Najskôr vznikli pred dvoma či troma rokmi dve veľmi osobné knihy. TOMÁŠ BERKA napísal Blumentálske blues, kde hudba nemohla chýbať, keďže bola súčasťou autorovho životného príbehu, a FEDOR FREŠO Sidemana, ktorý bol výsostne o jeho hudobnej kariére. Vzápätí obom nezávisle od seba napadlo podrobne zmapovať históriu bratislavského bigbítu. Výsledkom je spoločná kniha Rocková Bratislava.
Na spolupráci ste sa asi dohodli rýchlo, ale boli ste si istí, že viete presne, do čoho idete?
BERKA: „S asi dvojtýždňovým posunom sme zistili, že obaja to chceme napísať, tak sme sa dali dokopy a snažili sme sa to spracovať od a do zet. Základom bolo podrobne zmapovať päť dekád od začiatku 60. rokov zhruba do konca roka 2010 s tým, že tam budú aj beletristické kapitoly o príslušnom období.“
FREŠO: „Tak to bolo, hoci už ťažko presne zistiť, ako došlo k myšlienke napísať to spolu. Proste urobíme to dvaja, pôjde nám to ľahšie, každý si spomenie na plno vecí. V tom prvom momente sme mali veľmi naivnú predstavu o tom, čo nás čaká, a nemôžem povedať, že by sme stopercentne vedeli, do čoho ideme. Uvažovali sme o čísle okolo sto kapiel. Mysleli sme si, že sa na tej scéne orientujeme, no ukázalo sa, že až tak dobre nie. Zistil som, že som mal skreslenú predstavu o bratislavskej hudobnej scéne. Dozvedeli sme sa plno nových vecí.“
Čo rozhodovalo o zaradení jednotlivých skupín do knihy?
BERKA: „Zaradili sme tam každú rockovú kapelu, ktorá zahrala aspoň jeden živý koncert, pretože bolo mnoho kapiel, ktoré síce cvičili v garážach, ale nik o nich nevedel. To bolo prvé kritérium. A potom sme, samozrejme, dali väčší priestor skupinám, ktoré nahrali platne, po ktorých niečo zostalo. Tam to možno môže pôsobiť trochu neproporčne.“
Nakoľko je v knihe prítomný prvok kritickosti, hodnotenia?
BERKA: „Hodnotiaci aspekt je vždy zavádzajúci, lebo to ide cez vlastné ego, takže sme sa snažili skôr o neutrálnejší opis, držať sa faktov a namiesto kritických názorov sme to okorenili nejakými postrehmi hlavne pri dekádach z totalitných čias. Robiť bigbít v tom režime bolo trochu bizarné.“
FREŠO: „Nechceli sme hodnotiť, ale neviem, či sa nám to vždy podarilo. Pri ’vlastných’ kapelách to bolo najťažšie. Ja som veľmi pozorne čítal pasáže o Berkových skupinách a on rovnako prísne čítal o mojich. Radšej sme viac vyhadzovali, aby z knihy nevznikol pamätník našich vlastných aktivít.“
Ako dlho trvala príprava, kým ste sa pustili do písania?
FREŠO: „Príprava nebola žiadna. Kostru knihy vytvoril Tomáš, ja som to rád prijal, ale potom sa to menilo a dopĺňalo, keď sme museli pátrať po kapelách a muzikantoch. Tie rešerše vyzerali tak, že sme telefonovali a zisťovali kadejaké fakty. To trvalo asi rok. Stretli sme sa aj s tým, že dvaja rôzni členovia jednej kapely nám líčili určitú situáciu z rôznych pohľadov, a vôbec nie rovnako.“
BERKA: „To boli nekonečné sedenia s desiatkami muzikantov. Navyše koncepcia, ktorú som mal v hlave, kým som si chvíľu myslel, že knihu budem robiť sám, nebola taká široká. Fedor však priniesol aj iné pohľady, keďže sa vyzná aj v technických i manažérskych veciach, takže sa pôvodný zámer rozšíril. Nemožno nespomenúť, že pri tom pátraní po faktoch nám pomohli aj knihy Slovenský bigbít a Bratislavský nárez.“
Aké bolo rozdelenie práce?
BERKA: „Tie dekády sme robili spolu, lepili sme to, kto koho poznal, ale historické kapitoly na začiatku, beletrizujúce časti a potom tie o manažmente, technike a pod. sme si podelili.“
Je to poznať, kto ktorú kapitolu písal?
FREŠO: „Navzájom sme si všetky texty redigovali, keď jeden niečo napísal, ukázal to druhému, aby sme zachovali jednotnú fazónu. Nechceli sme deliť, že toto je moje a toto tvoje. Je to naše spoločné dielo, ja sa podpíšem pod veci, čo napísal Tomáš a naopak. Je tam toľko vzájomných interaktívnych zásahov, že to považujeme za jeden homogénny text.“
Koľko kapiel a ľudí ste vypátrali? Čo s takými, ktorí boli rockermi a potom prešli do komerčného popu?
FREŠO: „Kapiel zmapovaných aj mierne nezmapovaných je okolo 400 a muzikantov asi 1400. Keď niekto opustil rockovú scénu, zaznamenali sme to, ale tým komerčným, zábavovým kapelám a orchestrom, kam niektorí prešli, sme sa viac nevenovali, iba ich spomenuli v kapitole Iné žánre. Takisto sme vypúšťali džez a veľmi obmedzene sme zasiahli do folku, iba keď sa tam vyskytli nejaké rockové prvky. Rap, dancefloor, hiphop, to sme vynechali, na druhej strane sme nemohli obísť štýly ako punk či funky.“
Možno knihu vnímať aj ako istú encyklopédiu?
BERKA: „Určite. Je tam menný register muzikantov podľa abecedy, každý sa tam nájde, na aký nástroj hral, s kým hral a v ktorej kapele. A tiež je v knihe register kapiel s kompletným personálnym i nástrojovým zložením. To považujeme za priekopnícku činnosť.“
Ktoré obdobie bolo pre vaše písanie najkrajšie?
BERKA: „Šesťdesiate roky, tie sme najviac prežívali, a teda aj najviac poznali, na druhej strane to má úskalie, že je to veľmi dávno. Niektorí ľudia už nežijú, a preto sme niektoré kapely ani nevypátrali. Vedeli sme, že existovali, ale nenašli sme nikoho, kto by o nich vedel niečo povedať.“
Posledné dve dekády sa týkajú rokov po páde komunistického režimu. Je situácia v rockovej hudbe výrazne odlišná od predchádzajúcich rokov?
BERKA: „Všetci sme vtedy očakávali, že sa niečo zmení, ale nové spoločenské pomery o tom nesvedčia. Nedá sa povedať, že by zrazu bolo veľa úspešných skupín, Je fakt, že dosť ich nahráva v zahraničí, to je veľký rozdiel, ale nejako výrazne to neposkočilo vpred, že by na každom rohu hrala dobrá rocková kapela.“
Aký máte s odstupom času pocit z rockovej Bratislavy?
BERKA: „Fedor nemá taký odstup, lebo je v tom stále ponorený, dodnes hrá vo viacerých kapelách. Ja som prešiel aj inými profesiami, ale to spoločenstvo muzikantov je dodnes názorovo výnimočné, je v ňom stále najväčší potenciál slobody. Spomínam na to veľmi rád, v podstate od polovice 80. rokov nehrávam, no vždy sa s tými ľuďmi s potešením stretávam a cítim sa oveľa slobodnejšie ako v iných komunitách. Myslím si, že takto to vnímajú aj ľudia, čo neboli muzikantmi, poslucháči, bežní konzumenti hudby.“
Aký ohlas na knihu čakáte?
BERKA: „V závere píšeme, že sa vopred ospravedlňujeme ľuďom, ktorých sme vynechali. Kniha nie je zaťažená odbornými dišputami, takže predpokladám, že zaujme široké vrstvy čitateľov, nakoniec, to je silnejšia vrstva obyvateľstva než samotní muzikanti.“
Knihu pokrstíte v sobotu veľkolepým koncertom v MMC a Randal clube.
FREŠO: „Už som videl plno zamračených pohľadov, výber účinkujúcich je ošemetná vec, do piatich hodín sme z niekoľkých desiatok kapiel vybrali šestnásť. Viac sa, žiaľ, nedalo, nie je to niekoľkodňový festival.“
BERKA: „Ten, kto tam nehrá, nie je horší, nejde o žiadny rebríček hodnôt.“
V každom prípade, veľká vďaka za túto knihu. Ale kacírska otázka - nebolo by normálne, že by ju mali písať hudobní kritici?
FREŠO: „Nikdy nikto nikomu nebránil.“
BERKA: „Navyše, na Slovensku Fedora každý pozná, aj ten, koho on nepozná. Keď niekomu zavolal a predstavil sa, hneď mal dvere otvorené.“
FREŠO: „S radosťou som konštatoval, že aj tí mladí ma akceptujú. Myslím, že mám určitý náskok pred akýmkoľvek publicistom, lebo som to sám zažil. Aj som hral a hrám, aj som sedel v réžii, v štúdiu.“
BERKA: „Písali sme to dva roky. Neviem, či by niekto bol ochotný stretávať sa s toľkými ľuďmi. Niektorí si až po našom zavolaní spomenuli, že hrali v nejakej kapele. Urobili sme inventúru v kovošrote.“
