Ľudstvo ohlúplo a ľudia zovšeobecneli

KNIHA TÝŽDŇA / MÁGIA

Sándor Márai nazerá do osudov ľudí a odkrýva zákutia ich existencie

Sándor Márai (vlastným menom Sándor Károly Henrik Grosschmid, 1900 – 1989), maďarský, v Košiciach narodený spisovateľ, filozof a humanista s nemeckými koreňmi sa u nás konečne udomácňuje. Jeho knihy postupne vychádzajú v Kalligrame a on sám predstavuje jednu z priorít projektu Košice Interface 2013. V recepcii jeho literárneho diela sme už vari pokročili natoľko, že by mohlo dôjsť k Dialógu, ku ktorému vyzýva v Košiciach inštalované dielo sochára Pétera Gáspára, znázorňujúce Máraiho, ako sedí v spoločnosti stoličky určenej pre druhého diskutéra.

Hľadanie ako kľúč

Márai v Knihe byliniek hovorí o „schopnosti znášať pravé poznanie všetkých vecí“ a o „poznaní skutočnosti a pravdy“. Tieto danosti sú myšlienkovými a estetickými predpokladmi autorovho literárneho realizmu a potvrdzuje to aj poviedková kniha Mágia. Človek v nej je individualitou hľadajúcou pravdu o sebe i tú všeobecnú, objektívne platnejšiu. Jeho život sa skladá zo slov, snov, spomienok, z túžob, predstáv a z niečoho bližšie neurčeného, no podvedome hľadaného, navzdory predurčenosti a neodvratnosti, z ktorej je utkaný jeho ľudský osud.

„Hľadanie“ býva kľúčom otvárajúcim dvere k ďalšiemu hľadaniu, pričom postavy neraz túžia po tom, čo majú, ale čo vzdoruje ich zmyslovému uchopeniu a ovládnutiu. Často sa pohybujú medzi bilancovaním a balansovaním, na hranici reality a fikcie, opojného úspechu a tragického zlyhania. A hoci sú naporúdzi logicky znejúce zdôvodnenia, mnoho ráz do ďalších dejov zasiahne skôr magicky pôsobiaca skutočnosť. Alebo magická skutočnosť slov.

Ľudia, samota a bolesť

Starý pán uvzato hľadá jednu jedinú knižku. Na jej názov a autora si nevie spomenúť, no skôr než zomrie, chce si ju ešte raz prečítať. Ide o knihu jeho života, obsahujúcu „najkrajší, najmúdrejší príbeh“, teda kniha musí existovať tak ako jeho život, naplnený hľadaním prostredníctvom slov; starý manželský pár sa rozhodne „zbaviť sa minulosti, skrášliť si život novými rekvizitami a maškarami“.

Presťahuje sa do moderného a väčšieho domu, „ibaže sa v ňom nedá žiť“, a tak sa tí dvaja vrátia do pôvodného bytu. Nie je o nič lepší či horší, zosobňuje však ich spomienky na ich život. Ani lepší, ani horší, ale vlastný, dôverne známy, plynúci v malých a trvalých istotách; stará dievka Flóra pocíti túžbu „rýchlo a bezodkladne niekoho milovať“, no naletí zištnej, egocentrickej domnelej sirote. Napriek tomu vzťah chápe ako záväzok a z neho plynúce povinnosti plní dôsledne a do posledného dychu „siroty“, lebo „láska jestvuje len sama pre seba, nemá príčinu, nemá vysvetlenie“; starší manželia po prvý raz vycestujú k moru, no tam ich zmáha pocit viny, keďže oná dávna túžba sa naplnila neskoro, inokedy a inak, než si predstavovali.

Hlučné ticho bez ľudí

Zrazili sa totiž dva protichodné svety: svet „stravného, nájomného, splátok a dôchodkov“ so svetom, „v ktorom ľudia v lete vstupujú na svoju jachtu s takou ľahkosťou, s akou si my naťahujeme galoše, keď prší“. Tak svoje poznanie zhrnie urazená žena, ktorej posledným slovom pred smrťou je „jachta“;

Bruchovravec sa náhle zľakne svojho hlasu a začne artikulovať dôsledne, hrdelne, ale iba najnevyhnutnejšie slová. Jeho bývalé bábky z varieté Evelyn, Barabáš a Edgar však potrebujú hlas, slová a myšlienky svojho spoluautora. Nevedia a nechcú žiť bez dialógov, ktoré s bruchovravcom vymýšľali a ktoré znamenajú ich identitu. Lebo ako vraví Edgar, „ľudia zovšeobecneli“, „ľudstvo ohlúplo životom v modernej civilizácii, vzdáva sa prepychu samostatného myslenia a individuálneho výrazu a hovorí, akoby omieľalo text všeobecnej bruchovravy“; Jean-Louis sa odsťahuje od rodiny po tom, čo mu žena ujde s iným.

Nikam nechodí, s nikým nehovorí, no jedného rána sa zobudí na príliš hlučné ticho bez ľudí, v kulisách vlastnej samoty s neživými rekvizitami vonkajšieho sveta. Vypukla vojna, mesto evakuovali, a on je sám vo svete, ktorý ho ponížil. „Bez ľudí nemá zmysel ani samota a bolesť,“ skonštatuje a všetko dovtedajšie živorenie v tej nešťastnej absurdnosti získava takú relatívnu hodnotu, že sa ho už môže vzdať...

Komorné, ale i humorné a zväčša trpké poviedky nevšednej jazykovej kultúry a štylistickej bravúry zdatne preložil Peter Macsovszky, čo je potešiteľné zistenie, keďže v prípade predchádzajúcej Máraiho Spovede mešťana išlo o prekladateľský omyl Petra Kováča.