FOTO – ARCHÍV
,,Možno niekto chápe pojem sídliskové deti pejoratívne, no ja sa k nemu pokojne hlásim. Bývali sme na Muškátovej ulici, všetci sme sa poznali. Tým, že náš dvor bol uzavretý, rodičia videli, čo je s nami a my sme donekonečna hrali vybíjanú, futbal, v zime pre nás zasa dospelí urobili klzisko. Existoval ešte starý Prievoz, kde sme chodili do záhrad kradnúť čerešne, v tamojšom kine Pokrok som videla svoj prvý film Sedem statočných. Preto keď sme neskôr odišli bývať do centra a celá rodina bola nadšená z veľkého bytu, mne jedinej bolo smutno a na nové prostredie som si zvykala dosť ťažko.“
Spomínali ste prvý film, pamätáte si však i prvé divadelné predstavenie?
,,A viete, že áno? Bolo na Malej scéne, išlo o nejakú ruskú hru a dostala som sa tam preto, lebo otec neprišiel dosť skoro domov a mňa mama, celá nahnevaná, vzala so sebou namiesto neho. Viacerému som síce nerozumela, ale veľmi sa mi to páčilo a odvtedy som sa v divadle začala vyskytovať už dosť často. S rodičmi sme sa zúčastňovali aj vernisáží, pretože mali veľa známych medzi výtvarníkmi, a keďže boli veľmi spoločenskí, často sa následné posedenia konali priamo u nás. Vlastne, odvtedy mi to zostalo. Veľmi rada chodím na výstavy – aj keď sebakriticky priznávam, že kvôli nedostatku času to bolo za minulý rok azda iba dvakrát.“
Skončili ste známe gymnázium na Tomášikovej ulici, a potom nasledovalo štúdium herectva na VŠMU. Platilo i na vás, že život študentský je život veselý?
,,Ako kedy. Na strednej škole sme boli výborná partia. Odvtedy poznám vari všetky kiná v Bratislave, krčmičky ako Veľkí františkáni, U Bulhara, kam sme chodili nie kvôli alkoholu, ale preto, že sa nám jednoducho páčila ich atmosféra. No a k tomu Véčko, diskotéky. Na VŠMU to bolo spočiatku zložitejšie. Veľká časť nášho ročníka bývala na internátoch, ja som v prvom ročníku už mala vážnu známosť a navyše tie večné etudy mi akosi nesedeli, a tak som začala uvažovať, či by nebolo lepšie predsa len prejsť na štúdium francúzštiny, ako som pôvodne zamýšľala. Potom sa to však zlomilo. Viac sme sa spoznali, mne sa škola začala páčiť, a pretože sme dosť hosťovali v divadlách a v televízii, mali sme aj nejaké korunky.“
Keď sa vám narodila dcéra Katka, boli ste ešte študentka a po šiestich rokoch k nej pribudol i syn Jakub. Čo bolo vtedy pre vás ako mladú mamičku v Bratislave najväčším problémom?
,,Náš dom. Keďže bývam na treťom poschodí bez výťahu, musela som denne obe deti aj viackrát vyniesť hore. Našťastie, chrbtica vydržala, ale zopakovať by som si to už nechcela. Nemyslím si však, že by mesto bolo voči matkám s deťmi nejako nepriateľské. Skôr naopak. Situácia sa zlepšuje. Napríklad taká maličkosť ako stolíky vonku pred kaviarňami. K nim si môžete s kočíkom pokojne prisadnúť a nie sa iba pozerať na kamarátov cez okno, ako som to kedysi robila ja. Výborné sú tiež detské kútiky v nákupných centrách, množstvo kultúrnych programov pre najmenších – ide len o to, aby sa aktívne využívali a aby sa o nich aj dostatočne vedelo.“
Kam chodíte s deťmi najradšej?
,,Keď boli celkom malé, veľa chvíľ som s nimi prežila na Ondrejskom cintoríne, kde je nádherný pokoj a ticho. Často sme boli aj v Medickej záhrade, ktorú práve zrenovovali a v Sade Janka Kráľa. Jakub si vzal bicykel, ja korčule, keď Katka nemala školu, tiež sa k nám pridala. Viete, to by ma tiež zaujímalo. Kde asi chodia so svojimi deťmi petržalskí rodičia? Moja skúsenosť je totiž taká, že nielen cez týždeň, ale ani cez víkend nebýva v parku skoro nikto. A pritom, čo už majú bližšie?
Vaše najobľúbenejšie miesta?
,,Asi znovu Sad Janka Kráľa, kde sa najmä s Kubom radi zastavíme ešte i dnes. Páči sa mi sám osebe, ale vždy bude spojený aj s detstvom mojich detí. Podobne ako napríklad vyhliadková veža na Kamzíku, kde im tak chutia zmrzlinové poháre.“
Ste rodáčka z Bratislavy a stále v nej aj žijete. Uvažovali ste niekedy, že by ste sa z nej odsťahovali?
„Často sa na túto tému rozprávame s manželom. A hoci platí ono známe nikdy nehovor nikdy, ja som tu šťastná a spokojná. Iste, o Bratislave sa hovorí tiež ako o jednej veľkej dedine – pokým v takej Prahe či v Paríži život pulzuje 24 hodín denne naplno. Lenže výsledkom je tiež taká miera stresu a napätia, ktorú v našom meste určite nepoznáme. Čo mne iba vyhovuje a čo, verím, si Bratislava aj zachová.
JANA LUKÁČOVÁ
