Rebríčky a zoznamy sú skvelá vec. Vždy vedia veľmi jasne povedať ako dobre alebo ako zle na tom sme. Keď nás vlani zaradil populárny cestovateľský sprievodca Lonely Planet do prvej desiatky destinácií, ktoré by mal turista vo svete vidieť, hrdinsky sme sa potľapkávali po pleciach s väčšími či menšími pochybnosťami o procese tohto výberu.
Banskoštiavnická kalvária, najimpozantnejšia baroková kalvária strednej Európy, sa pred takmer šiestimi rokmi tiež dostala na jeden, omnoho dôležitejší, no zrejme menej populárny zoznam – Zoznam stovky najohrozenejších pamiatok sveta. Tiež to môže znieť dvojako – dobre aj zle.
Na jednej strane je to obraz toho, že sa nám Kalvária, ktorá je súčasťou svetového dedičstva UNESCO už od roku 1993, toľké roky iba potichu rozpadá medzi prstami.
Na druhej strane to však jasne hovorí o tom, že ktosi sa o ňu predsa len zaujímal a dokázal vypracovať projekt, ktorý oslovil medzinárodnú organizáciu Svetového pamiatkového fondu v New Yorku – najvýznamnejšiu súkromnú neziskovú organizáciu na zachovanie historického, umeleckého a architektonického dedičstva ľudstva.
Odvtedy už uplynulo viac ako päť rokov a záchrana našej najvzácnejšej pamiatky pokračuje vďaka tímu odborníkov, spoločensky zodpovedných firiem aj Banskoštiavničanov.
Ich najnovšou aktivitou je Adopčný katalóg. Spustil sa pred pár týždňami a hľadá nielen peniaze, ale najmä morálnu podporu a srdcia ľudí i firiem, ktoré sa vedia postaviť za správnu vec.
Dolný kostol po zreštaurovaní barokovej podoby fasád. FOTO - KATARÍNA VOŠKOVÁ
Nebola to náhoda
Adopčný katalóg
Množstvo vzácnych sôch Kalvárie bolo poškodených alebo ukradnutých. Niektoré sa v 90. rokoch dokonca ocitli na aukciách. Iniciátori Kalvárskeho fondu preto zostavili katalóg pôvodnej sochárskej výzdoby Kalvárie.
Z celkového množstva 78 sôch a výtvarných prvkov chýba 60 sôch a 18 výtvarných prvkov (reliéfy, obelisky,...). Iba deväť sôch je zachovaných, ale musia sa vyrobiť ich kópie, ďalších osem prvkov sochárskej výbavy kostolov je natoľko zničených, že musia byť zreštaurované.
Reštaurovanie všetkých zachovaných prvkov a vyhotovenie kópií chýbajúcich sôch bolo vyčíslené na 653 700 eur.
Adopčný katalóg ponúka možnosť symbolicky si niektorú zo sôch alebo výtvarných prvkov adoptovať a podporiť ich reštaurovanie či vytvorenie verných kópií tímom reštaurátorov. Kompletný katalóg nájdete na oficiálnych stránkach Kalvárie: www.kalvaria.org.
„Vždy keď sa vraciam do Banskej Štiavnice, až ma zahreje pri srdci, keď vidím, ako sa Kalvária nad mestom majestátne vyníma,“ hovorí Katarína Vošková, pamiatkarka a architektka.
Do tohto mesta prišla začiatkom deväťdesiatych rokov. Vybrala si ho ako miesto pre svoj život, lebo jej veľmi imponovalo.
Postupne sa stala šéfkou miestneho Pamiatkového úradu, Štiavnica sa dostala na zoznam UNESCO, no stav Kalvárie bol najmä „o pocite bezmocnosti z postu úradníka, ktorý sa prizerá vandalizmu, lebo nedokáže ani právnou cestou prinútiť vlastníka ku konaniu“.
V roku 2005 však nastal zásadný zlom. Katarína Vošková dostala pozvánku na medzinárodnú odbornú konferenciu pamiatkárov v Južnej Karolíne.
„Na zozname asi 800 hostí som uvidela mená ľudí zo Svetového pamiatkového fondu a rozhodla som sa, že im musím povedať o Kalvárii,“ hovorí architektka.
Nevedela, že aj ju niekto hľadá a že sú to práve ľudia z tejto svetovej organizácie. V zozname si totiž všimli, že na konferenciu prišiel ktosi z Banskej Štiavnice. „Veľká fotografia Kalvárie im vraj už niekoľko rokov visela v kancelárii v New Yorku a chceli sa o nej porozprávať.“
Takéto stretnutia nemá na svedomí náhoda.
„Bolo to ako prepojenie medzi nebom a zemou. Nesmierne ma to povzbudilo, vypracovala som nominačný projekt do zoznamu stovky najohrozenejších pamiatok a podarilo sa nám ho získať. Nebola to samozrejmosť, skôr taký malý zázrak,“ hovorí pamiatkarka.
Pamiatkarka Katarína Vošková v priestoroch výstavy Kalvária v azyle. FOTO - JÁN KROŠLÁK
Reštart
Miesto Kalvárie na tomto zozname bolo kľúčovým. Už to nebola len vzácna pamiatka, ktorú majú mnohí spätú s niekoľkotisícovými náboženskými púťami z minulosti či vandalizmom a krádežami, ktoré sa rozbujneli najmä v 80. a 90. rokoch. Už to bola aj veľmi ohrozená pamiatka.
„Dovtedy sa nenašiel nikto, kto by dokázal záchranu Kalvárie systematicky viesť, no zrazu nás podporila svetová organizácia a moje aktivity sa stretli s aktivitami Martina Macharika, ktorý sa presťahoval do Štiavnice a začal sa o osud Kalvárie veľmi zaujímať. S tímami skautov a firiem tam začal robiť brigády a vložil sa do celého projektu s nesmiernou energiou a manažérskymi schopnosťami,“ spomína pamiatkarka.
Nasledujúce mesiace sa veci pohli výrazne dopredu. Do projektu obnovy sa zapojili Fakulta architektúry Slovenskej technickej univerzity aj neziskovka Pontis, ktorá pomohla Kalvárii zohnať prvého veľkého sponzora – Nadáciu VÚB, ktorá Kalvárii počas desiatich rokov postupne pomôže sumou takmer 670-tisíc eur.
Na dvojtýždňový medzinárodný workshop organizovaný Fakultou architektúry prišli odborníci z rôznych oblastí – architekti, urbanisti, reštaurátori, teológoia, krajinári, dendrológovia, kunsthistorici.
„Zozbierali sme podklady a začali sme zisťovať, ako pôvodne vyzerali interiéry aj architektúra komplexu Kalvárie. Všetko bolo priveľmi zredukované, zmazané, zastrené, rozkradnuté a rozbité. Zmysel symbolmi nabitých architektúr sme vtedy nedokázali interpretovať, nevedeli sme ich pospájať do príbehov, ktoré nám tu jezuita František Perger, iniciátor vzniku Kalvárie, do detailov vymyslel,“ opisuje postup Katarína Vošková.
Z celkového množstva 78 sôch a pôvodných výtvarných prvkov sa zachovalo iba deväť sôch, zato však všetky drevené barokové originály reliéfov z kaplniek. Organizátori sa ich rozhodli premiestniť do citadely banskoštiavnického Starého zámku a vystaviť pod názvom „Kalvária v azyle“, aby boli chránené pred ďalším ničením a chátraním.
„Na všetko sme mali asi dva mesiace a nulu na účte. Potrebovali sme ľudí, výstavné osvetlenie, stojany, financie na informačné panely... A vtedy sa prejavili Štiavničania,“ hovorí Vošková.
„Obchádzala som firmy a ľudí v meste. Neočakávala som takú ústretovosť. Štiavničania mi boli bez zaváhania schopní darovať aj desať-dvadsať tisíc korún, lebo ich tá situácia veľmi trápila. Vtedy som to pochopila – osud Kalvárie im ležal na srdci, len nikdy nevedeli ako by mohli pomôcť.“
Výstava Kalvária v azyle na Starom zámku. FOTO - JÁN KROŠLÁK
Letecký pohľad na Kalváriu. FOTO - LUBOMÍR LUŽINA
Návšteva experta Marka Webera z World Monuments Fund počas reštaurovania fresiek, ktoré podporili.FOTO – LUBOMÍR LUŽINA
Práce na reštaurovaní barokových fresiek. FOTO – LUBOMÍR LUŽINA
Reštaurovaná plastika Sedembolestnej Panny Márie a nové kamenné sochy anjelov s lampášmi. FOTO – KATARÍNA VOŠKOVÁ
Máme telo, chýba srdce
K iniciátorom záchrany Kalvárie – Nadácii Baden-Powella a Spolku Banskej Štiavnice '91 sa pridali všetci majitelia komplexu: cirkev, Štátne lesy SR aj mesto Banská Štiavnica a tiež Slovenské banské múzeum. Začiatkom roku 2008 založili Kalvársky fond. „V podstate sme iba nadviazali na to, čo existovalo – František Perger bol zjavne aj dobrým manažérom. Založil ho keď dokončili Kalváriu v roku 1751. Fond sa staral o jej chod až do roku 1951, keď ho zrušili komunisti, čo bol zrejme začiatok jej konca.“
Tiež podľa vzoru jezuitu, ktorý Kalváriu vybudoval s pomocou darov bohatých rodín a banských spoločností, spustili adopciu jednotlivých kaplniek. Ktokoľvek si mohol za sumu desaťtisíc eur „adoptovať“ jednu z kaplniek a pomôcť k jej obnove. „Trochu sme sa prerátali, reštaurátorské náklady na jednu kaplnku totiž boli trojnásobne vyššie, no i tak môžeme dnes povedať, že to bol veľmi úspešný krok. Dnes už nie je k dispozícii ani jedna z kaplniek na adopciu a takmer polovica z nich je už takmer úplne obnovená,“ hovorí Katarína Vošková s úsmevom.
Zrekonštruovaný je už aj Dolný kostol, 25. mája by ho chceli slávnostne otvoriť aj so stálou expozíciou o histórii a súčasnosti Kalvárie. Na reštaurovanie fresiek prispel Svetový pamiatkový fond prostredníctvom svojho donora Wilson Challange Fund.
Mohlo by sa zdať, že všetko je na správnej ceste a to najťažšie – výskumy a technické zabezpečenia, je už aspoň z väčšej časti urobené. Kalvársky fond postupne získava finančných sponzorov, no jeho snahou je osloviť aj jednotlivcov a menšie firmy. Samozrejme, pre peniaze, ale aj pre pocit morálnej podpory širokej verejnosti.
„Dopracovali sme sa do stavu, keď máme obal, ale chýba nám srdce,“ hovorí pamiatkárka o dôvodoch, prečo pred pár týždňami predstavili Adopčný katalóg chýbajúcich sôch. Na Slovensku ide o unikátny projekt.
„Stavba Dolného kostola je obnovená, interiéry sú zreštaurované, oltáre zrekonštruované, ale chýba v ňom napríklad súsošie Piety, kľačiaci anjeli, socha Márie Magdalény. Máme prázdne miesto, v ktorom ležala unikátna socha Ježiša, ktorý, akoby bol zachytený v momente prebúdzania sa zmŕtvych, , ako to interpretoval náš konzultant, historik umenia Martin Čičo,“ vysvetľuje.
Adopčný katalóg obsahuje podrobný záznam o jednotlivých sochách a výtvarných prvkoch, ktoré Kalvárii chýbajú.
Keď si nejakú adoptujete, tím odborníkov a reštaurátorov začne pracovať a vyrobí čo najvernejšiu repliku.
„Až vtedy sa pospájajú jednotlivé časti toho úžasného príbehu, ktorý musel kedysi na ľudí pôsobiť ako jedinečné divadlo, ako úžasné zhmotnenie Starého a Nového zákona. Môžeme mať zreštaurované fresky, ale kým nie sú kaplnky a kostoly naplnené sochami, zostávajú jedinečne stvárnené biblické príbehy stále nečitateľné. Až doplnenie týchto zdanlivých detailov objasní všetky tajomstvá, biblický príbeh, ktorý stavbám Kalvárie dával skutočný obsah,“ dodáva pamiatkarka s nadšením.
Kaplnka Bolestného srdca Panny Márie v Dolnom kostole po reštaurovaní fresiek. FOTO – LUBOMÍR LUŽINA
FOTO – LUBOMÍR LUŽINA
Banskoštiavnická kalvária
Ide o komplex sakrálnych objektov: troch kostolov, devätnástich kaplniek a súsošia Panny Márie, ktoré sa rozkladajú na kopci Scharffenberg (Ostrý vrch) uprostred štiavnického vulkánu.
Kalvária je výtvarne najexkulzívnejšou barokovou stavbou svojho druhu a jednou z najvýnimočnejších barokových kalvárií v strednej Európe. Dokončili ju v roku 1751.
Iniciátorom jej vybudovania bol páter František Perger z miestnej komunity Spoločnosti Ježišovej (jezuitov). Banská Štiavnica patrila od polovice 18. storočia medzi najvýznamnejšie slobodné kráľovské mestá Uhorska. Perger získal pre vybudovanie kalvárie miestnych ľudí, bohatých ťažiarov i hodnostárov, ktorých erby sú na priečeliach jednotlivých zastavení. Založil Kalvársky fond, ktorý sa až do roku 1951, keď ho komunistický režim znárodnil, staral o chod vyhľadávaného pútnického miesta.
Od roku 1993 je Kalvária súčasťou územia, ktoré bolo spolu s historickým centrom mesta zaradené na Zoznam svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Od júna 2007 je na Zozname 100 najohrozenejších pamiatok sveta, ktorý vyhlasuje Svetový pamiatkový fond (World Monuments Fund).
Iniciatívu na záchranu tejto vzácnej pamiatky rozbehli aktivisti zo Spolku Banskej Štiavnice '91 a Slovenského skautingu na čele s Katarínou Voškovou a Martinom Macharikom, pridali sa Slovenské banské múzeum a vlastníci Kalvárskeho komplexu: Rímskokatolícka cirkev, mesto Banská Štiavnica a Štátne lesy SR.
V roku 2008 založili občianske združenie Kalvársky fond. Ten sa snaží navrátiť Kalváriu do čo najpôvodnejšej podoby a starať sa o jej ďalší chod. Zároveň otvorili výstavu Kalvária v azyle v priestoroch Starého zámku, kam premiestnili všetky drevené reliéfy z kaplniek a zachované sochy z kostolov, aby viac nedochádzalo k ich ničeniu.
V súčasnosti sú kostoly a kaplnky Banskoštiavnickej kalvárie stabilizované, mnohé objekty komplexu už zreštaurované a na ich obnove sa úspešne pokračuje.
Komplex Kalvárie sa vypína nad mestom. FOTO – LUBOMÍR LUŽINA
Jedna zo zachovaných sôch na výstave Kalvária v azyle. FOTO - JÁN KROŠLÁK
