Z diára

Literárium / Ivan Kadlečík

Február, nejaký deň. Na lavičke pod sosnou denne raňajkujú dve veselé veveričky. Klope ďateľ. Voľno! Vstúpte! Sýkorky na rímse uprene na mňa hľadia. Hanbím sa.

Február, iný deň. Kosti sa lámu pod ťarchou pamätania. Či pomätenia?

Február, predvčerom. Vyše stokilometrový hárok snehobieleho studeného papiera. Kolesá auta po ňom krúžia priamky, vlnovky, kruhy, rovnobežky, oblúky pravé, nepravé, ľavé ako písmená. Zúrivé kamióny, agresívni vodiči. Radšej písať doma na stole. Namiesto kamiónov sa zrazíš len s ignorantmi. Sú väčší, ale oveľa ľahší. Prázdnejší.

Február, dnes. Všeobecná nevôľa nazrieť, čo sa ukrýva za zrkadlom. Nakrúcame dokument s Marekom Šulíkom. Za oblokom mlčí bohaté stromovie. Svoje vie. Vety a vetvy vedia kam až majú rásť, rieky kade tiecť. Ženine snežienky.

Február, zase iný deň. List od Janka Púčeka s Ivanovými Laučíkovými poznámkami: „Poézia je tieň, ktorý vrhá náš vnútorný život. Neprítomnosť tieňa ľudia vždy považovali za zlovestný príznak. Z človeka bez tieňa išla vždy hrôza... Vidíte, vravím iba o tieni, ale vy sa už pýtate – a čo je tu zdrojom svetla? A odpovedá si každý za seba a sebe.“

Marec, zavčas rána. Niektoré knihy rastú dosť záhadne. Ako vlasy, dub, žihľava, jedľa, strapatá a šedivá breza, dutá vŕba. Kružidlo vykrúži letokruhy, zimokruhy, ale aj kruhy dní a nocí, cirkulujúce ovály mesačné. Kmeň hrubne, vetvy si idú kade tade ako sloboda vody, vetra, svetla. Túžba je vzdor. Jedinou metódou písania je intelekt a jediným žánrom sloboda.

Marec, nejaká noc. Do ruky zoberiem každú knihu s úctou. Veľmi rád som čítaval zlé knihy ako poznávanie cez negatív. Treba sa naučiť, ako sa veci nemajú a nesmú robiť. Vynikajúci autori nutkajú napodobňovať a to sa nedá.

Marec, zase nejaký deň. Dážď ako pokazený sneh. Napísať Olegovi.

Marec, nedeľa. Vlani sme si pripomínali, alebo možno ani nie, výročia Štefana Marka Daxnera, ktorého osobnosť ma výrazne zaujala v rokoch normalizácie, keď som mal zákaz publikovania. O Daxnerovi som napísal niekoľko textov, z ktorých jeden vyšiel pod menom literárneho historika Cyrila Krausa. Cyril zomrel vlani vo veku osemdesiatštyri rokov. Moja úcta patrí obom rodákom z Tisovca.

Marec, nedávno. Nie vždy, ale tentoraz Cena Dominika Tatarku položená do správnych dlaní.