Nebýva zvykom, aby svetovo uznávaný filmový tvorca bol rovnako skvelým výtvarníkom. JURAJ JAKUBISKO takým je. Predohrou k prehliadke jeho filmovej tvorby na východnom Slovensku bola nezvyčajná udalosť. V Múzeu Vojtecha Löfflera v Košiciach v sobotu večer otvorili výstavu jeho obrazov, serigrafií
a plagátov.
Výtvarným umením by ste sa pokojne mohli uživiť. Nemali ste niekedy dilemu, či nejsť radšej touto cestou?
„Vážne som nad tým uvažoval v čase normalizácie, keď sa robili čistky a mňa od filmu odstrihli. Vtedy som sa výtvarnému umeniu začal intenzívnejšie venovať. Poznáte – z núdze cnosť. Musím sa priznať, že som v podstate experimentoval, skúšal som, čo dokážem.“
Známe sú vaše ilustrované denníky z nakrúcania filmov. Čo vás ku kresbe či maľbe priviedlo?
„Keď sme sa z Kojšova presťahovali do Košíc, na našom dvore bola aranžérska dielňa. V nemom úžase som sledoval, ako maľovali dvaapolmetrových hutníkov, ženy s kosákmi, budovateľov socializmu. Aj ja, naivný chlapec z dediny, som to chcel robiť. Tak som sa prihlásil na umeleckú priemyslovku na odbor aranžérstvo. Omylom ma šupli na grafiku.“
Vedeli ste, čo štúdium grafiky znamená?
„Netušil som, čo to je. Spomenul som si, ako moja babka grafitom natierala platne na peci. Reku – budem maľovať pece na čierno, či čo? Mordovali nás tam s kresbou. Keď som mal nakresliť oko, ústa, nos, nie jeden, ale desiatky v priebehu týždňa, bol som zúfalý. Robil som to tak, že som sa postavil pred zrkadlo a snažil som sa svoju podobu preniesť na papier. Potom sme zase kreslili, rysovali a maľovali písmená, stále len písmená. Nebavilo ma to. Tak som ušiel na fotografiu. Ale tam, na grafike som dostal základy, na ktorých som neskôr mohol stavať.“
Niektoré vaše diela akoby niesli pečať Albína Brunovského, Boscha či Caravaggia. Kto z výtvarníkov vás najvýraznejšie ovplyvnil?
„Aj keď som obdivoval Caravaggia a mnoho ďalších významných umelcov, priznávam, že najsilnejšie ma ovplyvnil Albín Brunovský. Chodili sme do jednej školy, on bol o dve triedy vyššie. Bol to zázračný človek. Nechápal som, kde sa v ňom berie tá obrovská húževnatosť, božská trpezlivosť, úžasná schopnosť detailne vyjadrovať svoj vnútorný svet. Páčili sa mi motívy, s ktorými pracoval, obdivoval som jeho dokonalé figurálne veci, ale i abstraktné linky, farebnosť, tonalitu. Hovoril, že dokonalá grafika ja taká, keď je na jednom štvorcovom milimetri dvadsať vrypov. Neveril som. Zobral lupu a dokázal mi to. Kriste pane! Pre mňa to bolo niečo nedosiahnuteľné.“
V období, keď ste nemohli nakrúcať celovečerné filmy, venovali ste sa dokumentu. Nemali ste chuť urobiť dokumentárny film aj o Brunovskom?
„Jeden dokument o Albínovi som robil ešte za socializmu pre východonemeckú televíziu. Žiaľ, záhadne sa stratil. Keď som chcel nakrútiť ďalší niekedy v zime 1996, volal mi, aby sme to nechali na jar, že potrebuje pokoj. Už sme ho neurobili. O pár mesiacov, v januári 1997, zomrel... Dodnes ma to veľmi mrzí. Vymyslel som totiž technológiu nakrúcania, ktorá by dokázala šialenú prácnosť Brunovského grafiky. Ona bola tým povestným zrnkom ryže, na ktorej je text ústavy...“
Dá sa umenie robiť bez dokonalého zvládnutia remesla?
„Som presvedčený, že nie. Či je to film, výtvarné umenie, literatúra, nič sa nedá robiť bez toho, aby človek neovládal jeho základy. Napríklad abeceda výtvarného umenia sa vyvíjala od vzniku ľudstva. Keď ju neovládate, nedokážete dostať zo seba, čo vo vás buble, a chceli by ste to zo svojho vnútra vydolovať. Platí to aj naopak. Keď ovládate remeslo, oveľa ľahšie dokážete zhmotniť svoju predstavu, abstraktnú, neuchopiteľnú myšlienku, fantáziu. Ja som si už po druhom filme napísal nad posteľ krédo – nauč svoju kameru myslieť, a nie poskakovať! Napríklad keď sme prišli na školu, museli sme vyrobiť príbeh čisto kamerou, bez akéhokoľvek dialógu, podať ho len cez obraz. Možno si niekto myslí, že remeslo v ktoromkoľvek kumšte je zbytočné, autora len spútava. A tvári sa, že objavuje Ameriku. Pritom mrhá časom a energiou nad čímsi, čo bolo často dávno objavené. Aj dnes sledujem u niektorých mladých tvorcov, že objavujú už objavené, pretože neovládajú remeslo, kumšt. Možno je to dané vekom a skúsenosťami, obdobím v živote človeka, cez ktoré musí asi každý tvorca prejsť.“
Čo vás viac oslobodzuje – filmová tvorba alebo výtvarné umenie?
„Výtvarné umenie je pre mňa úžasný relax. Sadnem si do ateliéru, pustím si dobrú klasickú hudbu a maľujem. Musím sa však priznať, že keď mám pred sebou plátno a pracujem, často zabudnem na myšlienku, ktorú chcem stvárniť, namaľujem niečo úplne iné, akoby podvedomie potlačilo pôvodný zámer. Potom to zachraňujem, takže výsledný efekt je často aj pre mňa prekvapujúci. Sprievodným javom filmu je nepomerne väčší stres. Ale život bez neho by pre mňa nebol to pravé orechové.“
Nič si nevymyslel, všetko zažil na východe
V Košiciach sa začal festival Jakubiskove dni. Počas dvoch týždňov predstaví tvorbu Juraja Jakubiska prostredníctvom filmov aj obrazov.
Festival Jakubiskove dni, ktorý sa koná v rámci programu Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013, otvorili včera historickým veľkofilmom Báthory.
V priebehu štrnástich dní budú môcť diváci v Košiciach, Prešove, Bardejove, Levoči, Spišskej Novej Vsi a Humennom vidieť jedenásť celovečerných a tri krátkometrážne filmy Juraja Jakubiska. „Snažil som sa vybrať filmy, ktoré sa nejakým spôsobom viažu k rodnému Kojšovu či k východnému Slovensku. Pre mňa bol východ tou najsilnejšou inšpiráciou. Mnohí si myslia, že si vo svojich filmoch vymýšľam, ale ja som to všetko naozaj prežil!“ hovorí Jakubisko.
Po Báthoryčke pripravuje ďalší historický veľkofilm – Slovanskú odyseu z čias Veľkomoravskej ríše a vlády Svätopluka. „Kedy sa začne natáčať? Je to otázka peňazí, teda momentálne to má v rukách moja manželka, producentka a anjel strážny Deana.“
Aj keď na Slovensku nenašiel tento projekt zatiaľ podporu, režisér verí, že film aj tak nakoniec nakrúti. „Trošku ma to mrzí, lebo ide o naše dejiny, minulosť, korene, ku ktorým by sme sa mali hlásiť. V koprodukcii sú napríklad Američania, Fíni, Rusi, Ukrajinci, Česi, dávajú do toho peniaze trebárs Francúzi, ktorí ako Frankovia vo filme dostanú na frak. Hádam to moje nové srdce vydrží.“
Mikuláš Jesenský
