Magicko-realistické túžby štyroch bratov

Slovenské národné divadlo uviedlo ďalší projekt dramatizovanej slovenskej prózy. Bratia Jurgovci sú dobrá voľba.

Boli raz štyria bratia - Ján, Arne, Peter a Tomáš. Akoby to boli nejakí reálni ľudia z histórie, ale ide „iba“ o literárne postavy. Bratia Jurgovci sú dospelí muži, ktorí opustili rodičovský dom, aby hľadali svoje šťastie, ktoré napokon v istej forme nesie pečať domova.

Otec, ženy a poznanie

Jeden z nich je Ján. Unavený z pracovného kolobehu sa rozhodol opustiť mesto, v ktorom žil. Niekde v sebe našiel pustovníka, ktorý sa musel vrátiť do lona prírody. Ani tu však neuniká láske. Jeho brat Peter takéto nemateriálne gesto nechápe. Nevie byť dobrej vôle, krv v ňom stále vrie. Má svoje vážené postavenie, jeho bytím je však pitie. Podľa toho sa správa i k ženám.

Brat Tomáš má dušu nepokojného umelca. V rodičovskom dome, v dedinskej kúrii, zanechal svoje nedokončené obrazy a lieta po svete. Ako krehký motýľ prežíva v náručiach žien - múz, ktoré ho na umenie lákajú. Domov ho priťahuje ako problém, s ktorým si nevie rady. A napokon je tu Arne. Muž, ktorý svojím zmyslom pre tradíciu pripúta k sebe milovanú ženu. Ten z bratov, čo tak trochu zajatý vo vlastnej inteligencii zostáva opatrovať otca a spravovať rodičovský majetok. Hoci by sa to možno núkalo, o majetku a sporoch okolo neho reč nebude. Čo bratov vlastne spája? Otec, ženy či túžba po poznaní identity?

Autor, dramatik a režisér

Bratia Jurgovci je dielo poetické a zároveň triezve, nezaťažené komplexom malosti. Päť magicko-realistických noviel pochádza zo zbierky Človek na ulici. Jej autorom je Ivan Horváth - pozoruhodná osobnosť našej poprevratovej prózy. Rodák zo Senice študoval na parížskej Sorbonne, bol vyznávač modernistických smerov, intelektuál, publicista a diplomat (i spoluzakladateľ časopisu Kultúrny život).

Vstup do politiky sa mu však nevyplatil – v 50. rokoch ho obvinili z buržoázneho nacionalizmu a s podlomeným zdravím po dlhom väznení sa stal obeťou stalinských čistiek. Inscenácia jeho Jurgovcov je jedným z ďalších spoločných projektov dramatika Petra Pavlaca a režiséra Ľubomíra Vajdičku.

Pavlacov dramatizujúci jazyk je citlivo budovanou nadstavbou diel, s ktorými pracuje. Pristupuje k nim v snahe zachovať v nich čo najviac literárnosti a pôvodného autorského jazyka, čím podčiarkne jeho výnimočnosť, ale aj kladie nároky na inscenovanie. To sa prejavilo i v tomto prípade.

Režisér zostal verný svojmu minimalistickému videniu. Opäť nenechá diváka kochať sa na scéne niečím netradičným, rozptyľujúcim či technicky pointovaným. Stačia mu štyri stoličky a stôl. Scénu však povýši, keď ju mierne vyvýši a divákov posadí poniže okolo nej. Hrá sa do všetkých strán. Kulisy sa nemenia, postavy si na tom istom mieste evokujú svoj vlastný imaginárny priestor.

Do štyroch svetových strán sa z rázcestia diania rozchádzajú na móla života rôzne cesty bratov. Všetky sa končia verajami, za ktorými sa Jurgovci strácajú, aby sa mohli opäť objaviť a konfrontovať sa medzi sebou – v spoločnosti osudových žien či bez nich. V spojení s poetikou textu scéna funguje lepšie, než by sa na prvý pohľad čakalo.

Túžba mužov, hudba žien

Herci to nemajú ľahké. V dialógoch striedavo prechádzajú z úloh rozprávačov do úloh jednotlivých postáv, o to náročnejšie je udržiavať napätie a nenechať jednotlivé obrazy rozsypať sa. Muži sú oblečení jednoducho podľa svojho charakteru a postavenia, ženy panensky biele, každá krásna, zvodná a krajkovaná inak.

Vhodne sadne prírodný typ Jána Mariánovi Geišbergovi, Richard Stanke s rezervou zvláda obmedzenosť a krutosť svojho Petra, Robo Roth zase intenzívne prežíva rozporuplnosť mladíka s nespútanou umeleckou dušou. Serióznu polohu odhalil Jozef Vajda ako človek pútaný k zemi a rodine.

Herečky sa vcelku úspešne pasovali s dvojúlohami. Boli schopné pracovať s typológiou svojich postáv, nebránili sa však ich občasnému splývaniu. V konečnom dôsledku ich príbehy spájal večný motív nevinnosti proti hriešnosti. V niektorých prípadoch by pomohlo menej pátosu a viac osobného šarmu a prirodzenosti. Dobre fungovali ako živá súčasť hudobnej zložky.

Naozaj presvedčivou voľbou bol Leopold Haverl v úlohe otca, jeho herecký prejav výrazne podčiarkol magickú atmosféru inscenácie.

Z krehkého, dramaticky silného textu sa napokon vylúpol zodpovedne naštudovaný komorný divadelný kúsok. Možno usporiadanie hľadiska nie je pre každého diváka optimálne, no má význam ako súčasť uceleného konceptu.