Jeho diela sú spojením skvelého dizajnu, duchovného rozmeru a poézie. Toyo Ito si prestížnu cenu za štyridsať rokov svojej práce zaslúžil.
Keď vyhlásila porota víťaza najvýznamnejšieho ocenenia za svetovú architektúru, reakcia mnohých vraj bola: Ako to? On ju ešte nedostal?
Začudovanie bolo namieste. Japonec Toyo Ito patrí medzi špičkových architektov, aktívne pôsobí už viac ako štyridsať rokov.
Ocenenie však zaskočilo aj jeho. „Vôbec som to nepredpokladal,“ povedal pre LA Times.
Vlani totiž cenu získal Číňan, pred troma rokmi tím japonských architektov známych pod značkou Sanna. Toyo sa stal už šiestym japonským architektom v histórii Pritzker prize.
Postaví čokoľvek
Definovať niečo, na čo sa Toyo špecializuje, by bolo zbytočné.
Medzi jeho výnimočné stavby totiž patrí množstvo rozličných budov, počnúc rodinnými domami, obchodmi, parkmi, končiac pri štadiónoch, divadlách či administratívnych budovách.
„Viac ako štyridsať rokov vytvára výnimočné diela a vždy nimi zároveň rozširuje možnosti, ktoré architektúra má. Objavuje ich v ktorejkoľvek zákazke a v akomkoľvek prostredí,“ znelo v oficiálnom stanovisku poroty.
Pred dvoma rokmi sa Toyo s ďalšími architektmi zapojil aj do projektu Home-for-All, ktorý bol reakciou na ničivé cunami. Tisíce ľudí ostali bez domova a architekti sa snažili navrhnúť a postaviť účelné spoločenské strediská.
Tento projekt bol podľa Toya aj vyjadrením pochybnosti voči princípom modernej architektúry: „Najviac sa v nej cenila originalita, ale výsledkom je, že najdôležitejšia téma architektúry, a teda – pre čo a pre koho sa budova vlastne stavia – ostala akosi pozabudnutá,“ hovorí Toyo.
„Zóna katastrofy, kde zrazu všetko zmizlo, nám dala príležitosť pozrieť sa na veci novým pohľadom a zistiť, čo architektúra vlastne je.“
Vizualizácia metropolitnej opery v meste Taichung, hotová by mala byť v decembri tohto roka.
Ako vietor a vzduch
Toyo Ito razí myšlienku, že architektúra nemá spĺňať iba fyzické potreby, ale aj zmysly a inšpiruje sa prírodou. Už keď začínal, vravieval, že sa snaží do architektúry vniesť ľahkosť podobnú vzduchu či vetru.
Budovu obchodu s topánkami v Tokiu napríklad navrhol tak, že vyzerá, akoby ju celú obopínali konáre stromov, ktoré sú zároveň základnou stavebnou jednotkou. „Príroda je nesmierne komplikovaná a plná možností,“ hovorí Toyo.
Prvé vlastné štúdio si založil už v roku 1971 a nazval ho Urban Robot (Urobot). Spočiatku navrhoval najmä rodinné domy. Dnes ho však medzinárodná porota vyzdvihuje najmä pre zmysel pre spoločenský rozmer jeho stavieb: „Toyo rozumie ľuďom aj tomu, čo chcú v jeho budovách robiť.“
Záleží mu na vzťahoch – medzi interiérom a exteriérom, medzi budovou a jej okolím. Jeho Dom smútku v meste Gifu pôsobí tak pokojne a prívetivo, že by ste v ňom chceli nielen smútiť, ale aj oslavovať.
Svoje skúsenosti si však nenecháva iba pre seba – naopak. Jeho pracovňa vraj pripomína školu, kam sa chodia učiť mladí architekti nielen z Japonska, založil aj múzeum, kde sa pravidelne konajú workshopy a prednášky o súčasnej architektúre.
„On je priekopník a povzbudzuje aj ostatných, aby čerpali z jeho objavov. V tomto zmysle je skutočným majstrom svojho remesla, ktorý viac kyslíka vytvára, ako sám prijíma,“ povedal šéf poroty.
Univerzitná knižnica v Tokiu.
