Mladý pesničkár TOMÁŠ KLUS dokázal rozdeliť českú folkovú scénu. Jedni ho nazývajú budúcnosťou pesničkárskej tvorby, ďalší ho považujú za „cukríčka“, iní obviňujú z plagiátorstva. Isté však je, že po trinástich rokoch odsunul Karla Gotta v ankete Český slávik na druhé miesto.
Na vašom webe je veta, ktorou charakterizujete vlastné detstvo. „Otec hral, mama spievala, ja som jedol. Obišli sme snáď všetky možné a dva nemožné – predovšetkým folkové festivaly. V mojich ušiach tak už od útleho veku znel Kryl, Nohavica, Plíhal a zaspával som pri Žalmanovej Ho Ho Watanay.“ Napriek tomu vaša cesta k pesničkárskej tvorbe nebola priamočiara.
„To je asi prirodzeným vývojom človeka. Príde na Zem a nevie, čo si počať sám so sebou. Tak začne skúšať. Ja som sa náhodou ocitol v situácii, že som mohol byť športovcom. Začal som s hokejom, ale keďže som vedel zabrzdiť len o mantinel – a dodnes mi to zostalo – začal som radšej s plávaním. Zvládal som ho slušne a zamiloval som si ho. Myslel som si, že raz vyhrám olympiádu. Mýlil som sa. Ale neprekáža mi to. So športom som sa zblížil. V jednej životnej epoche, trúfnem si povedať, mi nahrádzal otca.“
Napriek tomu ste vyštudovali DAMU.
„Áno. Je zvláštne, že väčšina dôležitých vecí v živote človeka je dôsledkom pokusu o vzdor. Mal som nalinkovanú kariéru študenta FTVŠ, neskôr trénera. Prihlásil som sa však na niečo úplne iné – na Divadelnú akadémiu múzických umení. S odstupom času to vnímam ako vlastnú rebéliu. Proti očakávaniam. Preto odporúčam všetkým, aby občas počúvali, čo im našepká vlastné vnútro. Je to oslobodzujúce, pretože sa stávate zodpovedným za vlastnú myšlienku, a tým aj sám za seba. Ak robíte niečo, čo od vás nikto neočakáva, tak už od vás nikto nič ani neočakáva. A všetko, čo je okolo vás, môže byť jedine dobré, pretože to máte vo vlastných rukách.“
Takže sa cítite viac ako vyškolený herec alebo ako muzikantský samorast poznačený výchovou?
„Snažím sa nebyť poznačený ničím. Nechcem, aby ma vzdelávala inštitúcia, ale chcem, aby ma vzdelávali ľudia, s ktorými sa tam stretávam. Necítim sa ako vyškolený herec, ale ako nadšený človek konfrontovaný s divadelným svetom, ktorý si zamiloval. To, či a na čo mám talent, nech posudzujú iní. Ja sa len rád bavím.“
Na kvantovú fyziku sa asi nedámK vašej športovej minulosti však patrí titul majstra Európy staršieho dorastu, v modernom päťboji z roku 2002. V roku 2008 ste mali prvý samostatný koncert a o tri roky ste v ankete Český slávik skončili druhý. O ďalší rok ste v ňom porazili Karla Gotta, ktorý bol mal na slávika už pomaly doživotný monopol. Vyzerá to tak, že čoho sa chytíte, v tom vyhráte? Čo bude o ďalších pár rokov? Nedáte sa napríklad na medicínu či kvantovú fyziku?
„Je pravdou, že kvantová fyzika ma v poslednom čase zaujala. Vedci na štyristo stranách pretlmočia vetu, ktorú povedia svojmu kolegovi na chodbe. Na to, aby to povedali mne, potrebujú hrubú knihu. Prečítam si ju, a aj tak tomu nerozumiem. Takže kvantovä fyzika mi skutočne nehrozí. Vedci, ktorí sú veľmi múdri a vedia asi všetko, čo sa vedieť dá, dokázali pretlmočiť Boha do čísiel. Vedia, že k úplnému poznaniu im ešte niečo stále chýba. Či to nazveme prvým hýbateľom, Bohom, alebo veľkým treskom. Učím sa ich pokore. Dopremýšľali sa k tomu, že jestvuje niečo dôležitejšie, v čo sa dá veriť. Ja som dospel k poznaniu kratšou cestou čistej viery. Som rád, že oni sa k tomu istému dostali z druhej strany. Som šťastný človek.“
Veríte v reálne peklo?
„Áno, ale aj peklo je dobré. Ak skutočne jestvuje a má niečo symbolizovať, tak symbolizuje opak dobra. Peklom by sme sa nemali strašiť. Nemyslím si, že v pekle sa ľudia varia v žeravých kotloch. Všetko potrebuje byť v rovnováhe, všetko musí mať svoj protipól.“
Ak môže byť peklo dobré, ako je potom v nebi?
„V skutočnosti je to to isté. Na svete, ani nikde inde, neexistuje sila, ktorá by chcela človeku ublížiť. To on prijal pochybnosť za kritérium svojho pohľadu na svet. Človek, kamkoľvek príde, by mal byť naplnený radosťou bytia. Neočakávať od nikoho, ako by sa k nemu mal správať. Neočakávať od nikoho nič. Zbaviť sa očakávania. Potom nastane absolútna sloboda.“
Skôr ako kvantovým fyzikom by ste mohli byť kazateľom?
„Chráň Boh!“
FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Pesničkár a Slávik - u nás nemožné, v Česku to vyšloStalo sa to prvýkrát, aby Českého slávika získal pesničkár. V českých pomeroch je to dosť nezvyčajné, v slovenských asi nemožné. Čo to pre vás znamená?
„Možno to bude znieť hlúpo, ale teraz už nič. Myslím v tom zmysle, že ma ocenili za prácu, ktorá bola dobrá a poďakovali sa mi za ňu. Chráňboh, aby som si sadal s perom, blokom a gitarou k stolu s tým, že idem napísať pesničku, ktorá by mi vyniesla ďalšieho Slávika"
Úspech môže byť zradný.
"Dávam si pozor na to, aby som s ľuďmi komunikoval tak, aby medzi nami nebol žiadny kondóm, bariéra médií. Aby to, čo hovorím, bolo vypočuté, nie tlmočené. Za tých päť rokov, čo existuje Tomáš Klus, vyrástol vedľa mňa akýsi iný Tomáš Klus, ktorý plní mnoho funkcií v mnohých životoch. Od hľadania kamarátstva, strateného syna, k vytúženej láske. Naopak, sú ľudia, ktorí vo mne vidia populistu, ktorý sa za vezie na vlne všeobecnej nespokojnosti. Ani jeden z tých pólov sa ma však nemôže dotýkať. Ak by sa to dialo, tak sa v tom stratím. Nie som ani pozitívny Tomáš Klus, ani negatívny. Ja som len ten základ, ktorý priniesol nejakú očakávanú správu. Celá spoločnosť je v nejakom očakávaní. Že niekto dá veci do pohybu za nich. Že si niekto do mňa projektuje akýsi ideál a očakáva, že budem slúžiť spoločnosti ako morálny vzor. Ale spoločnosť by mala slúžiť ako morálny vzor sama sebe. A keď som terčom nenávisti, tak sa ma to tiež netýka. Tí ľudia nenávidia to, čo si do mňa naprojektovali.“
Pred rokmi by vás na Porte alebo aj na ďalších ortodoxných trampsko – folkových festivaloch zrejme vypískali. Diváci si vtedy nedokázali predstaviť, že by sa nejaký folkáč čo i len objavil v rebríčku mainstreamovej (v tých časoch strednoprúdovej) hudby.
„Nazývam to žánrovou nevraživosťou, ktorá ubíja hudbu vo svojej podstate. Odvíja sa od životné štýlu. Keby som prišiel nevhodne oblečený napríklad na punkový koncert, tak všetci budú mať pocit, že tam nepatrím a okolie mi to dá patrične najavo. Pýtam sa prečo, keď počúvam a páči sa mi rovnaká kapela? Nemal by som problém zapadnúť medzi folkovú komunitu, keby som vzišiel z mnohých súťaží a predkôl rôznych veľkých festivalov. Keďže som na folkovú scénu prišiel z opačnej strany – z rádií, tak už som ten neprijateľný. Ten, ktorý sa zapredal komercii. Je to veľmi nespravodlivé a škodí to najmä mladým talentom keď sa dostanú do vplyvu týchto ortodoxných konzerv. Zbavme sa predsudkov. Pozitívnych aj negatívnych. Zbavme sa očakávaní. Nielen v rámci hudby, interpretov či žánrov, ale v rámci života. Bude sa nám žiť strašne dobre.“
Kritici vám vyčítajú, že niektoré piesne sa podobajú na tie od Kryla, Nohavicu, Dobeša, Plíhala, navyše si k tomu môžeme pridať aj váš Vysockého chraplák. Uvedomujete si to?
„Vyrástol som pod takým silným vplyvom týchto pesničkárov, že by bolo čudné, keby sa to na mne neprejavilo. Dajte chlapcovi do rúk gitaru, nech zahrá svoju pieseň a automaticky to bude Kryl, Nohavica, Plíhal. Alebo niečo veľmi podobné. Ak kritik napíše, že sa mu niečo nepáči, tak to viem s pokorou prijať. Ale ako ma môže kritizovať mňa ako človeka, bytosť?“
Takže nemáte pocit, že by ste to mali trochu korigovať?
„Nie. Najhoršie, čo sa môže tvorivému človeku stať, je aby sa vedome obmedzoval.“
Väčšina českých pesničkárskych osobností má po šesťdesiatke, prípadne tesne pred ňou. Mnohí z nich na vlastnej koži spoznali zákazy, šikanovanie, sledovanie mocou. Vy ste sa narodili tri roky pred revolúciou. Nechápete to ako handicap?
„Naopak. Narodil som sa do sveta, ktorý už nevychovával, nediktoval, čo má človek kedy robiť. Sloboda, do ktorej som sa narodil, ma oprávňuje tými istými ústami oceniť osobnosť Karla Gotta aj Karla Kryla. Nepoznal som totiž normalizačného speváka Gotta a, bohužiaľ, ani undergroundového speváka Kryla.Týmito predsudkami som nezaťažený. Keď som na slávikovi vzdal hold osobnosti Karla Gotta, bol som vystavený takej paľbe vlastencov, že som sa divil, prečo teda nežijeme lepšie, než žijeme. Neviem, prečo sa to deje. Prečo ľudia majú pocit, že musia vrátiť ranu, ktorá mala byť už dávno zahojená?“
So svojimi vzormi – teda, pravdepodobne, okrem Kryla – ste sa mali možnosť stretnúť sa. Čo vám hovoria?
„Celý čas hovoríme o tom, ako je dobré zbaviť sa očakávaní. A ja som pri stretnutí s nimi bol, paradoxne, plný očakávaní. Zažil som niekoľko príjemných prekvapení, ale aj veľkých sklamaní. V princípe však platí, nielen vo folkovej, ale aj v mainstreamovej muzike, že čím ďalej to človek dotiahol, tým je pokornejší k ľudom a k práci, ktorú robí. Poznám však aj výnimky potvrdzujúce pravidlo.“
FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Demokraciu ľudia prijali, ale veľa o nej nevediaČo je pre vás spúšťačom, ktorý vám povie: Tak, o tomto musím teraz zložiť pieseň.
Na tvorbe je sexi to, že sám neviem, ako funguje. Do tohto tajomstva som neprenikol. Je to podobná méta, ako keď sa už spomínaný fyzik prebáda cez všetky tie čísla k poznaniu, že mu niečo chýba. Že je niečo nad ním. Nie je to však Boh, ale jednota celku.“
V piesni Pánubohodooken spievate o demo-demokracii. Čo to podľa vás je?
"Ľudia boli do osemdesiateho deviateho roku zvyknutí počúvať, čo je správne. Neskôr im zase vštepili, že správna je demokracia a budeme v nej žiť. Prijali ju, ale mnoho o nej nevedia. To, čo je demo-demokracia, sa napríklad ukázalo nedávno pri prezidentských voľbách. Keď boli konfrontovaní s priamou demokraciou, ktorou voľba prezidenta je, tak ju použili proti sebe. K vzájomným prestrelkám a nevraživosti. Nebol som prívržencom Schwarzenberga, ale keď som v druhom kole videl, kto je jeho súperom, tak som vyslovil podporu kniežaťu. Okamžite som dostal direkt z tej vlny nevôle, akú som vyvolal. Obvinili ma, že som uplatený, zaznamenal som odlev fanúšikov, pretože som sa zmenil a toto by odo mňa nikdy nečakali. Pretože som vyslovil v demokracii názor."
Dokáže to zmeniť pesnička?
„Nie. To musia ľudia zmeniť sami v sebe.“
Nedokázal by som spievať cudzie textyUž sme hovorili o viacerých povolaniach. Čo tak politika?
„Ani náhodou. Keď napíšem kritickú pieseň, nepátram potom, či sa má podpísať nejaká zmluva, ani neviem, kto lepšie tuneluje. Politike ani nerozumiem, pretože sa v nej nepohybujem. Politika je podobná ako divadlo. Je to poslanie. To si tiež niektorí papaláši neuvedomujú. Ja sa v nej snažím iba hľadať morálku. Ak tam nie je, nie je ani v štáte. Politika namiesto toho, aby predchádzala chorobám šije jazvy.“
Pesničkárska tvorba je úzko spojená s osobnou výpoveďou autora. Musí cítiť pravdu v tom, o čom spieva?
„Musí byť o tom presvedčený. Asi by som nedokázal spievať cudzie texty.“
Môže sa jej časom spreneveriť? Čo si potom má myslieť fanúšik, ktorý si roky pospevolal jeho piesne? Kde je hranica toho, o čom spieva a ako žije?
„Znovu je to o očakávaní. Každý interpret má svoju pravdu, ktorú obhajuje vo svojich piesňach. Až keby začal plniť očakávania svojho publika, tak potom by mu začal reálne klamať. Horší je opačný prípad, keď podlieza publiku z vypočítavosti či pre peniaze. Ako divák by som si ho už asi nepustil. Žiadna hranica nie je. Nesmie byť. Len srdce. A to nevie hovoriť inak, ako úprimne.“
Vaše posledné CD s názvom Racek bolo inšpirované Čechovovou Čajkou. Ako ste sa k nej dostali?
„Hrali sme ju ako absolventské divadlo na Damu. Keď som si to prečítal, tak to mnou dosť zalomcovalo. Čechov bol génius, na ktorom som svojim pesničkami trochu zaparazitoval. Ale s veľkým zadosťučinením. V jednom malom meste mi hovorila majiteľka kníhkupectva, že Čajku už trikrát doobjednávali. Ale Nie preto, že som niekomu povedal, prečítajte si to. Azda som ľudí zľahka inšpiroval, ale záujem prejavili sami. Mám radosť z toho, keď mi príde mail, že niekomu toto Čechovovo dielo otvorilo nový obzor pri pohľade na seba samého. Čechov nepísal o iných ľuďoch, ale o nás.
FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Dieťa je najkrajšia vec v mojom životeLáska je vašou ďalšou nosnou témou. A tú zase milujú -násťročné dievčiny, ktoré zapĺňajú vaše koncerty. Také nohavicovské „telátka oblíbené“. Myslíte si, že chodia aj za hudbou, alebo si idú len oči vyočiť z toho Klusa?
"Už ich nie je toľko, ako bývalo. Pre tieto dievčatá sme len prestupnou stanicou. Sme chlapci s gitarou spievajúci o láske. Nevidím v tom cestu k nám. Stačí im, že akosi vyzeráme a používame slovo láska v zmysle, on ma miluje, ona ma nemiluje a ja tým trpím. Toto sú však fanúšikovia, ktorí pri najbližšej časti súťaže Česko – Slovensko má talent odídu k ďalším interpretom."
Ako znáša vaša priateľka a matka vášho budúceho dieťaťa záujem mladých fanúšičiek o vás?
„Učí sa to nevnímať, pretože niekedy je to kruté. Sú veci, ktoré sa netýkajú vašej osoby, ale vášho mediálneho alter ega. Ale stále ste to vy. Ja ju za to obdivujem, pretože do toho spadla naraz, zatiaľ čo mne sa to dialo postupne. Ale myslím, že to znáša dobre, lebo cit, ktorý nás spája, nedáva priestor pre pochybnosť.“
Čo to zmení vo vašom profesionálnom živote?
„Všetko. Obráti ho hore nohami. Bude to najkrajšia vec v mojom živote. Vlastne už teraz, je to najkrajšia vec v mojom živote.“
V minulých rokoch ste na Slovensku hrali pomerne málo. Teraz sa rozhodli pre takmer trojtýždňovú šnúru. Prečo?
„Keď sme boli na Slovensku prvýkrát, milo nás prekvapilo, že tu máme komu hrať. Slovenské rádiá Klusa prakticky nehrávali, takže sme netušili, do čoho ideme. Bola to taká lotéria. Ale stretli sme sa kopou ľudí, ktorí poznali naše pesničky. Ceníme si, že si nás našli sami. Nehľadali ich za nich médiá, ale museli k piesňam ísť v ústrety. Mali na našu hudbu jasný vlastný názor. Vedeli, že nejdú na koncert dvoch cukríčkov s gitarou, tak ako tomu bolo prvé dva-tri roky u nás. To nás asi prekvapilo najviac.
Tomáš Klus (1986)
sa narodil v Třinci na severnej Morave. Prvý raz držal gitaru v rukách ako deväťročný, no jeho prvé úspechy sú späté so športom. V dorasteneckom veku sa mu darilo v modernom päťboji. Po viacerých úspechoch doma získal v roku 2002 v Paríži vo svojej kategórii titul majstra Európy. V pätnástich rokoch sa presťahoval do Prahy, kde žije dodnes. Vyštudoval Divadelnú akadémiu múzických umení. Prvý samostatný koncert mal v Sokolove v roku 2008. O štyri roky zvíťazil v ankete Český slávik a po trinástich rokoch odsunul Karla Gotta na druhé miesto. Vypredáva sály, zbiera ocenenia, CD predáva v desaťtisícoch. Vydal tri autorské albumy (Cesta do záhu/d/by, Hlavní úzávěr splínu, Racek). Spolupracuje s gitaristom a spevákom Jiřím Kučerovským.
