Na vlaňajšom festivale v Cannes mal veľký úspech dánsky film Hon. Nakrútil ho slávny Thomas Vinterberg a Mads Mikkelsen dostal za úlohu muža, ktorého obvinili z pedofílie, cenu pre najlepšieho herca. Len jeden muž, jeho najlepší kamarát, nechcel takému obvineniu uveriť. Túto peknú rolu dostal THOMAS BO LARSEN. Keďže hral skoro vo všetkých dánskych kultových filmoch, doma pred popularitou uteká. My sme ho stretli v Karlových Varoch, kde si objednával pivo v dave festivalových divákov. Ktovie, či mu sladká anonymita vydrží, Hon už je aj u nás v kinách.
V tomto filme možno vidieť veľa príbehov, jedným z nich je príbeh nalomeného priateľstva. Sami Škandinávci hovoria, že majú málo priateľov – súhlasíte s nimi?
„Ja ich mám dosť, špeciálne medzi motorkármi, pretože sám som motorkár, a zopár mi zostalo aj takých, ktorých poznám už od troch rokov. A to budem mať päťdesiat.“
Muž, ktorý je nespravodlivo obvinený z pedofílie, to je veľmi veľká a pekná filmová úloha. Mads Mikkelsen za ňu zaslúžene dostal cenu v Cannes. Prečo ste ju nedostali vy? Ste predsa najlepším priateľom režiséra Thomasa Vinterberga.
„A viete, že neviem? Hrám otca dievčatka, ktoré mal tento muž – Lucas – zneužiť a zároveň aj jeho najlepšieho priateľa. A mám pocit, že som túto úlohu dostal preto, lebo Thomas vie, ako veľa pre mňa priateľstvo znamená. V tomto filme sú všetci náchylní veriť, že nevinný muž je vinný, podliehajú hystérii a naháňajú ho ako čarodejnicu. Len ja nechcem uveriť, že by on, môj priateľ, vedel zneužiť dievčatko, ešte k tomu moje.“
No aj vy podliehate pochybnostiam. Akú taktiku ste zvolili, aby ste v sebe nechali rásť podozrenie?
„Thomas mi hovoril: Sústreď sa na oči! Pozorne sa pozeraj na to, ako sa na teba pozerá Mads. Moja postava mala teda v očiach hľadať odpoveď na to, či mu kamarát klame – podľa toho, kedy zneistie.“
V skutočnom živote by ste sa zachovali rovnako?
„Nie.“
Ľahšie by ste uverili, že aj najlepší kamarát môže mať temné tajomstvá?
„Nie. Naopak, vôbec by som o ňom nepochyboval. Mám veľmi dobrých kamarátov a viem, že by to v živote neurobili. Keby to urobili, zabil by som ich.“
Vinterberg povedal, že tento film si vlastne od neho vypýtal psychológ, ktorý chcel vyvrátiť mýtus, že deti v takýchto prípadoch neklamú. Nezdalo sa vám to príliš odvážne a zbytočne revolučné?
„Nič sme nechceli zľahčovať. Môžete vykradnúť banku, môžete byť vrahom, aj tak by vaším najhorším prečinom bolo, keby ste znásilnili nevinné dieťa. Chápem aj, že spoločnosť nevie, ako sa k takýmto „monštrám“ postaviť, pretože deviantmi sa zväčša stávajú tí, čo sami také násilie prežili. V Dánsku sa už stalo, že kohosi odsúdili za pedofíliu a po rokoch zistili, že bol nevinný. Žiť s takým obvinením je predsa strašné.“
Prečo si myslíte, že deti v niektorých prípadoch klamú?
„V našom filme napríklad vidno, že dievčatko bolo zaľúbené do Lucasa, darovalo mu srdiečko, chcelo ho pobozkať. A keď potom počulo svojho brata, ako sa s kamarátom rozpráva o nejakom porno filme, všetko sa mu v hlave pomotalo. Deti majú veľkú predstavivosť, to je jeden veľký problém. Druhým je, že ju majú aj dospelí. Lucasovi kolegovia a aj psychológ, ktorého privolali, sa to malé dievča snažili dotlačiť k tomu, aby nevinného muža obvinilo.“
Dospelí sa vlastne v tomto filme nesprávajú oveľa rozumnejšie ako deti, aj vy ste to tak cítili?
„Áno, dospelí sú v tomto filme hlupáci, správajú sa ako školáci, ktorí sa navzájom provokujú. Nevšímajú si pri tom, aké veľké chyby robia. Nikoho nepočúvajú, pretože sú priveľmi zameraní na seba. Možno sa aj tešili, že Lucasa niekto obvinil. Veď to bol učiteľ a oni žiarlili, že ho deti tak žerú. Tešili sa, že aj on bude mať nejaký problém.“
Zmyslom tohto filmu nie je hľadanie pravdy, či Lucas vinný je, alebo nie. Otázkou je, či si dokáže naspäť vybojovať svoju česť. Čo si myslíte, aké možnosti ľudia v takom prípade majú?
„V podstate žiadnu možnosť nemajú. Budú prenasledovaní a podozrievaní do konca života. A to platí, aj keď deti nakoniec priznajú, že si vymýšľali. Lebo dospelí, tí sa budú vždy pýtať: A čo keď to naozaj urobil? S Thomasom Vinterbergom sme rozmýšľali o viacerých koncoch, jeden z nich bol, že Lucasa zastrelia. Nemusíme prezrádzať, aký koniec sme napokon vymysleli, poviem len, že sa dobre bavíme na tom, aké rôzne interpretácie má. Lucasa stále ktosi tajne nenávidí. Kto? Na tom sa naši kamaráti nevedia zhodnúť. Chceli by od nás vypáčiť odpoveď.“
Po svetovej premiére Honu v Cannes mnohé médiá písali, že toto je akýsi comeback Thomasa Vinterberga. Že od čias slávneho filmu Festen (Rodinná oslava) nič také dobré nenakrútil. Podľa vašich reakcií sa dá usúdiť, že vás to hnevá.
„Asi to mysleli dobre, ale mne sa to zdá strašné. Odvtedy, čo Thomas ešte v škole nakrútil krátky film Posledná hra a bol s ním nominovaný na Oscara, som od neho nevidel nič zlé. Nikam sa nestratil, stále tu bol a pracoval. Tešil som sa, keď sme spolu nakrútili Festen, precestovali celý svet a získali plno cien, ale ľudí to doteraz neprešlo a tuším nevznikne jeden článok, kde by sa o Thomasovi písalo bez toho, že by sa spomenul Festen. Festen, Festen, Festen, všade je Festen.“
Predsa len, vás tá sláva neprenasleduje? Bol to prelomový film, nakrútený podľa revolučného filmového manifestu Dogma 95. V Porovnaní s ním je Hon konvenčný film.
„Dánsko je malá krajina, má len šesť miliónov obyvateľov, aj režisérov je málo. Ešte v osemdesiatych rokoch, keď som vychádzal zo školy, sa u nás nakrúcali príšerné filmy, ale naozaj strašné. Boli to najmä nevydarené alebo vulgárne komédie, napoly pornografické. To sa zmenilo a zmenilo sa to vďaka tomu, že sa medzi nami filmármi vytvorilo čosi ako rodina. Chceme spolu pracovať, pretože sa máme radi. Snažíme sa vyhnúť akémukoľvek tlaku, najmä osobe, ktorá by medzi nás vnášala zlé vibrácie. Mne to stačí, som spokojný a šťastný.“
Tvorivé muky, také čosi nepoznáte?
„No, pri Thomasovi sa človek ľahko dostane do nepokoja, lebo na ňom hneď vidno, či sa mu nakrútené zábery páčia, alebo nie. Ak niečo nesedí, prepadne depresii, niekedy aj hnevu – a vtedy na mňa začne vyvíjať tlak. Tiež viem, kedy je vystrašený, lebo vtedy zas často chodí na záchod. To všetko však vykompenzujú chvíle, keď sa mu darí. Vtedy vyskočí zo stoličky, začne behať, krúžiť okolo scény a kričí: Je to tam! Je to tam! To je na ňom úžasné, že už keď ráno príde do roboty, vidno, aký je pripravený byť najšťastnejším mužom na svete.“
On sa so svojimi filmami preslávil aj v USA. Vy po takom niečom netúžite?
„Nie, ja nechcem byť slávny. Pozornosť vlastne neznášam. V Dánsku ma každý pozná, a preto musím často odlietať do cudziny. Keď pristanem na cudzej pôde, vtedy si vydýchnem. Šťastný, že si nemusím dávať pozor.“
Dávať pozor na čo?
„Napríklad, pred tromi mesiacmi som bol na diskotéke v Kodani, pri mne sa pohybovala jedna dosť opitá žena. Chcela so mnou tancovať, a aj ma k tomu donútila, v podstate ma znásilnila. Tak veľmi sa na parkete motala, až skoro narazila hlavou o roh skleneného stola. Ja som ju od nárazu v poslednej chvíli zachránil, ale v novinách písali, že som takmer umlátil tanečnú partnerku. Preboha, ľudia, dajte mi s tým pokoj!“
Tu v Karlových Varoch ste poslušne rozdávali autogramy.
„To mi, samozrejme, žiadny problém nerobí. K svojim fanúšikom chcem byť slušný, z nich som živý, oni sú moji zákazníci. Aj ku mne je predavačka milá, keď vstúpim do obchodu a idem nakupovať.“
Máte tu aj motorku?
„Preháňať sa na motorke a vnímať pri tom prírodu, to je najlepší pocit a najvyšší adrenalín, aký poznám, ale motorku nemám. V Kodani mi ju práve ukradli. Moju Suzuki.“
