Tvrdohlavosť je nedocenená vlastnosť. Najnovší album skupiny Dlhé diely by možno nikdy nevznikol, keby sa Daniel Salontay a jeho hudobná spolupútnička Šina nerozhodli postaviť chrbtom ku klasickému procesu vydávania kompaktných nosičov.
Ich nezávislé vydavateľstvo Slnko Records pripomína usporiadanú domácnosť. Salontay šéfuje skupine Dlhé diely, kde ešte hrá basgitaristka Šina a bubeník Marián Slávka (obsluhoval ešte trúbku, fender piáno a perkusie). Šina vydáva svoje pesničky sólovo, za prispenia Salontaya. A obaja ich hrajú na spoločných koncertoch. Paradoxne jeho veci sú zasnenejšie ako valivé pesničky Šiny, v ktorých dominuje sporivá, ale zásadná basgitara.
Druhý album Tu sa začína a končí duetom pre oud (prehistorický predchodca lutny) a bicie. Medzi dvomi inštrumentálkami sa nachádza 10 piesní, ktorých jediným spojivom je Salontayova vynaliezavá gitara a jeho texty. Nebyť sprievodných slov v booklete ku každej pesničke, poslucháč by sa o pôvode niektorých skladieb asi ťažko dozvedel.
Ale nie vždy je potrebné, aby sme mali všetko na tanieri a v Salontayových nevšedných opisoch o to ani nejde. Skôr si treba sadnúť a vypočuť si pieseň Jedného letca o chlapcovi, ktorý pozoruje svet okolo seba. Skladba hreje dychom babieho leta. Na jej pozadí sa odvíja príbeh o soche Štefánika, ale pri počúvaní nie je dôležitý zmysel, ale radosť z plynúcich slov.
Dlhé diely sa pohybujú v teritóriu, ktoré v minulosti zadefinovali na svojich albumoch Dežo Ursiny a Ivan Štrpka, a Salontayove pesničky odkazujú na nahrávky Martina Burlasa a Ivana Csudaia so skupinou Ospalý pohyb zo začiatku 90. rokov.
Ani Salontay nemusí byť dobrým spevákom, ktorý intonuje a triafa do nôt, akoby boli guľôčkami na notovom zázname. Vo svojich skladbách, ktoré by mohli byť aj inštrumentálne kompozície, premýšľa a básni nahlas. Do uší sa na prvé počutie dostane pieseň Moruša, ktorá je oslavou stromu, čo sa prebúdza: „Je jar a ty si stále holá / nebudem ťa olamovať / moruša / zobuď sa / máj bzučí / do ucha.“
Opakom je skladba Hnedá hlina, ktorá podľa tvorcu vznikla spontánne. Lenže to, čo funguje v Moruši, mizne počas iných piesní. Ospalosť prerastá do spánku. Strohosť a čistota je veľkou prednosťou Tu, ale Hnedá hlina nerastie a nebujnie ako váza na hrnčiarskom kruhu. Nový album Dlhých dielov drží pohromade vďaka atmosfére, podľa ktorej všetko plynie ako má. Aj keď sem-tam ospalo. Možno by bolo lepšie tú pohodu občas aj nabúrať.
Je cenné, že skupina robí veci po svojom. Postavenie Slnka Records na kraji slovenskej hudobnej scény, kde pôsobili aj jej predchodcovia, jej bráni, aby sa ich pesničky dostali k ďalším hladným ušiam. Alebo ich už všetky počuli?
