Máme veľké šťastie, že slovenské povesti zozbieral Pavol Dobšinský, ktorý chápal život v celej jeho krutosti.
V hustej tmavej hore býval jeden vlkolak a mal pri sebe tri dcéry. Najmladšia z nich bola veľmi utešená. Raz tento ich otec nemal čo jesť a bol práve samotný s najstaršou dcérou. „Ach, dievka moja, poďže mi,“ povedá, „trochu poískať, poď!“
Dievke nebolo treba dva razy povedať, spravila mu po vôli, ale ako mu tak ískala, on ju schytil a tam naskutku zožral; neostal z nej ani len koštialik. Potom sa prevalil a drichmal do druhého rána.
„Ach, dievka moja, poďže mi trocha poískať, poď!“ zavolal zas na strednú. A tej sa to istô zviedlo, ako i staršej.
Viete, z akej rozprávky ste si práve prečítali úryvok? Volá sa Vlkolak a patrí k tomu najlepšiemu z nášho kultúrneho dedičstva.
Priveľa krvi
Životopis
Pavol Dobšinský
* 16. marca 1828 Slavošovce
† 22. 10. 1885 Drienčany
Najvýznamnejší zberateľ slovenskej ľudovej slovesnosti, príslušník štúrovskej generácie.
Vzťah Dobšinského k rozprávkam sa začal už v rokoch 1850 – 1852, keď bol v Revúcej tajomníkom Samuela Reussa, zakladateľa etnológie na Slovensku a zberateľa.
Po odchode z Revúcej pôsobil Dobšinský ako kaplán v Brezne a Rožňavskom Bystrom. V rokoch 1858 — 1861 bol profesorom na lýceu v Banskej Štiavnici, kde redigoval časopis Sokol, a od roku 1861 pôsobil ako farár v Drienčanoch.
Písal básne, prekladal romantických básnikov (Byron, Mickiewicz) aj klasikov svetovej literatúry (Shakespeare, Rousseau), venoval sa aj literárnej kritike, publicistike a folkloristike.
Zbieral povesti, porekadlá, povery, zvyky i piesne, preslávil sa však trojzväzkovým vydaním Prostonárodných slovenských povestí.
Deväťdesiat rozprávok, ktoré prezentovali tridsať rokov jeho zberateľského úsilia, sa mu podarilo vydať až v rokoch 1880 – 1883, teda len tri roky pred smrťou.
Pavol Dobšinský, farár zo zapadnutých Drienčanov, zbieral slovenské rozprávky tri desaťročia.
Na sklonku života ich vydal vlastným nákladom, pretože Martinská tlačiareň ich odmietla s tým, že by sa nepredávali. Dnes sú Prostonárodné slovenské povesti už literárnou klasikou.
Stále sa čítajú, sú nanovo upravované i dramatizované. Asi aj preto, že Dobšinský v nich nevidel len hlúpe povedačky. V povestiach, ktoré si ľudia odovzdávali z generácie na generáciu, cítil zakliatu vieru, túžbu i nádej národa.
Pripomínal, že ani kresťanstvu sa nepodarilo všetky tieto „prípoviedky“ vytrieť zo srdca ľudí, hoci ich vyhlasovalo za povery.
„Lež nie sú ony bludom, len jasným svetlom, cez ktoré nazrieť môžeš do tajnej sveta budúcnosti,“ napísal vo svojich úvahách o slovenských povestiach.
Kým Božena Němcová ľudové rozprávky výraznejšie upravovala, Dobšinský sa na ne díval očami etnológa. Veľmi si vážil ľudový jazyk, svojrázne rozprávačské štýly nepotláčal ani neaktualizoval. Jeho Prostonárodné slovenské povesti sa tak stali trvalou historickou hodnotou.
Treba ich však čítať deťom pred spaním v pôvodnom znení, keď je v nich toľko krvi, podobne ako v gréckych mýtoch, ku ktorým ich Dobšinský prirovnával?
Príbehy pre dospelých
Rozprávka nebola pôvodne žánrom určeným na pobavenie či uspanie faganov.
„Dobšinského texty nikdy neboli písané pre deti, boli určené celej komunite. Sú v podstate symbolickým vyjadrením predstáv o boji dobra a zla, za ktorým sa skrývajú každodenné skúsenosti i predstavy o duchovnom svete,“ vysvetľuje Timotea Vráblová, ktorá sa na Ústave slovenskej literatúry SAV venuje práve dejinám našej staršej literatúry.
Psychológovia vidia v rozprávkach ukryté archetypy, životné modely správania príslušnej komunity.
„Napriek krutosti sú pre dieťa prospešné, lebo cez ne sa v ňom buduje schopnosť prežiť,“ myslí si Vráblová. Výhodou rozprávok je totiž to, že sú v nich pevne stanovené hranice dobra a zla a zlo je riadne potrestané.
Aj etnologička Hana Hlôšková v rozhovore pre SME potvrdila, že rozprávky v pôvodnom prostredí počúvali hlavne dospelí. Svedčí o tom podľa nej fakt, že vydania Dobšinského rozprávok pre detského prijímateľa museli byť upravené a zjednodušené.
„Keď začnete čítať klasické trojzväzkové vydanie Dobšinského, dieťa istého veku nechápe, čo človek hovorí. Jazyk je zložitý, plný archaizmov,“ opisuje Hlôšková. Aj rozprávková viera v spravodlivosť, hoci je iste dôležitá aj výchovne, je podľa nej skôr hodnotou dospelého spoločenstva.
Vrahyňa Popeluša
Napríklad rozprávka o Medovníkovej chalúpke je síce zaradená už do čítanky pre 2. ročník základnej školy, dnešní školáčikovia si však v texte prečítajú už len to, že sa ježibaba premenila na popol.
Dobšinský však v pôvodnej rozprávke nazvanej Múdry chlapec nešetrí naturalistickým prerozprávaním boja medzi deťmi a starou babou. Opisuje, ako jej vzbĺkli šaty, ako sa metala ako had, ako vyliezala z pahreby a vyhrážala sa im.
„Nuž tá veru už iba zdúvala sa a fučala ako mechy, jazyk vyplazila, bielky na očiach jej vyskokli ako upečené vajcia, sila z nej vybehla a telo sa upieklo na škvarku,“ napísal.
Aj Dobšinského Popeluša je trochu iná ako nežné dievčatko, na ktoré sa pozeráme každé sviatky v televízii. V jeho verzii je z domu vyhnaná macochou aj s vlastnými sestrami. Keď v lese natrafia na veľkého bosoráka s jedným okom, zabijú ho, pričom iniciátorkou vzbury je práve šikovná Popeluša.
„V najvatšej tichosti k tomu bosorákovi prikročili, jak prám na železnej ohromnitej posteli rozvalený ležal; — a ten istý rozpálený kutáč do toho jednoho oka mu vrazili a nim ven a konec koncom cezskrze hlavu prepálili, a on mrtvý dolu z postele skotil sa.“
Smrť bola bežná
Miera brutality Dobšinského rozprávok sa podľa etnologičky nedá hodnotiť dnešnými meradlami.
„Náš vzťah k smrti, zraneniam či bolesti je iný, ako bol v devätnástom a v predchádzajúcich storočiach. Ľudia zomierali v domácom prostredí, smrť bola medzi nimi prítomná. Vtedy deti bežne zažívali uhynutie domácich zvierat, dnes psíkov pochovávame na špeciálnych cintorínoch a je to trauma,“ vysvetľuje Hlôšková.
Dobšinský vedel veľmi dobre, že postavy čertov, drakov, stríg a ježibáb sú v príbehoch práve preto, aby vyvolávali strach. Rozprávky učili, že zlej bytosti netreba ani len prst podať, lebo človeka potom uchytí celého.
„Krutosť k Dobšinského rozprávkam patrí, takže sme sa jej nesnažili vyhnúť,“ hovorí Anton Korenči z divadla Malá scéna STU, kde aktuálne hrajú až štyri Dobšinského rozprávky. „Na javisku to však nepôsobí naturalisticky ani samoúčelne. Napríklad v rozprávke Trojruža vystraší deti Potvora, no vzápätí dostáva bozk a mení sa v princa.“
„Násilie nie je niečo, s čím sa dnešné deti nestretávajú. Práve naopak, v moderných rozprávkach sa využíva veľmi často a na deti pôsobí atraktívne. Detský divák totiž veľmi rýchlo vytuší, ak sa ho snažia filmy a programy vzdelávať. Najradšej na veci prichádza sám, aj keď sa spôsob podania príbehu môže zdať dospelým príliš agresívny,“ hovorí producent pripravovaného animovaného filmu s názvom Dobšinský, Peter Badač.
Aj dnešné deti milujú silné príbehy. Tie, čo vyrástli na Disney Channel, však bude čítaný Dobšinský už skôr nudiť ako šokovať. „Deti naňho nemajú trpezlivosť. Kým sa k niečomu dostanete, musíte prečítať desať strán, všetko sa opakuje,“ komentuje mamička sedemročnej školáčky.
Slovenský Homér
Dobšinský však nie je jediný zberateľ slovesnosti, ktorý sa nevyhýbal krutostiam ľudových príbehov. Aj Samo Czambel má rozprávky, v ktorých sa mlynár len tak nahnevá a utne dievčinke ruky až pri pleci, ani sa čitateľ nenazdá.
Spisovateľ Ľubomír Feldek išiel ako autor Veľkej knihy slovenských rozprávok v Dobšinského šľapajach. Sám si mohol vyskúšať, aké ťažké je zachovať staré príbehy, ale zároveň ich podať súčasníkom. Podľa neho na to treba mať pokoru i literárny vkus. Dobšinský mal oboje.
„Jeho folkloristická pokora sa prejavuje v tom, že pri všetkých rozprávkach uvádza mená podávateľov. Jeho literárny vkus zas v tom, že dokáže vybrať spomedzi rôznych podaní tej istej rozprávky to najlepšie,“ napísal Feldek do eseje o Dobšinskom, ktorú vydalo Literárne informačne centrum v knihe Pamodaj šťastia, rozprávka.
Feldek si všimol, že kým mladý Dobšinský sa ešte ako prekladateľ Hamleta obmedzoval istými mravnostnými ohľadmi, v staršom veku už niektoré veci v rozprávkach nechal tak, ak cítil, že sú pôsobivé a charakteristické.
Podľa Feldeka môže slovenská literatúra pokladať za neobyčajné šťastie, že jej rozprávkové bohatstvo zhromaždil a definitívne zachránil práve Pavol Dobšinský. Bol totiž húževnatou osobnosťou bez predsudkov, ktorá chápala všetko, čo prináša život – či už ten skutočný, alebo ten rozprávkový.
Sťahujú si ich rekordne
O digitálneho Dobšinského je rekordný záujem. Cez internet si ho začali sťahovať Slováci po celom svete.
Slovenská národná knižnica chcela, aby sme konečne na vlastnej koži pocítili prínos digitalizácie nášho dedičstva. V rámci národného projektu Digitálna knižnica a digitálny archív ako prvé sprístupnili štyri diely rozprávok a povestí Pavla Dobšinského.
„V uplynulých dňoch sme si pripomenuli 185. výročie jeho narodenia. Aj to bolo jedným z dôvodov tohto výberu,“ vysvetľuje hovorkyňa SNK Miriam Michaela Štefková.
Na internet zavesili naskenované staré vydania, ktoré majú historickú i estetickú hodnotu. Ide o voľné diela, pri ktorých sa autorské práva už nevzťahujú ani na ilustrácie, typografiu či ich obálku.
O digitálneho Dobšinského je rekordný záujem, návštevnosť stránky SNK vzrástla okamžite po zverejnení z priemerných 18 - 19 návštevníkov denne na vyše 1300, rozprávky si sťahovali aj používatelia z USA, Českej republiky, Veľkej Británie, Kanady, Nemecka, Francúzska, Talianska, Belgicka, Nórska, Rakúska, Švajčiarska, Srbska, Poľska, Mexika a Austrálie, zaznamenané boli dokonca aj návštevy z Brazílie, Saudskej Arábie či z Kolumbie.
SNK bude v zverejňovaní voľných diel slovenských autorov pokračovať, konkrétne tituly však zatiaľ neavizovala.
Národný projekt Digitálna knižnica má rozpočet 49,5 milióna eur a je spolufinancovaný z Európskeho fondu regionálneho rozvoja.
Na webstránke národnej knižnice sa od 15. marca nachádzajú nasledovné knihy:
Pavol Dobšinský, Prostonárodnie obyčaje, povery a hry slovenské, 1880;
Pavel Dobšinský, Prostonárodné Slovenské Povesti (Sošit 2.), 1928;
Pavel Dobšinský, Prostonárodné Slovenské Povesti (Sošit 1.), 1919
Pavol Dobšinský, Prostonárodnie Slovenské Povesti (Sošit 5.), 1906.
Stiahnuť si ich možno z http://dikda.eu/slovenske-rozpravky-na-stiahnutie.
Tieto tituly sa nachádzajú aj na elektronickej knižnici Zlatý fond denníka SME.
