Režisér Dodo Gombár aj v martinskom divadle potvrdil, že diela klasikov sú preňho len surovým materiálom.
Je či nie je to Hamlet? To je otázka. Režisér Dodo Gombár opäť demonštroval, že dramatická predloha je preňho iba surový materiál a že sa nerozpakuje podrobiť svojskej autorskej vízii ani emblémové diela najväčších klasikov. Po inscenácii s príznačným názvom Kubo (remake), kde si vzal na paškál najznámejšiu Hollého hru (v poňatí ostro kontrastujúcom s tradičnou predstavou Kuba z 50. rokov s legendárnym Jozefom Kronerom), ide bez ostychu ešte ďalej. Tentokrát priam k najslávnejšej Shakespearovej tragédii.
Jeho Hamlet (príbeh rodiny) v sebe okrem textu (aj to s viacerými úpravami) však s pôvodným Hamletom na prvý pohľad nemá mnoho spoločného. Namiesto hniloby v štáte dánskom tu ide o zahnívanie vnútri základnej bunky spoločnosti. Z kráľovskej rodiny sa stáva akákoľvek bežná rodina z vedľajšieho paneláku. Súčasná rodina, v ktorej napäté vzťahy vedú k tragédii.
Rodina z paneláku
Po škrte prvého obrazu hra začína priamo v byte Hamletovcov, kde sa rebel, odrastený, ale nedospelý syn háda s matkou a „strýkom otcom“. Z veľkého tragického hrdinu sa stal depresívny hudobník, ktorý sa poneviera po byte a po vonku a v marihuanovom aj alkoholovom opojení vída preludy svojho mŕtveho otca. Keď si s ním rodičia ani sused-inštalatér Polónius nevedia rady, zavolajú jeho spolužiakom. Ale ani to, ani flirt s plachou Oféliou mu nezdvihne náladu, naopak, čoraz väčšia zášť k nim spúšťa ničivý mechanizmus so známym výsledkom.
Hlavnú postavu už tradične stvárňuje Marek Geišberg, ktorému kontruje Dano Heriban ako Horácius. Človek síce môže mať pocit déjà-vu, že týchto „rozhnevaných mladých mužov“ už neraz videl, ale táto poloha obom naozaj sedí. Väčším prekvapením je hosťujúca Ofélia Kamily Antalovej. Na míle vzdialená krehotinke krásnej ako obrázok, martinská Ofélia je introvertné ryšavé dievča od susedov, s vlasmi v upätom drdole, v obyčajnom tričku. Pred svetom sa schováva vďaka slúchadlám, čo má večne v ušiach. Rázna herečka doteraz stvárňovala spravidla dominantné ženy, ale s pôvabom zvládla aj zajakavú poslušnú Polóniovu dcéru, s ktorou vhodne kontrastuje jej prehnane starostlivý otec.
František Výrostko ho hrá s vtipom ako všetečného domovníka, mudrlanta v „šušťákoch“. Zato Ján Dobrík ako jeho syn Laertes má problém skĺbiť verš s požiadavkou civilnosti a skĺza k pátosu. Ani vynikajúca, no príliš vyťažená Jana Oľhová nepodala na prvej premiére očakávaný výkon ako Gertrúda – žienka domáca. Nepôsobila ale zďaleka tak rušivo ako Ján Kožuch v postave senilnejúceho papučového strýka Claudia, ktorý sa predstieraním opitosti snaží ospravedlniť nedostatočnú artikuláciu a výpadky textu.
Diera v strope a traja duchovia
Interpretačný posun, ktorý tvorcovia zvolili, prináša zdanlivo nový pohľad na opotrebovaný text. Otázkou však zostáva sila výpovede a funkčnosť inovatívneho výkladu. V tomto ohľade v martinskom Hamletovi mnohé pôsobí nedomyslene a nezmyselne. Napríklad motív „roztrojenia“ ducha starého Hamleta, či scénografický koncept s dierou v plafóne bytu – môžeme si domýšľať významy (svätá trojica, rozpad bytu ako symbol rozkladu vzťahov), ale podobných nesúrodých náznakov je v celej inscenácii roztrúsených mnoho. Dá sa akceptovať, že nemožno nájsť kľúč k tomu, prečo postavy neustále čosi robia s kľúčmi a že čudné bytové divadielko, ktorým chce Hamlet usvedčiť vraha, vôbec nezapadá do aktualizovanej koncepcie.
Horšie je, že celému príbehu akoby chýbali motivácie i pointa. O čom vypovedá sídliskový Hamlet a prečo vlastne došlo k celej tragédii? S trochou nadsádzky možno tvrdiť, že za všetky mŕtvoly (záver mimochodom pôsobí, akoby ani nebol z tejto inscenácie a sotva prináša akúkoľvek očistu) môžu Hamletove drogové výplody fantázie. Trochu slabé ako alternatívny odkaz hry.
Zdá sa, že Gombár podcenil ťarchu toho, čo sebou prináša takáto reinterpretácia. Ísť, či neísť na Martinského Hamleta? To je otázka.
