MICHAL PAVLÍČEK (1956) - český skladateľ a gitarista, hudobné dvojča Michaela Kocába, sa preslávil ako člen skupín Pražský výběr a Stromboli. Druhý album Výberu s názvom Straka v hrsti sa v hodnotení kritikov hudobného magazínu Rock and Pop o najlepší československý album ocitol na druhom mieste. Táto karikatúra na politické represie režimu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov vyšla až pred revolúciou roku 1988.
Pražský výběr sa pred revolúciou pohyboval medzi undergroundom a oficiálnou scénou, v závislosti od toho, či bolo na skupinu vyhlásené embargo. Keď sa roku 1986 zákaz pominul, Pavlíček predstavil projekt Stromboli so speváčkou Bárou Basikovou. Ich prvá rovnomenná nahrávka vyšla ako dvojalbum, zložený z inštrumentálnych kompozícií, piesní s Basikovou a koncertným záznamom. Skúsenosti zo Stromboli a Pražského výberu neskôr zúročil v inštrumentálom triu Big Heads, s ktorým vystupuje a nahráva dodnes, podobne ako s obdobou českej superskupiny BSP. Je autorom scénickej, filmovej hudby, producentom a skladateľom pre iných interpretov (Michnová, Načeva, Střihavka). Je autorom televízneho hudobného live programu Na Kloboučku. Od roku 1997 sa viac venuje skladaniu symfonickej hudby. (peb)
FOTO SME – PAVOL MAJER
obnovenú premiéru baletu Zvláštna radosť žiť II, ktorú od 13. septembra uvádza Balet Štátneho divadla v Košiciach. Záznam z predstavenia vyšiel v roku 1991 v džezovom vydavateľstve Arta.
Predstavte si Michala Pavlíčka, ako sedí nad notovým záznanom a trpezlivo prepisuje svoje hudobné myšlienky. A porovnajte si ho s obrazom nepríčetne sa tváriaceho gitaristu, ktorý skacká na pódiu s Michaelom Kocábom a Pražským výberom. Gitarový virtuóz, ktorý v hraní spája viacero štýlov, sa v poslednom čase snaží presvedčiť, že je hlavne skladateľom symfonickej hudby. A odborníkom na suši, tiež.
Česká televízia nedávno odvysielala film Svědek, pre ktorý ste nahrali filmovú hudbu. Na vaše skladateľské ambície bola príliš jednoduchá. Prečo?
„Nerobím komplikovanú hudbu, aby som sa v nej vyžíval. Skôr v sebe živím túžbu po večnom hľadaní. Nechcem sa uspokojiť so zabehaným melodickým klišé, ktoré počuť v nepatrných obmenách v pop music. Keď som robil hudbu k filmu Svědek, v ktorom skončil hlavný hrdina ako ‚homlesák‘, zvolil som jednoduchú, surovú a čistú formu. Naopak pri balete Zvláštna radosť žiť, kde je množstvo rôznych pocitov, som musel použiť arzenál od jednoduchých melódií až po komplikované pasáže. Neznášam samoúčelnú komplikovanosť, ale mám rád, keď hudba kvitne a rozvíja sa. Ako strom.“
Dežo Ursiny hovoril, že si na filmovej hudbe testoval nápady na albumy. Pracujete podobne?
„Nie. Oddeľujem to. Možno dva-trikrát sa mi stalo, že motív pre kino sa stal základom pesničky. Scénická hudba má svoje zákonitosti a nebýva často sebestačnou hudbou. Funguje len v spojení s ostatnými prvkami. Spoluvytvára celkové vyznenie predstavenia - divadelného či filmového. Scénická hudba v divadle tým, že je to live performance, môže hercov vyprovokovať a ovplyvniť ich výkon. Je to iné ako vo filme, kde hudba niekedy len vypomáha ako doktor, teda vtedy, ak má snímka hluché miesta.“
Sedíte v súčasnosti viac nad notovým papierom alebo hrávate na koncertoch?
„Hranie patrí k môjmu životu. Myslím, že som viac skladateľ ako gitarista.“
Ale nevnímajú vás ľudia skôr ako gitaristu?
„To je môj osud. Skladateľskú prácu som vložil do hudobných skupín. Potom vás, prirodzene, nevnímajú ako skladateľa, ale ako člena kapely. Skôr mám problém, aby ma ľudia odškatuľkovali z rockovej brandže.“
Prečo?
„Šesť rokov mi už vychádzajú symfonické skladby na cédečkach a v Anglicku na filmovom a televíznom festivale v Birminghame ma nominovali na cenu za scénickú symfonickú hudbu. Je však ťažké dostať sa zo zaužívaného škatuľkovania.“
Je pre vás rocková hudba pritesná?
„Aj dnes sa mi páčia súčasné speváčky - experimentátorky ako Björk alebo Tori Amos, ale mňa naplňuje harmonická a melodická pestrosť. A tú poskytuje vážna hudba.“
Je množstvo pokusov ako spojiť tieto dva svety, nie?
„Rock s vážnou hudbou je spojiť ťažké.“
Ťažké?
„Bigbít je jednoduchý, surový, agresívny, rymicky striktný, nadupaný. Vážna hudba má opačné vlastnosti - neustále meniaci sa rytmus, dynamickosť, melodickú a harmonickú pestrosť a precíznosť.“
Nie je elitárska?
„Áno je, trochu. Akoby sa vzďaľovala ľuďom, hlavne tým, ktorí sa pozerajú na komerčnú televíziu. Šoubiznis ich ovláda tak, že si pop púšťajú ako mixér v kuchyni.“
Roku 1998 ste začali učiť na pražskom konzervatóriu odbor pop skladby na oddelení populárnej hudby. Dá sa pop vôbec naučiť?
„Vyučoval som dva roky a potom som skončil. Takáto práca ma nenapĺňala. Bol som samouk a nemám pocit, že sa skladba dá naučiť. Buď to tam je, alebo nie je. Všetko ostatné je iba škrupina a produkcia priemernosti.“
A klasická hudba?
„Týka sa to aj vážnej hudby, ale tam to je oveľa komplikovanejšie. Svet je plný skladateľov vážnej hudby, ktorí nevedia, čo s ňou majú robiť. Tejto hudbe dnes chýbajú silné osobnosti, akoby sa čakalo na nových Dvořákov. Súčasní talentovaní skladatelia neoslovujú širšiu verejnosť nielen preto, že svet zachvátila pop music. Vážna hudba dnes prežíva vlastnú krízu. Prečo asi ľudia prestali masovo vnímať túto kráľovnú hudby?“
Možno ľudia potrebujú na takúto hudbu čas a ten nemajú.
„Ľudia zabudli počúvať hudbu, vnímajú ju ako kulisu. Súčasná pop music, bohužiaľ, väčšinou tieto kritériá spĺňa.“
Nie je to tým, že vlastníme recept, ako zložiť pesničku, ktorá musí mať 2 minúty 50 sekúnd?
„A spev sa má začať do pätnástich sekúnd. To je absurdné. Skladanie pesničiek dnes pripomína výrobu konzerv. Najväčší problém vidím v komerčných rádiách. Tie majú okrem televízií najväčší dosah na to, čo sa páči ľuďom. Sú to dramaturgovia komerčných staníc, kto poťahuje nitkami. A sú to takí ľudia, ako boli stranícki tajomníci za boľševika, ktorí rozhodovali, čo sa robiť môže a čo nie. Keď sa dramaturg rozhodne pre istú pesničku a bude ju vysielať donekonečna, tak ju do poslucháčov natlčie.“
Spomínali ste, že vaša hudba je kombináciou rôznych štýlov. Ako sa pozeráte na Michaela Kocába, ktorý na jeseň vydáva album v modernom strihu?
„Určite nemôžem hrať ako mladí. To je iný svet, iná doba. Môžem si od nich zobrať iba to, čo sa mi páči. Aby som nebol ako starý pardál, ktorý búcha do staromládeneckej gitary.“
Ale čo si myslíte o Michaelovi Kocábovi?
„Michael vydáva po desiatich rokoch album, kde sa bude snažiť komunikovať s modernými sounddizajnovými zvukmi, ale bude to ten istý Kocáb ako pred desiatimi rokmi. Nahral som mu tam gitary a ten album poznám. Ale texty budú iné, tie si napísal sám.“
Ste autorom hudobného televízneho programu Na Kloboučku. Aký je český muzikant?
„Českí hudobníci sú oproti americkým či anglickým kolegom slabší.“
Ako slabší?
„Z hľadiska energie. Keď zahraničná skupina búši do gitár, stojí to zato. My nie sme zvyknutí trieskať do nástrojov ako v anglickom pube. V Česku zatiaľ komerčne víťazí sarkazmus, zábava alebo kolovrátková pop music než hlbšie emócie.“
Mladé kapely?
„Chýbajú osobnosti s vlastným rukopisom. Za väčšinou skupín dokážem po prvých tónoch odhaliť ich vzory.“
