Kým nevystupoval v televíznych seriáloch, veľmi sa o ňom nevedelo. Hoci sa naňho lepili samé úlohy chuligánov, bachárov a kriminálnikov, v súkromí zostal pohodový a celkom veselý. JAROSLAV MOTTL píše scenáre divadelných hier a najnovšie siahol dokonca aj po filme. Aby sa nepovedalo, že vybočil zo svojho mediálneho obrazu, nakrútil rovno krvák.
Vy nie ste len hercom, ale aj majiteľom divadla...
Bol som členom zvolenského divadla a potom som odtiaľ odišiel. Povedal som si, že je čas osamostatniť sa. Cítil som v sebe pretlak vlastnej tvorivosti a možno aj organizačných schopností, a preto som si založil vlastné divadlo a agentúru. Z tohto prostredia si občas odbieham k mediálne známejším aktivitám – k filmom či seriálom. Do chvíle, kým som sa nerozhodol nakrútiť film sám podľa svojho scenára, spočívalo moje fungovanie v tom, že som napísal divadelnú hru, naštudovali sme ju v mojom divadle a hrali sme ju.
Napĺňalo vás herectvo?
Herectvo som veľmi chcel študovať. Dokončil som VŠMU v ročníku u Martina Hubu a Milky Vášáryovej, spolu s Braňom Bystrianskym, Gabikou Dzuríkovou či Elenou Podzámskou. Bol som už o niečo starší ako oni, lebo ma ešte v starom režime zastihla povinná vojenská služba. Keď som si podával prihlášku, všetci mi vraveli - nemáš šancu, bez úplatkov to nejde a tak. Zobrali ma na prvýkrát. Herectvo ma baví, ale som typ, ktorý radšej vymýšľa, ako len interpretuje.
Nemali ste v kamennom divadle dosť tvorivého priestoru?
Občas sa stalo, že som sa nestotožnil so svojou postavou, alebo sa mi nepáčilo, ako bola hra napísaná, alebo nevyjadrovala môj generačný pocit, a mal som dojem, že musím len plniť nejakú cudziu predstavu. Akoby som bol v hre iba preto, aby sa to niekde mohlo odfajknúť a vyplniť nejaké tabuľky. O slovenských divadlách a ich financovaní by sa dalo debatovať. Herec si prosto nevyberá – dostane scenár hry, režisér ho obsadí a ide sa hrať.
Aké výhody má nezávislosť?
Keď si sám poviem, že si chcem zahrať komédiu a chcem hrať takú a takú postavu, tak si ju napíšem a zahrám. Má to však jeden háčik - keď to nevyjde, môžem nadávať iba sám sebe.
Ako funguje vaše divadlo?
Volá sa Divadlo Maska a má za sebou jedenásťročnú históriu. Najprv sme sa zamerali na tragédie, časom sa náš repertoár začal rozrastať, pretože sme sa sústredili na viacero cieľových skupín – hrali sme pre stredné a základné školy, ale aj pre firmy, navštevovali sme miestne kultúrne strediská. Takže máme v repertoári všeličo - od bábkového divadla cez detské a mládežnícke predstavenia až po celovečerné.
Čo hrávate pre školy?
Veľký úspech sme mali napríklad s hrou Pikový kráľ, kde hlavnú postavu stvárnil Dušan Cinkota. Hrávali sme ju veľmi často a mala ohlas. Cinki bol v tom čase čistý a po každom predstavení diskutoval najmä s mladými divákmi. Prežili sme silné obdobie. Potom sme spravili napríklad antirasistické predstavenie Black&White alebo hru so sexuálnou tematikou v spolupráci s českým sexuológom Radimom Uzlom. Neverili by ste, ako sú školy v tomto ohľade stále veľmi prudérne. Ukázali sme Pamelu Andersonovú v bikinách a učiteľky sa hneď zhrozili, že deťom propagujeme porno. Hovorím, nebláznite, aký rok sa píše? Neviete povedať nahlas penis? Veď to je normálna vec. Dieťa si v počítači naťuká heslo a hneď je v obraze. Postupne sme prešli na veselšie témy, spred troch rokov máme vychytené predstavenie Fotrovci a tínedžeri, kde si všímame vzťah medzi rodičmi a ich deťmi. Okrem toho v našom divadle vznikla aj hra Broadway Stars, čo je vlastne koláž z najslávnejších svetových muzikálov a máme tam zaujímavé obsadenie. Najnovšou je Pravá láska - hra o tom, že mladý, nešťastne zaľúbený človek nemusí rovno skákať z brala, keď mu niečo nevychádza.
Ako herec sa objavujete hlavne v negatívnych úlohách. Prečo?
V seriáloch hrám chuligánov, bachárov a policajtov. Teraz, pri seriáli Horúca krv, som si už dal sľub, že policajta hrám naposledy. Už sa mi stalo, že ma zastavili a nevedeli, ako majú reagovať. Týmto im ďakujem, že mi odpustili rýchlejšiu jazdu. Raz sa mi dokonca prihodilo, že jeden vysokopostavený v uniforme vychádzal z pumpy na diaľnici a zasalutoval mi, asi pre istotu, nebol si istý, či nie som nejaký jeho nadriadený. Fakt je, že keď sa tvárim vážne, asi evokujem nejakého drsného, nepríjemného človeka.
Aký teda ste?
Som celkom veselý a optimista. Dokonca sa mi zdá, že mám aj zmysel pre humor. Neviem, aké ponuky mi ešte život a práca prinesú, ale povedzme si pravdu, drsné, záporné charaktery sú oveľa vďačnejšie na hranie. Takže to asi bude hlavne vizážou. Aj nedávno mi jedna pani povedala – bože, vy ste na tej obrazovke taký hrozný, zlostný a drsný, a tu prišiel taký veselý mládenček. Čo už, však sa na mňa pozrite, holá hlava, vyzerám ako skín. Práve teraz ma obsadili do filmu, kde hrám potetovaného polomafiána a kriminálnika.
Necítite sa v takýchto úlohách zle?
To nie, hrajú sa mi dobre. Ale najradšej mám, keď je postava trochu parodická.
V kamenných divadlách si herec rolu nevyberie, preto sa Jaroslav Mottl rozhodol založiť vlastné divadlo. Na snímke ako šašo v divadelnej rozprávke Kráska a zviera, ktorú napísal aj zrežíroval FOTO - ARCHÍV J.M.
Nedávno prišiel do kín váš film Attonitas - je to niečo medzi trilerom a hororom. Zdá sa, že téma hrôzy a strachu je vám predsa len blízka.
Je to môj trojnásobný debut – scenáristický, režijný aj producentský. O to viac som napätý z reakcií divákov. Premiéra bola veľmi povzbudzujúca.
Aké sú reakcie?
Zatiaľ hlavne príjemné. Nechali sme vo filme naozaj kus života. Dúfam, že ľudia nebudú mať pocit, že ich niekto oklamal.
Kde ste naň zohnali peniaze?
Väčšinu sa podarilo získať z divadla, ktoré si na seba celkom dobre zarábalo a sporilo si. Niečo prinieslo účinkovanie v seriáloch, a keď človek nežije nad pomery a nemá veľké nároky, tak sa to nazbiera. Manželka by vedela rozprávať, kam všade som ju v posledných rokoch nezobral na dovolenku. Okrem toho nám dokonca finančne pomohla aj jedna súkromná osoba. Potom sú tu partneri slovenského filmu zo Slovenskej filmovej a televíznej akadémie.
Prečo ste sa rozhodli pre hororový žáner?
Trilery, horory a krimidrámy milujem. Okrem toho, ak som to chcel skúsiť producentsky, musel som sa pozerať na to, aby sa to dalo zaplatiť. Najlacnejší je práve film takéhoto typu. Nepotrebujete použiť toľko priestorov ako v bežnom filme, nemusíte riešiť drahé akčné scény s autami a podobne. A navyše, takýto film sa celkom dobre ponúka na festivaloch tohto žánru. Ak sa vydarí, môže osloviť niekoho, kto ho nebodaj kúpi do distribúcie. Jeden nikdy nevie. Fakt je, že niečo mám v rukách a nenadávam, že sa nič nedá.
Zopár hororov alebo trilerov už na Slovensku vzniklo, ale zatiaľ sa im verejnosť skôr vysmiala.
Zaregistroval som viacero komentárov v duchu, že načo je takýto film, že dobrý horor ani triler u nás zatiaľ nikto nenakrútil. Môžem k tomu povedať len toľko – choďte si ho pozrieť. Dokonca môžete aj porovnávať – dlhšiu pauzu po nedokončenom horore Fabrika smrti režiséra Gejzu Dezorza zrazu vyplnilo hneď niekoľko filmov podobného razenia: Immortalitas, Spiknutie, Zlo a napokon ten náš - Attonitas.
So spolužiačkou Gabikou Dzúrikovou si Jaro Mottl zahral v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade, kde stvárnil jej násilníckeho manžela FOTO - Archív J.M.
Niektoré názvy filmov sa dokonca nápadne podobajú. Čo znamenajú? Je to náhoda?
Immortalitas znamená po latinsky Nesmrteľnosť a Attonitas neschopnosť pohybu pri plnom vedomí. Náš film sa tak volal od začiatku. Keď sme ho nakrútili a postrihali, práve prišiel do kín Immortalitas. Hovorím si, to hádam nie! Začali sme to riešiť, chceli sme ho premenovať, ale napokon sme si povedali: sme s tým názvom už takí zžití, že si iný ani nevieme predstaviť. Niektorí nám vyčítajú, prečo je to neznáme slovo, ale koľko je filmov s čudnými názvami a vyhrávajú dokonca aj Oscary - napríklad Argo.
Váš film je príbehom skupiny študentov - filmárov, ktorí pracujú na bakalárskej práci o strachu a rozhodnú sa stráviť noc v opustenom kaštieli, kde sa odohrá hororová dráma. Kde ste sa inšpirovali?
Pred piatimi rokmi som mal možnosť vidieť Radvanský kaštieľ v Banskej Bystrici. Vtedy som si povedal - to je úžasné miesto, tu musí vzniknúť film. Starý, opustený kaštieľ uprostred sídliska - idem do toho. Keď som začal každý týždeň jazdiť autom do Bratislavy nakrúcať seriál Odsúdené, príbeh som si začal vymýšľať za volantom. Tak sa to celé spustilo. Počas prestojov pri nakrúcaní Odsúdených ma do tajov výroby zasväcoval kameraman Martin Žiaran, diskusie s ním ma nadchli a presvedčili, že by nemuselo byť nemožné ten film nakrútiť. Keď som napísal scenár, už som to v sebe nemohol zastaviť.
Amatérsku kameru ste povýšili na zámer. Myslíte, že to divákov neodradí?
Attonitas je z veľkej časti poskladaný zo „školských“ záberov študentov filmárčiny. Hlavné postavy si vlastne takmer všetko nakrúcajú samy, sú tým priam posadnuté, je to ich spôsob života. Tak môže byť príbeh oveľa hodnovernejší, ako keby sme používali super kvalitný obraz.
Akým zážitkom je takéto nakrúcanie?
Triler či horor sa zväčša nakrúcajú v šere, v zatemnených priestoroch. Môžem potvrdiť, že atmosféra niektorých napínavých, strašidelných scén skutočne prejde aj na štáb. Všetci sú uprostred tmy v opustenom areáli. Keď herec podľa scenára niečo vidí v tme alebo sa má niečoho, alebo niekoho zľaknúť, alebo sa mu niečo stane, ani štábu nie je všetko jedno. Koľkokrát sa stalo, že sme napríklad zabudli nejakú rekvizitu na povale a niekto z nás po ňu musel ísť! Radšej išli dvaja, lebo čo keby náhodou. Bežne sme nakrúcali celú noc až do piatej rána, a tma robí svoje. Niekedy to bolo až neuveriteľné, že ešte tesne pred klapkou sa človek dokázal úplne voľne baviť, a zrazu bola ostrá, atmosféra sa razom zmenila na desivú. Nakrúcali sme intenzívnych dvanásť dní, pätnásť až dvadsať hodín denne. Možno aj vďaka tomu boli herci vierohodní – odrazili sa na nich únava aj stres.
Inšpirovali ste sa aj nejakými zahraničnými filmami?
Niečo možno preliezlo z filmu Sirotinec, ktorý považujem za špičkový horor, alebo Blair Witch Project , ktorý je pionierom v kinematografii tohto druhu. Po formálnej stránke by sa to možno mohlo podobať, ale ostatné veci – motívy a dejové súvislosti – sme si vymysleli sami. Predovšetkým sme sa chceli vyhnúť myšlienke, že tu existujú nejaké paranormálne svety či pekelné zjavenia, ktoré nás dokážu zabiť. Držíme sa reality. Chceli sme spraviť film, ktorý je lacný a zároveň nevyzerá lacno, jednoduchý a zároveň taký zložitý, že človek odchádza z kina a musí si ujasňovať veci, má chuť diskutovať o tom, čo chcel básnik povedať.
Ako seriálový bachár s „odsúdenými“ Zuzanou Mauréry a Vicou Kerekes FOTO – Archív J.M.
Ako ste si vyberali hercov?
Robili sme kasting. Myslím, že hercov máme výborných – niektorí si už medzitým stihli podmaniť médiá v iných projektoch. Keď sme si vybrali Gabiku Marcinkovú alebo Petra Brajerčíka, ešte sa o nich zďaleka nevedelo toľko ako dnes. Gabika síce na kastingu hovorila, že sa práve vrátila z nakrúcania s Anthonym Hopkinsom, no náš výber to určite neovplyvnilo (smiech). Pôvodne mali byť herci absolútne neznámi. Mal som teda dobrý nos!
Hrdinovia vášho filmu sa so strachom zahrávajú, až kým im neprerastie cez hlavu. Čo to v človeku je, že sa rád bojí, že ho fascinuje krv, smrť, strach?
Myslím, že radi utekáme zo stereotypného života do iných svetov cez knihy, filmy alebo vieru. Človek sa rád bojí, keď je spokojný a je v relatívnom duševnom a materiálnom blahobyte. Neverím, že to funguje v čase vojny a podobne.
Kde beriete potrebu písať hororový scenár?
Prvotný je nápad a potom tvorivá drina, ktorá vás nabíja energiou. Tvorba sama osebe je veľmi vzrušujúca, to mi potvrdí každý spisovateľ, hudobník alebo maliar. Je to moment, keď sa niečo rodí na svet a vy tušíte, že to môže takto fungovať, že práve ten tón je správny, že práve tie slová sú najtrefnejšie.
Aký je to pocit, keď vás vlastný príbeh vťahuje do seba? Bojíte sa pri písaní?
Píšem tak, že mám pred očami film ako predstavu a tú dávam na papier. Pri strihu sa, samozrejme, mnohé zmení, ale prvotná predstava je v mojom prípade veľmi silná. Je mi jedno, kde píšem, či doma, v aute, alebo v záhrade. Keď sa do toho pohrúžim, som úplne mimo. Bežne sa mi stávalo, že ma počas písania syn poklepal po pleci alebo mi zaklopal zvonka na okno auta, keď som ho čakal pri plavárni, a skoro ma porazilo.
Je lepšie robiť film ako divadlo?
Odjakživa som veľkým fanúšikom filmu. Je to krásna jazda a teším sa z nej. Najlepšie je, že pri tom spoznáte ľudí, s ktorými prežijete zopár dní a stanú sa z vás dobrí kamaráti. Na začiatku na pľac príde dvadsať celkom cudzích ľudí, ktorí musia tráviť spolu čas a každý z nich má svoje vrtochy. Povedal som si, dôležité je, aby nám bolo príjemne, aby bola vždy poruke kávička a nech sú všetci sýti. Mnohí producenti také maličkosti podceňujú a potom sa ľudia len snažia čo najskôr vypariť.
Aký bude váš ďalší filmový projekt?
Už sme ho začali. Bude to komédia Motýle v bruchu a producentsky by som to chcel urobiť na naše pomery trochu netradične. Oslovujeme široký okruh ľudí, ktorí sa môžu na tomto projekte zúčastniť buď ako tvorcovia, alebo ako investori. Keď prispejú nápadom alebo peniazmi, budú z toho mať benefity. Ide o československý projekt a mali by v ňom figurovať takí hráči ako Miroslav Donutil, Libuše Šafránková, Bolek Polívka, Roman Luknár, Gabika Marcinková či Alexander Bárta. Ktokoľvek sa môže zapojiť, hoci aj sumou desať eur.
Veríte, že by to mohlo fungovať? Kasové filmy sú u nás iba snom.
V tomto priestore majú budúcnosť koprodukčné filmy, pre publikum slovensko-česko-poľské a podobne. A, samozrejme, dokumentárne a krátkometrážne experimenty, ktoré nemajú problémy s hranicami. Mrzí ma, že na Slovensku zatiaľ vôbec nefunguje niečo také ako percentá z filmu, tak ako vonku. Tu človek dostane zmluvu, kde sa vzdáva všetkých svojich nárokov na akékoľvek ďalšie výnosy z projektu. To sa predsa musí zmeniť. Chcel by som to zaviesť tak, že ak protagonista verí projektu, dostane niekoľko možností: buď čistý honorár, alebo honorár a percentá, alebo iba percentá. Môže to byť preňho zaujímavá motivácia. Pre producentskú firmu to nie je najvýhodnejšie, ale verím tomu, že herci majú radi takúto férovú hru. Keby bola Libuše Šafránková pred štyridsiatimi rokmi vedela, aké úspešné budú Tri oriešky pre Popolušku, je dnes niekoľkonásobnou milionárkou.
