KNIHA TÝŽDŇA / Vzpomínky ženy bez piana
Luis Buňuel, v umení a spoločnosti avantgardista, provokatér, filmovým videním revolucionár, fungoval doma podľa tradičného španielskeho modelu
Vzpomínky ženy bez piana, vzorovo surrealisticky znie titul knihy spomienok Jeanne Rucar de Buñuel, manželky Luisa Buñuela (vydavateľstvo Václav Žák – Casablanca). A je to tak trochu surrealistický obraz manžela vo vypuklom zrkadle. Portrét na dne slepnúcich očí osemdesiatročnej ženy.
Presvedčivá kniha o láske, vzťahu, manželstve. O pute. O ruke podanej na celý život, z dlane vyliezajú mravce. Vidíme druhú Luisovu tvár. V umení a spoločnosti avantgardista, provokatér, filmovým videním revolucionár. Doma však fungoval podľa tradičného španielskeho modelu, oženil sa, mal dvoch synov. Žene, mladej Parížanke, ešte pred svadbou zakázal chodiť na gymnastiku, lebo tam „ukazovala nohy“. Potom, čo ju odprevadí na lekcie piana a zistí, že jej profesor je príťažlivý muž, začne mu prekážať aj táto jej záľuba, a tak raz poobede, keď Jeanne otec popchne, aby zahrala niečo od Straussa, Luis povie, že než hrať ako ona, to radšej nehrať vôbec.
Veľká úloha piana
„Pečlivě jsem urovnala proužek zelené plsti na klaviatuře a pomalu zavřela víko od klavíru. Zvedla jsem se ze židličky. Bylo to naposledy, co jsem hrála na klavír jako adeptka klavírního umění... Nikdy jsem se neodvážila Luisovi odporovat.“
Prvého syna porodí v Paríži a spolu s novorodeniatkom sa vydá na cestu za manželom do Madridu. V jej novom domove je jej izba vedľa jeho. „Od té doby sme spali už navždy odděleně. Započal sa náš manželský život.“
O piano príde Jeanne ešte raz v živote. „Jedno odpoledne, kdy se u nás jako obvykle sešla skupina přátel, otec rozmařile nabídl piano k prodeji. Dcera jedněch našich španělských známých mu za něj okamžite nabídla několik lahví vína. Prodáno!“ Opakuje v doslove k matkinej knihe už ňou na predchádzajúcich stránkach opísanú historku syn Juan-Luis Buñuel. Očividne piano hralo v rodine Buñuelovcov veľkú rolu. Jeanninho alter ega.
Svadba s Luisom jej život oklieštila natoľko, že žila len jeho životom, navyše len jeho časťou, lebo nemal rád, keď sa zúčastňovala na politických či intelektuálnych debatách, ktoré viedol so svojimi priateľmi. Napriek tomu každá pasáž, v ktorej uvažuje, či by jej život nebol krajší, ak by smela ostať ženou, čo cvičí gymnastiku a hrá na piano, sa končí tým, že život s Luisom bol „božský“ a ich láska silná. Dosť silná na to, aby ustála aj vrtochy starosvetského španielskeho macha.
Štedrá večera u Chaplina
Keď sa Luis urazí, že Jeanne dovolila, aby jeho matka dala pokrstiť ich syna, prestane sa so ženou rozprávať „Nevím, co bych tenkrát dělala, kdybych neměla dítě. Luis přestal jíst doma. Domú chodil jen přespávat a sprchovat se... Pokoušela jsem se upoutat jeho pozornost: pletla jsem se mu do cesty, ale pro něho jsem neexistovala... Četla jsem, že tuhle metodu používají v komunistických zemích vůči tomu, kdo se znelíbí vládě: v práci s ním nikdo nepromluví a vyhýbají se mu... Jsem ráda, že jsem tehdy nepopadla kufr a syna, kdybych to bývala udělala, můj život by pravděpodobně nebyl tak šťastný.“
V knihe nájdete aj odpoveď, na čom (ešte okrem Galy) stroskotala spolupráca kongeniálnych tvorcov a priateľstvo dvoch španielskych géniov - Buñuela a Dalího. Tiež legendárne príbehy, ktoré patria do rodinného striebra surrealistov, videné očami pani Buñuelovej.Napríklad Štedrá večera u Charlie Chaplina, keď Luis zaútočil na symbol kúzla Vianoc a vrhol sa uprostred večere na stromček.
„Strhl jsem ho k zemi a pokoušel se ho zlomit. Jenže zkus zlomit borovici, a tak jsem do ní jen kopal. Rozkopal jsem dárky, byl jsem celý bez sebe...“
„Co tě to popadlo, Luisi?!“
„Měl jsem najednou takové nutkání. Prostě jsem musel strhnout ten stromek k zemi. Byl pro mně ztělesněním farizejství a snobství.“
„A co na to Charlie se ženou?“
„Pravda, tak to mi nějak uniklo...“
Luis ma pripravil o zrak
V roku 1982, rok pred smrťou, vydal Luis Buñuel knihu svojich spomienok Mon dernier soupir (Do posledného dychu, Slovenský spisovateľ, 1986, preklad Ľubica Vychovalá). Opisuje v nej svoj umelecký a spoločenský život, mnoho stránok venuje priateľom či svojmu obľúbenému dry-martini a barom. „... kaviareň, to sú debaty, to je ruch, to sú priateľské, niekedy hlučné posedenia, ženy.
V bare sa naopak pestuje kult samoty. Musí v ňom byť predovšetkým pokoj, dostatočné prítmie a veľké pohodlie. Nemilosrdne treba vylúčiť akúkoľvek, aj len v pozadí znejúcu hudbu... Nanajvýš zo desať stolov a pokiaľ možno čo najmenej zhovorčivých hostí.“ To je miesto, kde poludňajší aperitív môže inšpirovať k príbehom, spustiť sled obrazov, fantázií. Buñuel svoje pamäti venoval „Jeanne, mojej žene, mojej družke“.
Ona sa v tej svojej pýta, čo jej to vlastne napadlo, vydať knihu. „Abych napodobila Luise. Proč bych nemohla i já vyprávět o svém životě? Jemu by se to pranic nelíbilo: „Taková pitomost!“ Ve své knize se o své rodině vůbec nezmiňuje. Nebo téměr vůbec. Jsem si jistá, že by ho moje kniha rozzuřila.“
Pamäti oboch manželov sú vynikajúco napísané, kým tie Luisove do knihy spracoval scenárista a spisovateľ Jean-Claude Carrière, spoluautorkou Jeanniných je spisovateľka Marisol Martín del Campo. V úvode ku knihe o Jeanne píše, že napriek tomu, že má 81 rokov, je plná životnej energie, návštevám od desiatej ráno ponúka miesto kávy tequilu, fajčí, pretože Victor Hugo vraj tvrdil, že kto nefajčí, nestojí za nič. Trápi ju však, že stráca zrak. Okrem toho je vo výbornej forme. Ako by som len chcela byť mladá, volá. Mať tak sedemdesiat!
Pre zlý zrak už nerada chodí von, píše v úvode k pamätiam, keď už tu nie je Luis, núti ju zotrvávať v odlúčení od sveta strata zraku. Notoricky známy obraz z Andalúzskeho psa: ostrý oblak pretínajúci mesiac v splne, britva prerezávajúca oko. „Někdy si myslím, že to Luis mě pripravil o zrak, když odešel: už toho moc nezmůžu,“ končí svoje spomienky Jeanne Rucar de Buñuel.
