„Netreba veľa: dotknúť sa zeme / ako vlastnej pokožky, / dovoliť nervovej sústave / prerásť cez hranice tela, / zapustiť korene, / zostúpiť k ponorným riekam, / nezotrvať v behu, / zastaviť, / odovzdať.“ Takto presne a čisto píše svoje básne Mária Ferenčuhová v tretej knihe Ohrozený druh (Ars poetica).
Zbierka jednak nadväzuje na dve predchádzajúce a zároveň posúva jej básnickú výpoveď k skoro absolútnej čistote vnímania, k perfektnému výberu témy (súkromné splývajúce s osudmi ostatných – a dovolím si povedať – celej planéty) a jazykových prostriedkov. Tie prichádzajú z arzenálu slov denne používaných, ako aj zo sféry odborných pomenovaní povedzme oblakov, zjavia sa slová ako cytoplazma, tapír, úbežník, litosférické dosky, fotón...
Také presné spojenie poézie so súkromným a spoločenským, prechody z jedného hlasu do druhého (v podstate toho istého), skúmanie vlastnej podstaty bez zbytočnej vivisekcie, starosť o tých najbližších (dieťa: „Chudučký chrbát, obité kolená, / celé popoludnie z chodníka na nábreží / prstami zametal piesok / a rozmýšľal, či vlastne chce lode / potápať alebo stavať.“
Je nesmierne ťažké napísať báseň o dieťati tak, aby bola láskavá a zároveň nesentimentálna a navyše v závere minimálnymi prostriedkami dostať do básne aj základnú životnú otázku: chceme stavať alebo ničiť?
Vydavateľstvo Ars poetica prinieslo skvelú knihu, kde je zmysluplný obsah uložený v nápaditej obálke a príjemný štvorcový formát sa roztvára, vedie nás cyklami knihy: Cesta, Historky, Fotografie a Ohrozený druh.
Toto kvarteto, štvorka ako dokonalé číslo celku v napätom protiklade k obsahu. To platí hlavne o poslednej časti cyklu, kde Ferenčuhová nástojčivo apeluje na to, aby sme si uchovali modrú planétu, náš svetlozelený kontinent.
Autor: Mila Haugová
