Pondelok je v programe bratislavskej časti prehliadky Febiofest nezvyčajný film Divoké bytosti južných krajín. Najprv získal Grand Prix na festivale v Sundance, potom štyri vedľajšie ceny v Cannes a nakoniec mal aj štyri nominácie na Oscara. Senzáciou bol najmä výkon herečky Quvenzhané Wallis, ktorá je ešte len dieťa.
Nie je to bežný príbeh o starostiach dospievania. Jeho hrdinka, šesťročná Hushpuppy, nemusí za svojou iniciáciou odchádzať do tmavého lesa. Ona v ňom žije.
Narodila sa v komunite, ktorá je od sveta odrezaná protipovodňovými hrádzami. Krehkú rovnováhu života týchto polobezdomovcov ohrozuje katastrofická búrka. Akoby to nestačilo, k ľudským obydliam sa blížia prehistorické zubry, prebrali sa po roztopení ľadovcov.
Tamojší slobodní obyvatelia sa však napriek výzvam orgánov nechcú z územia ohrozeného záplavami vysťahovať. Oni neboli stvorení pre civilizovaný svet - ten, v ktorom dymia komíny a ľudí obmedzujú príkazy.
Film je oslavou krutých radostí života. V tamojšej škole sa netlieska, keď dieťa odrecituje básničku, ale keď zabije kraba. Je to sociálna dráma, podobenstvo, fantasy, pred- či postapokalyptický film? Určite viac ako len reakcia na hurikán Katrina.
Film núti uvažovať aj o tom, či nie je profesionálne herectvo vlastne už mŕtve, ak Dwight Henry, ktorý sa po filmovaní vrátil do svojej pekárne, dokáže byť v postave chorľavého otca taký presvedčivý. Nehovoriac už o jeho filmovej dcére, ktorá je priam úchvatná.
Nominovať deväťročnú herečku za film, ktorý nakrútila ako päťročná, vyzerá ako lacná senzácia. Quvenzhané Wallis však nebola len raritou oscarového večera, ale svojbytnou predstaviteľkou nezabudnuteľnej postavy.
Film síce nepremenil ani jednu zo štyroch nominácií na Oscara, ale už to, že si akademici všimli film bez zvučných hereckých mien, o niečom svedčí. Južné bytosti sa na nedostatok pozornosti festivalov, kritikov, ale ani divákov sťažovať nemôžu. Len doteraz zarobili mladí filmári na filme desaťkrát viac, ako bol jeho rozpočet.
Pritom ide o debut 31-ročného amerického režiséra Benha Zeitlina. Aj Lucy Aliba, spoluautorka scenára, je začiatočníčka - vraj si donedávna nedokázala zaplatiť ani len účet za mobil. V scenári sa vyrovnávala s vlastným vzťahom k chorému otcovi, čo sa odrazilo na autenticite príbehu, ktorý navonok pôsobí až rozprávkovo.
