Zobrazil to nečakane, netradične a majstrovsky. Na Berlinale za to dostal Grand Prix, dnes je film aj v našich kinách.
Je to taký zvláštny pocit, keď sa človek ocitne doma v byte sám a uvedomí si to. Keď na chvíľu zabudne na svoju prácu, priateľov a to, čo je vonku za oknom. Môže sa mu vtedy stať, že nevníma nič, len svoju holú existenciu – a popri tom pocíti strach. Alebo úzkosť, lebo nevie, z čoho ten strach pochádza.
Maďarský režisér Bence Fliegauf (jeden z najlepších, akých táto krajina dnes má) o tom premýšľal, keď pracoval v Nemecku a v novinách sa dočítal, že uňho doma práve ktosi sériovo vraždí rómske rodiny. Päťdesiatpäť ľudí vážne zranil, šesť zabil. Štyri noci nemohol spať, tak ho tá predstava rozrušila.
Tie rodiny spoznali a precítili trochu iný strach, konkrétnejší, prítomnejší, väčší. Vedeli, že v ich okolí sa čosi deje, ale nevedeli, či sa to dotkne aj ich. Zmysly mali v strehu, už rozoznali všetky typy zvukov, ktoré prichádzali zvonka, a keď chceli v noci zaspať, museli sa najprv uistiť – že to je iba vietor.
Fliegauf odcestoval naspäť domov, dva roky cestoval po Maďarsku, žil s Rómami, hľadal hercov a hovorí, že popritom spoznával logiku, či skôr mechanizmy predsudkov a rasistického uvažovania. Vlani potom s filmom Je to iba vietor získal Grand Prix na festivale Berlinale, dnes je s ním aj v našich kinách.
Je asi nemiestne povedať, že z takej ťažkej témy vznikol krásny film. Lenže, on naozaj taký je.
Desivé prechádzky
Rómovia nezvyknú podpisovať zmluvy, ani ich nechceli, hovoril v Berlíne Fliegauf. Na mnohých talentovaných hercov musel zabudnúť, lebo sa im nechcelo cestovať na miesto nakrúcania. Niektorí sa síce dostavili, ale len raz, viackrát nie. No on ich vlastne toľkých nepotreboval. Filmy z rómskych oblastí sú často zaľudnené – to v jeho prípade nehrozilo, to by potom nemohol vystihnúť a ukázať práve tú existenciálnu samotu. Takže sa rozhodol nakrútiť film iba o jednej rodine a tá rodina je neveľká.
Aj keď problém ohrozenia majú jej členovia spoločný, každý z nich ho prežíva sám a sám sa s ním aj musí vyrovnať. Pravdepodobne naň myslia, aj keď sú v spoločnosti, mama v robote a deti v škole, ale Fliegauf pracuje najmä s tými momentmi, keď kolektív opúšťajú. Keď prechádzajú cez lúku a vracajú sa domov alebo idú okolo lesa a vstupujú na miesto, o ktorom si myslia, že je ich skrýšou.
Za normálnych okolností by také prechádzky boli príležitosťou na denné snívanie a deti by sa tešili, že sú ďaleko, bez dozoru, bez povinností. Lenže toto nie sú normálne okolnosti, tieto deti už nechráni detská naivita a keď prechádzajú okolo kríkov, myslia skôr na to, či za tým kríkom náhodou niekto nie je.
Keď si policajti lúskajú oriešky
Pred premiérou v Berlíne našli novinári na sedadlách v kine nečakaný leták – Fliegauf ani nevedel, kto ho rozdával, ani čo na ňom bolo napísané. Svetové publikum sa niekto snažil ubezpečiť, že to, čo uvidia v kine, nie je v skutočnosti také dramatické.
Zvláštna pripomienka. Lebo udalosti z rokov 2008 a 2009 sa odškriepiť nedajú a fyzické násilie, ktoré ich tvorilo, sa v tomto filme takmer nevyskytuje. Veď to ani nie je sociálna dráma, ale neznesiteľný psychologický triler. Nebezpečenstvo je blízko, ale zostáva neviditeľné. Niekto vraždí. Ale kto?
Fliegauf si to fantasticky vymyslel. V zdaní, že sa nič nedeje, potom o to hrozivejšie zaznie dialóg dvoch policajtov, ktorí si v rómskom domčeku lúskajú oriešky, presvedčení, že ich nik nepočuje: „Nechápem, aký odkaz nám chcú tí vrahovia nechať. Nevybrali si tie najsprávnejšie rodiny, poznám iné, ktoré by si to zaslúžili.“
Teóriou Benceho Fliegaufa je, že rasizmus pochádza ešte z doby kamennej. Vtedy sa jeden kmeň podozrivo pozeral na kmeň cudzí a inštinktívne naň útočil. Ten inštinkt vraj v sebe máme doteraz, ale ak chceme, už ho dokážeme racionálne prekonať. V tom zmysle sa vlastne nemýlil ani ten leták z Berlinale.
„Na dedinách sa dá ľahšie postrehnúť, ako sa Rómovia boja gadžov a gadžovia Rómov,“ hovoril Ffliegauf pre maďarské internetové noviny Origo. „Svet, samozrejme, nie je taký čiernobiely, farby sú v ňom pestrejšie. Ale tento film nie je o pestrosti. Je o vraždách.“
