V čase náboženského bulváru a kultu (v rovnakej miere aj odporu) voči „duchovným“ profesionálom je každý náznak nekonfesionálnej spirituality skutočným požehnaním.
Kazateľ a spisovateľ Daniel Pastirčák v knihe Evanjelium podľa Jóba (Porta Libri 2013) našiel v osobe starozákonného Jóba vhodný prototyp na preskúmanie tých najpodstatnejších súvislostí ľudskej existencie.
Biblický Jób oddávna fascinoval. Znamená koniec bežných očakávaní a istôt.
„Bol to muž bezúhonný, úprimný, bohabojný a stránil sa zlého.“ V dnešných pomeroch by sa objavoval na smotánkovských párty. Bol si vedomý svojej spoločenskej prestíže a prosperity.
Stávka medzi Bohom a Satanom
Niet sa čomu diviť, že si ho pri svojich potulkách svetom všimol Satan. Udal Hospodinovi jeho provokujúcu životnú pohodu. Jób sa stal predmetom zdanlivo perverznej stávky medzi Bohom a Satanom.
Zostane hrdinom, aj keď príde o najbližších, majetok, postavenie a skončí obsypaný vredmi na smetisku za bránami mesta? Dokáže byť verným služobníkom Boha alebo zomrie s preklínaním na perách a s nenávisťou v sebe.
Kniha návštevou jeho starých priateľov začína koketovať s dramatickým žánrom. Súčasne je však aj existenciálnou poéziou aj rozprávaním.
Otázka, ktorú otvára Jób (a s ním Daniel Pastirčák) patrí k tým najstarším. A stále sa nedočkala rozlúštenia. Aký je zmysel utrpenia? Prečo Boh nezabráni utrpeniu svojich verných? Nemal by sa už konečne zjaviť ako vládca, ktorý definitívne zničí bolesť a utrie raz navždy poslednú slzu z ľudského oka?
Vo viere nie je účtovníctvo
Pastirčák vo svojich textoch, ktorých základ tvoria homílie, rozohráva konflikt tradičných životných (a náboženských) filozofií v kontraste s tými najpodstatnejšími obsahmi viery. Vo viere nikdy nefungovalo účtovníctvo, a pritom doteraz si to väčšina ľudí nestihla všimnúť.
Boh sa vzdal úlohy tyrana, ktorý garantuje dobré časy a láskavé slnko v každej situácii. V hlavách zostávajú staré schémy, formalistické prístupy, inštitucionálne recepty na šťastie i nešťastie.
Jóbov Boh sa nezjavuje v odpovediach, ale otázkach. Takéto zistenie otrasie každým, kto si chcel práve pod stromom viery odpočinúť a nájsť tam skrýšu pred životnými búrkami. Aká ilúzia a nedorozumenie!
Starozákonný Jób je silným pokušením pre literátov. Jóba možno použiť, zneužiť, pateticky ho obrať o jeho život, spacifikovať jeho nekompromisné otázky.
Prekvapujúci happyend
Daniel Pastirčák sa týmto pokušeniam dokázal ubrániť. Nejde páčivou cestou moderných kazateľov, ktorí sa snažia staré príbehy aktualizovať aj za cenu trápnosti.
Každú chvíľku píše o našej najsúčasnejšej súčasnosti, ale pritom je jeho interpretácia Jóba korektná, podložená kvalitným výkladom starozákonného textu.
Popri svojej vášni pre tému a silnej osobnej „jóbovskej“ skúsenosti mal autor ešte dostatok energie venovať pozornosť aj hebrejským výrazom a biblickým literárnym formám.
Starozákonná kniha, predstavte si, sa končí happyendom. Ten pôsobí až nepatrične. Netreba sa ním nechať oklamať. Šťastím nie je znovuzískané vlastníctvo štrnásťtisíc oviec a tisícky oslíc.
Odpoveďou na skúsenosť prehry je odvaha zaradiť sa do veľkého životného projektu – napriek jeho protikladom.
