Pri posmrtných albumoch väčšinou ide o biznis než o hudbu. People, Hell and Angels je trochu iný prípad.
Zomrel v septembri 1970 a zdalo sa, že už nič nové nemôže jeho fanúšikov prekvapiť. Stalo sa. Kolekcia People, Hell and Angels je už dvanástym posmrtným albumom gitaristu Jimiho Hendrixa.
A o tom, že nejde len o drancovanie poslednej časti z archívov, ktorá sa nikdy nemala dostať na verejnosť, svedčí druhé miesto v americkej hitparáde.
Kde sa vzali „nové“ veci?
Čo asi každému napadne ako prvé, je otázka, ako je vlastne možné, že po vyše štyroch dekádach stále existujú nahrávky, ktoré sa dajú vydať. Technika ešte nebola na takej úrovni ako v ére Michaela Jacksona, no u neho si len ťažko vieme predstaviť tucet posmrtných albumov. Navyše Hendrix zomrel len ako 27-ročný, takže nemohol stihnúť veľa nahrávok.
Vysvetlenie ponúkol jeho technik Eddie Kramer, ktorý spolu s rodinou a vydavateľstvom pripravil aj tento album: „Jimi využíval štúdio aj na skúšanie. To je drahý spôsob života, ale vďaka bohu, že to robil,“ povedal pre Rolling Stone. „Pre neho to bola výzva ako sa posunúť ďalej. Zavolať ďalších muzikantov, hrať s nimi.“
Kolekcia dvanástich „nových“ skladieb zachytáva gitaristu v období po dokončení dvojalbumu Electric Ladyland a pred legendárnym vystúpením na festivale Woodstock. Svoju prvú kapelu Jimi Hendrix Experience rozpustil, hľadal nových muzikantov a nové zvuky.
Preto sa tu na bicie striedajú starý spoluhráč Mitch Mitchell s Buddym Milesom, na basu hrá Billy Cox, ďalšie nové meno z budúcej skupiny Band of Gypsies, ktorú slávny gitarista v lete 1969 priviezol do Woodstocku.
Funk a blues
Je to iný Hendrix. Ani pesničkový ako na debutovom albume Are You Experienced?, ani progresívne experimentujúci, ako ho zachytáva Electric Ladyland. Sú to záznamy hľadania, ktoré sa rodili pri hodinách spoločného džemovania. Majú bližšie k funku a blues než k rocku, počujete pestrejšiu rytmiku (perkusie, kongá) aj prekvapivý duel gitary so saxofónom.
V štúdiu sa objavil aj Stephen Stills (Bufalo Springfield), ktorý sa chopil basgitary, jeho vklad však nie je natoľko výrazný, aby ste ho zaznamenali aj bez zmienky mena v booklete.
Naopak, gitarové linky a zvuk jeho Fendera Stratocastera sú rozpoznateľné okamžite. Hendrix bol na svoj vek nezvyčajne rozohratý, viac času trávil s gitarou na krku než bez nej.
Samozrejme, sú tu aj hluchšie miesta – napríklad čím sa líši táto verzia Hear My Train a Comin od iných z predchádzajúcich nahrávok, rozlíšia len najskalnejší hendrixológovia a zároveň sami gitaristi.
No na druhej strane tu zase počujete zárodok peknej inštrumentálky Villanova Junction Blues. Tá znie aj na záver jeho koncertu vo Woodstocku, v dokumentárnom filme z festivalu tvorí zaujímavý kontrast k atmosfére končiaceho sa festivalu, kde sa nadránom časť fanúšikov už zbiera na odchod a poslední vytrvalci ešte počúvajú záverečné tóny.
Vľúdne kritiky
Keď sa posmrtné albumy dostanú v rebríčkoch tak vysoko ako ten Hendrixov, spravidla sú to výberovky. Že americkú hitparádu takmer vyhrá album štúdiových záznamov s novým neznámym materiálom, sa naposledy stalo v prípade Johnnyho Casha a jeho American V: A Hundred Highways (2006). Jacksonov This is It (2009) sa dostal tiež vysoko, ale obsahoval väčšinu vecí zo starých albumov a kritici ho zotreli za snahu čo najrýchlejšie zarobiť. Pri People, Hell and Angels zatiaľ prevažujú pozitívne recenzie.
Škoda, že Hendrix už nestihol nič nahrať s Milesom Davisom. Legendárny džezmen v životopise spomína, že sa stretli a bavili o hudbe, ktorú by mohli urobiť. To by mohol byť skutočný poklad, toto je „len“ vydarený archívny dokument.
Podľa technika a producenta Eddieho Kramera už žiadny ďalší podobný album nevydaného štúdiového materiálu nevznikne. Ako však dodal, Hendrixových fanúšikov v najbližších rokoch ešte čakajú rôzne záznamy z koncertov.
