Bengtssonova kniha je napriek svojmu názvu zásadne nerozprávkovým príbehom.
Jeden Dán sa už stihol presláviť rozprávkami. Jonas Bengtsson si od svojho krajana Andersena požičal melanchóliu a smútok podobný smútku dievčaťa so zápalkami. Inak ide o zásadne nerozprávkový príbeh. Šťastné konce si užívajte v iných knihách.
Hneď prvé riadky knihy Jonasa T. Bengtssona Pohádka (Odeon 2013) sa podobajú spomínanému dievčatku so zápalkami. „Je február a vonku je poriadna zima.“ Malý šesťročný rozprávač sa však netúla prázdnou ulicou. Sedí so svojím otcom v kuchyni a v rádiu počúva správu o atentáte na Olofa Palmeho. Táto dvojica je jedinečná. Otec je úplný outsider, je bez práce alebo v lepšom prípade so zle platenou brigádou. Života sa nebojí. Ešte i kradne vysoko inteligentne a štýlovo.
Zasa sa budeme sťahovať
Obaja žijú nie na okraji spoločnosti, ale viac mimo nej. Chlapec nechodí do školy, vzdelávaný je však na vysokej úrovni. Otec mu v prírode, galériách a vlastnými múdrosťami ukazuje svet v celej kráse i zložitosti. Živoria v chudobe, tešia sa z každého slušnejšieho obeda a otcovo konštatovanie „Asi sa budeme musieť skoro sťahovať“ sa pravidelne opakuje.
Obývajú tie najpochybnejšie kutice v Kodani. Inokedy sa vyskytnú v strašidelnom dome a zušľachťujú zanedbané záhrady. V chlapcovom otcovi vrie výbušný mix talentu, vzdelania, lásky, neznámych zranení a starých krívd. Rozplietanie zatajovanej minulosti sa postupne zrýchľuje a prináša zlomové chvíle, nešťastia, smrť i nové vyhliadky pre chlapca z Rozprávky...
Rozprávka je oddávna viac ako iba vymyslený príbeh (taký výklad žánru by bol hrubo primitívny). Ide o symbolické príbehy odhaľujúce vzťahy a pravdy ľudského života. Táto Rozprávka súčasného dánskeho autora (debutoval v roku 2005 románom Aminine listy oceneným cenou za literárny debut) prostým rozprávačským štýlom zobrazuje jednu z možných verzií putovania za životnou realizáciou.
Vyrušovanie nie je samoúčelné
Kulisy nie sú zďaleka idylické. Na scéne sa objavujú bezvýznamní, stratení, bezmocní a závislí jedinci. Ešte aj ich románová existencia je kruto náhodná. Prebehnú popred objektív spisovateľa iba na chvíľu a čitateľ ich už nikdy viac nestretne. Kodaň z Bengtssonovho románu je odlišná od tej, ktorú ospevujú fanúškovia severského sociálneho modelu. Nechýbajú témy masovej manipulácie, náboženstva zneužívaného bez kúska citu na zištné ciele a talentu, ktorého budúcnosť je vždy taká krehká.
Musíme sa často sťahovať, ale aj tak si všetko podstatné nosíme so sebou. Hľadanie pravého domova nemá nič spoločné s okolnosťami realitného trhu, v skutočnosti je výsostne intímnou záležitosťou.
Odeonovská partia mladých európskych prozaikov (Julia Zeh, Paolo Giordano, Sofi Oksanen) píše bez okrás. Ak niečím vyrušujú, nie je to samoúčelné. Ukazuje sa totiž, že život súčasníka v sebe nezodpovedané vyrušenia obsahuje bez toho, aby ich niekto umelo (a umelecky) vyrábal.
