O tom, že happening sa v Československu aj v „zlatých“ 60. rokoch mohol stať rizikovou záležitosťou, sa jeho priekopník Eugen Brikcius presvedčil neraz. Napríklad keď v júni 1967 na jeho popud mašírovali Prahou husím pochodom stovky ľudí s pecňom chleba v natiahnutých rukách až k nohám čakajúcej „bohyne“, zatkli ho a odsúdili na trojmesačný podmienečný trest.
Brikcius, český (v 70. rokoch v dôsledku politickej situácie emigrujúci) básnik, prozaik, esejista a výtvarník svoje originálne aktivity s neskrývanou radosťou a hrdosťou opisuje v knihe Můj nejlepší z možných životů. Ide o autorovo vzácne a pre históriu cenné svedectvo, a to aj s vedomím, že Brikcius bol a je majstrom mystifikácie, a nie hocijakej („kým bežná mystifikácia predstiera, že je to, čo nie je, tá moja predstiera, že je, čo je“).
Zmyslom tejto knihy bolo hlavne zabávať. To sa mu suverénne darí, v podstate chronologické rozprávanie s množstvom odbočiek, návratov i predbiehaní obohacuje ukážkami poetického majstrovstva (veď ako inak, keď jednu zo svojich predošlých kníh nazval Eugeniálne básně).
Mnohé z veršov sú písané v latinčine, ktorú sa naučil v 70. rokoch vo väzení, kam sa dostal za hanobenie Sovietskeho zväzu. Pravda, latinské verše neskôr jeho kamarát Pavel Šrut preložil do češtiny, a Eugen Brikcius lakonicky konštatuje, že kruh sa uzavrel, „mnou oživená latina sa stala opäť mŕtvym jazykom“.
