KNIHA TÝŽDŇA / MÁGIA
Sándor Márai nazerá do osudov ľudí a odkrýva zákutia ich existencie
Sándor Márai (vlastným menom Sándor Károly Henrik Grosschmid, 1900 – 1989), maďarský, v Košiciach narodený spisovateľ, filozof a humanista s nemeckými koreňmi sa u nás konečne udomácňuje. Jeho knihy postupne vychádzajú v Kalligrame a on sám predstavuje jednu z priorít projektu Košice Interface 2013. V recepcii jeho literárneho diela sme už vari pokročili natoľko, že by mohlo dôjsť k Dialógu, ku ktorému vyzýva v Košiciach inštalované dielo sochára Pétera Gáspára, znázorňujúce Máraiho, ako sedí v spoločnosti stoličky určenej pre druhého diskutéra.
Hľadanie ako kľúč
Márai v Knihe byliniek hovorí o „schopnosti znášať pravé poznanie všetkých vecí“ a o „poznaní skutočnosti a pravdy“. Tieto danosti sú myšlienkovými a estetickými predpokladmi autorovho literárneho realizmu a potvrdzuje to aj poviedková kniha Mágia. Človek v nej je individualitou hľadajúcou pravdu o sebe i tú všeobecnú, objektívne platnejšiu. Jeho život sa skladá zo slov, snov, spomienok, z túžob, predstáv a z niečoho bližšie neurčeného, no podvedome hľadaného, navzdory predurčenosti a neodvratnosti, z ktorej je utkaný jeho ľudský osud.
„Hľadanie“ býva kľúčom otvárajúcim dvere k ďalšiemu hľadaniu, pričom postavy neraz túžia po tom, čo majú, ale čo vzdoruje ich zmyslovému uchopeniu a ovládnutiu. Často sa pohybujú medzi bilancovaním a balansovaním, na hranici reality a fikcie, opojného úspechu a tragického zlyhania. A hoci sú naporúdzi logicky znejúce zdôvodnenia, mnoho ráz do ďalších dejov zasiahne skôr magicky pôsobiaca skutočnosť. Alebo magická skutočnosť slov.
Ľudia, samota a bolesť
Starý pán uvzato hľadá jednu jedinú knižku. Na jej názov a autora si nevie spomenúť, no skôr než zomrie, chce si ju ešte raz prečítať. Ide o knihu jeho života, obsahujúcu „najkrajší, najmúdrejší príbeh“, teda kniha musí existovať tak ako jeho život, naplnený hľadaním prostredníctvom slov; starý manželský pár sa rozhodne „zbaviť sa minulosti, skrášliť si život novými rekvizitami a maškarami“.
Presťahuje sa do moderného a väčšieho domu, „ibaže sa v ňom nedá žiť“, a tak sa tí dvaja vrátia do pôvodného bytu. Nie je o nič lepší či horší, zosobňuje však ich spomienky na ich život. Ani lepší, ani horší, ale vlastný, dôverne známy, plynúci v malých a trvalých istotách; stará dievka Flóra pocíti túžbu „rýchlo a bezodkladne niekoho milovať“, no naletí zištnej, egocentrickej domnelej sirote. Napriek tomu vzťah chápe ako záväzok a z neho plynúce povinnosti plní dôsledne a do posledného dychu „siroty“, lebo „láska jestvuje len sama pre seba, nemá príčinu, nemá vysvetlenie“; starší manželia po prvý raz vycestujú k moru, no tam ich zmáha pocit viny, keďže oná dávna túžba sa naplnila neskoro, inokedy a inak, než si predstavovali.
Hlučné ticho bez ľudí
Zrazili sa totiž dva protichodné svety: svet „stravného, nájomného, splátok a dôchodkov“ so svetom, „v ktorom ľudia v lete vstupujú na svoju jachtu s takou ľahkosťou, s akou si my naťahujeme galoše, keď prší“. Tak svoje poznanie zhrnie urazená žena, ktorej posledným slovom pred smrťou je „jachta“;
Bruchovravec sa náhle zľakne svojho hlasu a začne artikulovať dôsledne, hrdelne, ale iba najnevyhnutnejšie slová. Jeho bývalé bábky z varieté Evelyn, Barabáš a Edgar však potrebujú hlas, slová a myšlienky svojho spoluautora. Nevedia a nechcú žiť bez dialógov, ktoré s bruchovravcom vymýšľali a ktoré znamenajú ich identitu. Lebo ako vraví Edgar, „ľudia zovšeobecneli“, „ľudstvo ohlúplo životom v modernej civilizácii, vzdáva sa prepychu samostatného myslenia a individuálneho výrazu a hovorí, akoby omieľalo text všeobecnej bruchovravy“; Jean-Louis sa odsťahuje od rodiny po tom, čo mu žena ujde s iným.
Nikam nechodí, s nikým nehovorí, no jedného rána sa zobudí na príliš hlučné ticho bez ľudí, v kulisách vlastnej samoty s neživými rekvizitami vonkajšieho sveta. Vypukla vojna, mesto evakuovali, a on je sám vo svete, ktorý ho ponížil. „Bez ľudí nemá zmysel ani samota a bolesť,“ skonštatuje a všetko dovtedajšie živorenie v tej nešťastnej absurdnosti získava takú relatívnu hodnotu, že sa ho už môže vzdať...
Komorné, ale i humorné a zväčša trpké poviedky nevšednej jazykovej kultúry a štylistickej bravúry zdatne preložil Peter Macsovszky, čo je potešiteľné zistenie, keďže v prípade predchádzajúcej Máraiho Spovede mešťana išlo o prekladateľský omyl Petra Kováča.
Ďalšie knihy
Zem, zem!... Pamäti
Kalligram, 2010
Román patrí medzi Máraiho memoárové diela. Autor sa tu lúči so svetom svojho detstva, svojej mladosti, so svetom starých poriadkov, kde bolo všetko na svojom mieste a kde ešte vládla úcta. V románe však od začiatku dominuje podrobný opis útrap spôsobených príchodom Červenej armády do Maďarska. Je to akoby dovŕšenie apokalyptického údelu strednej Európy.
Kniha byliniek
Kalligram, 2010
Toto útle a nevtieravé dielko chce byť vlastne spoľahlivým, múdrym a zrozumiteľným spoločníkom do chvíľ pohody i nečasu. Napriek tomu, že je záznamom autorovho náhľadu na život, nemožno v ňom hľadať ucelený, prísne sformulovaný filozofický systém. Možno práve v tom spočíva jeho najväčšie čaro. A ešte azda v tom, že v originálnej podobe sprístupňuje myšlienkový fundament jedného monumentálneho životného diela.
Spoveď mešťana
Kalligram, 2011
Prvá časť knihy je príbehom prvých vnútorných kríz vnímavého, inteligentného chlapca, ktorý hľadá rovnováhu medzi túžbou po slobode a nevyhnutnosťou prispôsobiť sa spoločenským normám. Druhá časť hovorí o nemeckých, francúzskych a talianskych rokoch začínajúceho novinára a spisovateľa, o hľadaní vlastnej cesty v prostredí mondénnej, ale rozvrátenej povojnovej Európy, v ktorej spodných prúdoch vrie nepokoj spôsobený rozpadom hodnôt "starého sveta".
