Už dlho tu nebol poriadny horor. Mama sa drží päťdesiat minút

Dve malé dievčatá cítia, že sa k nim blíži ktosi cudzí. Volajú ho mama. Tento hororový príbeh bol lepší, keď existoval len v trojminútovej verzii.

Horor Mama producenta Guillerma del Tora a debutujúceho režiséra Andrésa Muschiettiho je vnútorne rozorvaný. Je v ňom kus dobrej filmárčiny, ale aj veľa nenápaditých žánrových klišé.

Od začiatku je v ňom silná atmosféra: dve malé dievčatá, ktoré akoby zázrakom prežili v opustenej chate uprostred kanadskej divočiny.

Nikolaj Coster-Waldau vystupuje v dvojrole ich otca aj strýka a Jessica Chastain, čertvie prečo na nepoznanie zamaskovaná, ako strýkova rocková partnerka Annabel.

A ešte je tu psychiater Dr. Dreyfuss (Daniel Kash), ktorý vôbec nie je až taký nezištný Aeskulapov prísažník, ako sa na prvý pohľad zdá.

Megan Charpentier ako Victoria a Isabelle Nélisse ako Lilly sú – s pomocou štipky digitálneho čarovania – pravé hororové dievčatká.

Všetky „ľudské“ herecké výkony sú presné, sotva k nim možno mať pripomienky. Horšie je na tom titulná postava.

Netradičná mama

Tak ako Mauglího vychovali vlci a Gaimanovho Nobodyho Owensa dobrosrdeční nebožtíci, aj tu máme česť s ľudskými mláďatkami, odchovanými trochu inak.

Je s nimi fúra problémov. Občas sa čudne pohybujú, majú nezvyčajné stravovacie návyky, kreslia po stenách zvláštne obrázky a tvrdia, že „mama“, ktorá ich v divočine vychovala, je s nimi i naďalej.

No príbeh nestojí na ich odlišnosti, ale na odhaľovaní ich „náhradnej matky“. Vidíme ju v plnej kráse pomerne skoro.

Potom nám už film iba odkrýva jej príbeh a z plnokrvného atmosferického hororu sa mení na akúsi rodinnú baladickú rozprávku, starú a predvídateľnú. Nechýba ani modrý motýľ z Burtonovej Mŕtvej nevesty.

Z troch minút sto

Španielsky herec, scenárista a režisér argentínskeho pôvodu Andrés Muschietti v roku 2008 našiel v Katalánsku dom, ktorý mu učaroval tak, že hneď začal vymýšľať príbeh. Nakrútil ho ako trojminútový krátky film. S názvom Mamá. O malej Victorii, jej sestričke Lili, ktoré šípia, že sa k nim blíži ktosi dokonale cudzí. Niekto, koho nazývajú mama.

Jednoduchými minimalistickými prostriedkami na malom priestore vytvoril silnú atmosféru. Uviedlo ho viac festivalov a dnes je voľne prístupný na YouTube.

O tri roky neskôr začal v produkcii Guillerma del Tora nakrúcať rovnaký príbeh, ale už rozpracovaný na sto minút.

Hneď od začiatku zaujme dejom, hereckými výkonmi, kamerou i hudbou, ale najmä réžiou, ktorá všetko suverénne synchronizuje a ladí do vyváženého, pútavého celku v znamení smútku a osudovosti, ešte aj rytmizovaného tradičnými hororovými ľakačkami.

Skrátka – vyzerá to ako po dlhom čase konečne originálny, výživný, čistokrvný horor. So sakramentsky silnou atmosférou, založenou nie na šokoch, explicitnom násilí či anatomických detailoch, ale na všetko prestupujúcej narastajúcej hrôze.

Nestrieľajte na debutanta

Lenže kdesi uprostred, keď už titulnú hrdinku poznáme, sa snímka zlomí do podoby rozpačitej videohry.

Tajomnosť sa vytráca spolu s ovzduším a nastupuje digitálna animácia. Ťažiskom prestanú byť živí ľudia a príbeh neživej postavy sa dozvedáme tým najmenej nápaditým spôsobom – polopatistickým rozprávaním.

Škrípať začína i samotný príbeh, jeho prekvapivosť sa vytráca, logika sa mení na sled scenáristických schválností a elegancia na ťarbavosť.

Našťastie prvých zhruba päťdesiat minút Muschiettiho dlhometrážneho debutu stojí za návštevu kina. Bude zaujímavé sledovať, akou cestou sa vydá vo svojom budúcom filme.