Pred rozhovorom nás varuje, že nie je veľmi zhovorčivý. Je to trochu paradox, lebo MATÚŠ LÁNYI je momentálne šéfom oddelenia komunikácie Slovenského národného múzea (SNM). Nehovorili sme však o práci, ale o umení. Lányi sa vo svojej tvorbe programovo venuje kresťanstvu. „Moje diela môžu byť vnímané ako kritika cirkvi či duchovna, ale z mojej strany to tak nie je,“ vraví.
V Slovenskej národnej galérii a v Dome umenia máte na výstavách Krv a Ping Pong maľby z novej série. Dá sa tvoriť popri práci v SNM?
„Sú to iba realizácie starších návrhov. Nové veci vznikajú ťažšie, lebo práca mi berie energiu a najmä koncentráciu, ktoré potom chýbajú pri tvorbe. V Bratislave som rok a až donedávna som to nedokázal skĺbiť. Podarilo sa to až v posledných mesiacoch.“
Priviedlo vás k téme kresťanstva, práve prostredie Spiša, kde ste vyrástli?
„Asi áno, ale zrejme to bolo iba podvedome. Tá téma ku mne prišla prirodzene a čím dlhšie sa jej venujem, tým ťažšie sa od nej budem vedieť odpútať. Je veľmi príťažlivá, dôstojná a absolútne nadčasová. Nechcem iné témy vo výtvarnom umení ponižovať, no zatiaľ pre mňa nie sú natoľko zaujímavé. Aj napriek vedomiu rizika, ktoré to pre výtvarníka predstavuje.“
Cítite sa v nej už ako v škatuľke?
„Ak sa dvorná téma stane natoľko spätá s autorom, že ho vyčerpá, alebo sa stane jeho maniérou, môže to byť veľké riziko, ale na vážkach som predsa neustále.“
Ovplyvňuje vás názor teoretikov?
„Kedysi som si myslel, že by teoretik mal autora posunúť. Dnes by som sa však posunúť len tak ľahko nedal, hoci s vedomím rizika, že sa nevydám správnou cestou. Ak je pre mňa niečo dôležité, tak to budem robiť aj naďalej, nemôžem prestať.“
Maľby zo série Windows.
Kedy a prečo ste sa témou kresťanstva začali zaoberať?
„Už na strednej škole – priamo úmerne s nadobúdaním poznatkov z dejín umenia a skúsenosťou kresťana. Chodil som na Školu úžitkového výtvarníctva v Košiciach, moja maturitná práca čerpala zo Starého zákona. Zaujímala ma kresťanská ikonografia. Tie veci totiž neslúžia len vizuálnej funkcii, majú svoj konkrétny účel, význam a zmysel, ktorý dnes väčšinou prehliadame. Najvýznamnejšiu etapu dejín umenia od staroveku predstavuje práve umenie v službách kresťanstva. Paradoxne – až do začiatku „obdobia rozumu“ a túžby človeka vymaniť sa zo závislosti Boha, prírody a napokon aj seba samého.“
Chýbalo vám komentovanie viery v slovenskom umení?
„Tak to nemôžem povedať. Postmoderná spoločnosť spochybňuje transcendento aj tradíciu a naše umenie reflektuje tento vývoj prirodzene. Ak sa však dnes vo všeobecnosti vo výtvarnom umení objaví nejaká ikona či náboženský symbol, tak väčšinou je zo strany autora zasiahnutá zásadným či dehonestujúcim, šokujúcim spôsobom.“
Vysokú školu ste študovali v Košiciach, vtedy existovala Fakulta umení iba rok. Nelákala vás viac Bratislava so zabehnutými pravidlami?
„Ani nie, bolo veľmi prirodzené ostať v Košiciach. Poznali sme veľa pedagógov už zo strednej školy, verili sme, že nás prijmú a budeme plynulo pokračovať v tom, čo sme začali. Juraj Bartusz mal jasnú predstavu o škole, chcel, aby to bolo veľkorysejšie a živelnejšie. Klíma tam bola dobrá, zo začiatku prevládal najmä silný entuziazmus. Študijný program sa profiloval logicky a eufória z nového začiatku uvoľňovala atmosféru. Potom sa však začali vynárať problémy s nedostatkom zdrojov, boj o peniaze a nálada upadala. Na katedre však boli stále skvelí pedagógovia, Bartusz, Beskid, Szentpétery, Prokop, neskôr Sikora. Mali autoritu, aj kredit.“
Malo to aj nejaké nevýhody?
„Nebolo kde vystavovať. Jediný nezávislý priestor pre súčasné umenie vznikol, keď som bol vo štvrtom ročníku. Dobré veci sa dali vidieť akurát v múzeu Vojtecha Löfflera, keď tam pôsobil Vladimír Beskid a neskôr Peter Tajkov. Východoslovenská galéria bola skôr orientovaná na iný druh umenia.“
Ježiš Superman, zámena atribútov (2006).
IHS (2012) 167x420 cm
Vyháňanie kupcov z chrámu (2009), kresba na športovom ihrisku, Spišské Podhradie.
Prvú samostatnú výstavu ste mali v bratislavskej galérii SPACE v roku 2007, kde ste vystavili maľby citujúce Benku, Fullu, ale aj sériu Windows. Ako vznikala?
„Základom bola kniha Richarda Dawkinsa, ktorá hovorí, že sme iba riekou dát. Dawkins tvrdí, že naša existencia nemá poznateľný cieľ, žiadne transcendentno neexistuje, že sme iba nosičom informácie, vzájomne sa spájame, množíme, ale nikam nesmerujeme. Ja som ten text čítal s povedomím veriaceho človeka, cyklus Windows je reakciou a Juraja Čarného to vtedy oslovilo.“
Viaceré diela pôsobia sarkasticky až kriticky voči cirkvi...
„Tak to však nebolo zamýšľané. Občas sa to síce môže javiť aj dehonestujúco, keď napríklad spojím tenisku so symbolom Krista, ale môj zámer taký nebol. Raz mi aj jeden vikár povedal, že niektoré veci sú už na hrane s cirkevným právom. Môže to byť teda vnímané ako kritika cirkvi či duchovna, ale z mojej strany to tak nie je. Vychádzam z toho, že tá téma je dnes utláčaná do pozadia. Ak z Ježiša urobím Supermana, nie je to moja interpretácia Ježiša, je to komentovanie toho, čo vidím v spoločnosti. Spájanie odporujúcich entít môže evokovať kontroverzné významy. Nič však nekreujem, beriem iba to, čo existuje a núkam možnosť porovnania dvoch odlišných svetov. Napríklad, keď som kreslil pôdorysy katedrál na športových ihriskách – pri zámene kontextu funkcie sakrálneho priestoru s funkciou profánneho priestoru, dochádza ku kolízii dvoch veličín. Ani jednu nepovyšujem, nechávam to na diváka. Podobné je to aj v prípade najnovších malieb. Profánne predmety dennej potreby nemajú ambíciu dehonestovať funkciu liturgických predmetov. Dnes sa na liturgické objekty dívame už iba cez ich estetickú alebo historickú funkciu. Tú podstatnú už nevnímame, pretože nám chýba kontext, v ktorom existujú.“
Akú podstatnú vec?
„Kresťanská viera v sebe nesie univerzálne uplatniteľné pravdy a my ich v našej slobode interpretujeme ako zväzujúce dogmy. Oni nás však podľa mňa neobmedzujú, akurát nám v súčasnosti menej vyhovujú. To je však iba môj pohľad na túto tému. Je to s ňou ťažké, lebo to nie je téma súčasnosti. (smiech) Nikdy som však svojimi dielami neobhajoval cirkev – skôr dôvody, pre ktoré sa cirkev správa tak, ako sa správa. To, prečo musí obhajovať hodnoty, ktoré vlastne vôbec nie sú až také zlé.“
Hovoriac o viere však nemožno cirkev vynechať úplne.
„Samozrejme, ale dôvod, prečo napríklad obradné kalichy či vyzdobené kostoly vzbudzujú v spoločnosti nálady, je ten, že ich vnímame cez fyzickú hodnotu, hoci majú najmä obsah, význam, slúžia konkrétnemu účelu. Navyše, to, o čo sa stará cirkev je iná téma ako to, ako sa o to stará. Cirkev a náboženstvo sú spojené. Ja sa však k cirkvi nechcem vyjadrovať. Pre mňa je najdôležitejší príbeh – ten veľký príbeh. Jedna interpretácia sveta – Starý a Nový zákon.“
Ste voči nim pochybovačný?
„Isté je, že voči tomu príbehu nie som kritický. Skôr som kritický voči tendenciám, ktoré ambiciózne spochybňujú to, čo vďaka cirkvi pretrvalo nesmierne dlho. Naša pohodlnosť nemôže zmeniť veci, ktoré fungovali stáročia. Samozrejme, spoločnosť sa vyvíja, ale čo je zlé na tom, keď niekto tvrdí, že aj ten vývoj má mať nejaké pravidlá, nejaké hodnoty. Je to teda najmä kritika voči nám, voči tomu, ako veľmi sme ochotní podliezť latku pre vlastné pohodlie. Nevravím, že sa v spoločnosti deje niečo strašné a neprípustné. Je to o osobnom svedomí človeka, ktorý musí každý deň robiť kompromisy. Naša pohodlnosť sa snaží ospravedlniť vlastné svedomie útokom na svedomie iného.“
Zjavenie 11, Meranie chrámu, priestorová inštalácia
Maľby zo série Windows.
O Slovensku sa stále vraví ako o kresťanskej krajine, máte pocit, že to tak je?
„Keď príde človek večer z práce, často sa mu už naozaj nechce byť praktizujúcim kresťanom. Ale veľké sviatky ešte vidno aj v meste, nielen na vidieku.“
Tiež máme špecifikum, že napríklad oproti susednému Česku, je u nás veľmi nízke percento ateistov. Čím to je?
„Keď sa vás spýtajú, či ste ateista, môžete si to vyložiť dvoma spôsobmi. Buď ako otázku, či nie ste kresťan – a vtedy môžete povedať áno. Ale keď si to vyložíte ako otázku, či ste úplne neveriaci – už je ťažké povedať áno, lebo kto je úplne neveriaci? Je jedno o aké náboženstvo ide. To slovo viera je podľa mňa vyjadrením pudu sebazáchovy, pocitu či priam úzkosti človeka z toho, že po smrti nie je absolútne nič.“
Čo dáva viera vám?
„Sú kázne, ktoré sú nesmierne múdre. Nemyslím si, že by ma nejako osvietili, ale sú to príbehy a podobenstvá, ktoré môžu človeku niečo dať. Aj Nový zákon je písaný v podobenstvách, a práve tie dokážu pekným spôsobom povedať aj to, čo ľudia možno nechcú počuť. Nepatrím však medzi vzorne praktizujúcich kresťanov, som skôr ten, ktorému sa po práci už do kostola ísť nechce.“
