje okolo viacerých ľudí v podobe rodiny, uzavretého kolektívu či spriatelenej partie, je typickým hrdinom britkomu jeden zatrpknutý človek (Mr. Bean, Benny Hill show).
Vnútorná štruktúra sitkomu sa prispôsobila komerčnej funkcii zábavných televíznych žánrov, ktoré mali odjakživa za úlohu niečo predať (napríklad siahodlné soap opery boli vlastne reklamou na prášok na pranie). Sitkom mal pôvodne tiež za úlohu predávať produkty, preto boli scénky prerušované istým počtom reklamných brejkov. Tento formát sa preniesol až do dnešných čias.
Smiali sa mi, ako smiechujem
Hudobný skladateľ a hudobník Marián Čurko sa v televízii preslávil svojím vynálezom. Poradil si so smiechovaním sitkomov tak, že to začalo všetkých baviť.
„Pri zvukovýrobách som si všimol, že zvukári nahadzujú smiech po smiechu do sitkomu celé hodiny myšou. Vtedy mi napadlo, že si smiechy nasamplujem do klávesov. Tak by som mohol na nejakú smiešnu repliku reagovať okamžite a nemusel by som zastavovať film. Všetci sa mi smiali, že takto sa to predsa nerobí. Potom, keď to však začalo fungovať, sa smiať prestali, lebo za hodinu sme mali nasmiechovaný celý sitkom, ktorý iní robili celý deň. Trochu som sa cítil ako Edison a trochu ako štrajkokaz, ktorý zobral ľuďom prácu," vraví.
Vysvitlo však, že vznikol nový rozmer smiechovania. Táto technológia umožňovala používať viac smiechov odrazu. Nemusel sa používať iba jeden druh zasmiatia, na druhej strane - dalo sa iba trochu sa pouškrnúť, zaševeliť, a potom postupne prejsť do burácajúceho smiechu, alebo robiť smiechové vlny, skrátka vytvárať reálnu náladu ako niekde v divadle. Čurko to režisérovi odôvodnil: "Diváci nemôžu byť dve minúty ticho a potom sa úplne rozrehotať, to nerobia, stále ševelia."
A to je celá veda. Teraz už ani fiktívni diváci nemôžu byť skoro nikdy ticho. Dokonca sa vyriešil problém nudných a nevtipných sitkomov, lebo aj v nich sa teraz stále ozýva smiech.
Databáz smiechov je veľa, hlavne amerických, a nie sú drahé. Je dobré ich poskladať na klávesnici systematicky: dolu od slabých reakcií až hore po najsilnejšie. Vtedy sa v smiechu dobre orientuje. "Najsmiešnejšie je, keď smiechujete sitkom, ktorý vôbec nie je smiešny. A to sú skoro všetky. Vtedy sa najviac zabávam. Veľa ľudí hovorí, že smiechy v sitkomoch sú trápne, ale až keby tie sitkomy videli bez smiechov, potom by sa im celá tá skutočná trápnosť odhalila," myslí si Čurko.
Raz vraj so zvukárom osmiechovali zo zábavy aj Ordináciu v ružovej záhrade. Tá vtedy dostala super grády a smiali sa z toho všetci v televízii. Stačilo, že lekár hovoril s pacientom o závažných diagnózach alebo niekto niekomu vyznával lásku počas hurónskych smiechov, a najväčšia zábava bola na svete. „Telenovely asi zo mňa urobili trochu cynika," priznáva na záver hudobník.
Ticho po Susedoch už zaplnili nové sitkomy
V deväťdesiatych rokoch sa u nás roztrhlo vrece predovšetkým so zábavnými formátmi typu skeč-šou, ktoré boli lacnejšie než sitkom. Úspech zaznamenali Apropo TV Stana Radiča a Jaroslava Filipa, Telecvoking - kde sa pridali Miro Noga, Štefan Skrúcaný, Zuzana Tlučková a Rasťo Piško. Neskôr prišli Halušky, dvojica Vacvalová - Andrássy s reláciami Aj múdry schybí či Dereš, začalo bodovať Sedem s.r.o. Mnohé z nich pracovali aj s politickým humorom (najvýraznejšie šou Milana Markoviča) a väčšinou sa v nich smialo živé publikum. Menej úspešné projekty z konca minulého storočia boli sitkomy Duchovia a Zborovňa.
Politická satira sa vytratila začiatkom nového tisícročia a uvoľnila miesto jednoduchšej zábave. Nový úspech zaznamenali napríklad relácie O tri štart či S.O.S. Pomaly prichádzal čas prepracovanejších slovenských sitkomov. Konkurovať tým najpopulárnejším americkým, ako Step by step, Priatelia, The Cosby Show, Alf, Rodina Adamsovcov, Roseanne, asi nie je ľahké, nehovoriac o náročnejších divákoch odchovaných na Červenom trpaslíkovi či IT Crowd. Napriek tomu u nás zlom nastal. Do istej miery ho spôsobil rozpad komediálnej dvojice Andy Kraus a Peter Marcin. Po ich spoločných Susedoch bolo dlhšie ticho. Začali fungovať nezávisle vo vlastných sitkomových projektoch a postupne sa sľubný priestor otvoril aj pre ďalších tvorcov. Pribudli Mafstory, Profesionáli, Kutyil s.r.o., neskôr Priateľky, Hoď svišťom, Zita na krku, Sekerovci a napokon seriál Hlavne že sa máme radi - momentálne jediný, ktorý sa na Slovensku nakrúca aj za pomoci živého smiechu.
