„Do batôžka si nalož / pretvárku, lož a faloš.“ Stále aktuálna pesnička Milana Lasicu a Jara Filipa sa stala hymnou lepšieho Slovenska.Nezvykol si písať protestsongy, toto bola výnimka, hovorí autor textu MILAN LASICA.
Protestsong je silné slovo, ale taký efekt na námestí má len máloktorá pesnička domáceho pôvodu. Keď počas novembrovej revolúcie Jaro Filip vyliezol na tribúnu a začal spievať prvé slová piesne Do batôžka, v dave štyridsať tisíc ľudí „nastal taký aplauz, na aký je zvyknutý možno len Frank Sinatra,“ spomínal hudobník v rozhovore s Marianom Jaslovským.
Hneď by bolo viacej pohody
Zo všetkých skladieb, čo si spätne nárokujú titul hymny 17. novembra, má k nemu najbližšie práve skladba z albumu Bolo nás jedenásť Lasicu, Satinského a Filipa.
Dvadsať rokov samostatného Slovenska funguje ako akýsi soundtrack k občianskej nespokojnosti. V deväťdesiatych rokoch znela na mítingoch proti mečiarizmu, nedávno na protestoch proti kauze Gorila. Stala sa hymnou lepšieho Slovenska – bez ohľadu na to, či skutočne veríte, že niečo také ako lepšie Slovensko jestvuje – a je stále aktuálna, pretože v nej nenájdete vôbec nič politicky aktuálne. Stelesňuje všeobecný sen o lepšej spoločnosti.
Do batôžka
Text: Milan Lasica / Hudba: Jaroslav Filip
Do batôžka si nalož pretvárku, lož a faloš
a potom zahoď všetko do vody.
Bez pretvárky a falše, hneď by ti bolo krajšie,
hneď by tu bolo viacej pohody.
Ak k tomu pridáš hádky,
ach, to by boli sviatky,
keby sa ľudia vadiť prestali.
Veď stačia dve-tri zvady
a hneď si bez nálady
a krvný tlak sa nechce ustáliť.
Načo sú hlúpe spory,
čo vedú podaktorí,
a vyzerajú pritom nevinne.
Je lepšie zaťať zuby
a ak ťa jazyk svrbí,
tak si ho radšej omoč vo víne.
Klebety, škriepky plané,
vykašlime sa na ne,
vyrúbme radom túto záhubu.
A tí čo pikle kuli, dostanú po papuli,
dáme im jednoducho zámku na hubu.
Do batôžka si nalož pretvárku, lož a faloš
a potom zahoď všetky do studne.
A rovno z prvej várky
skús život bez pretvárky
a uvidíš, či z teba ubudne.
Bolo nás jedenásť je prvým a najlepším z dohromady štyroch albumov, ktoré Lasica a Satinský pripravili s Jarom Filipom.
Vydať platňu humoristom, ktorí predtým dlho mali zákaz verejne vystupovať, nebola v roku 1981 samozrejmosť, spomína Milan Lasica:
„Nič vtedy nebolo isté, aspoň pokiaľ išlo o nás so Satinským. Koncom sedemdesiatych rokov sme sa po rokoch mohli objaviť v televízii, ale hneď nato nám zakázali predstavenie Náš priateľ René. V osemdesiatom prvom zásluhou Jara Filipa vyšla platňa Bolo nás jedenásť, ale o rok už nemohlo vyjsť LP S vetrom opreteky.“
Hudba na hotové texty
Spolupráca textára Lasicu s hudobníkom Filipom sa začala tri roky predtým.
Podrobnosti uvádza kniha Jaro Filip: Človek hromadného výskytu publicistu Mariana Jaslovského – v roku 1978 Lasicu oslovil Miloš Pietor z poetického súboru Novej scény, nech pre divadlo napíše piesne s Filipovou hudbou.
V programe Ktosi je za dverami sa hudobník za klavírom objavil po boku humoristov a stále viac vstupoval do dialógov. Stal sa akousi „federálnou súčasťou ich dvojice“.
„Bol to humor mestského človeka, lebo Jaro bol mestský človek, tak ako ja, a to nás od začiatku spájalo,“ povedal o Filipovi Lasica.
Bolo to mimoriadne šťastné spojenie – Lasica po dvadsiatich rokoch našiel skladateľa, ktorá skladá výlučne melódiu na hotový text a nie naopak. Ako textár už nemusel brať ohľad na hudbu ani trápiť sa pri magnetofóne.
Prelomový album to bol aj pre Jara Filipa. Už to nebola kapela, kde hral ako sideman, pod palcom mal celý projekt. Zhudobnil texty, pesničkám vymyslel aranžmány, zorganizoval kapelu a nahrávanie v štúdiu.
Česko-slovenská kapela
„Pokúsil som sa spojiť nemožné,“ cituje Filipa spomínaná monografia. „Ľahkosť Lasicu a Satinského, ich často humoristické texty, s (na tie časy) nadupaným bigbítom, miestami to zabiehalo až k jazzrocku. Niektorí hovorili, že to je ako dávať si banány s klobásou. Ja som pevne veril, že to pôjde.“
Nebol to šansón, neboli to divadelné pesničky. A recenzenti si už vtedy všimli, že ani jeden text z albumu nehovorí o nešťastnej láske ani o zlomenom srdci.
Roky bolo záhadou, aké zloženie mala „vokálno-inštrumentálna skupina Bolo nás jedenásť“ lakonicky uvedená na pôvodnej platni.
Jaro Filip využil kontakty na bigbítovú Prahu a na nahrávanie pritiahol hviezdnych českých inštrumentalistov – saxofonistu Jana Kubíka s basákom Vladom „Gumom“ Kulhánkom z niekdajšej kapely Flamengo, flautu a píšťalky obstaral džezový improvizátor Jiří Stivín.
Slovenskú časť kapely tvoril bubeník Pavol Kozma, gitarista Ľubo Belák a huslista Vojtech Magyar, akustickú gitaru z poslednej pesničky Do batôžka vybrnkával režisér nahrávania Peter Smolenský. Zostava hudobníkov však musela byť utajená, jej presné zloženie neuviedla ani reedícia albumu v deväťdesiatych rokoch.
Dôvodom pravdepodobne bolo meno Jana Kubíka, ktoré sa stalo nežiaduce potom, ako vynikajúci saxofonista emigroval do zahraničia (roky žil v Rakúsku, dnes je nezvestný).
Nahrávanie v malom štúdiu Divadla hudby prebiehalo v družnej atmosfére.
„Veľmi príjemná práca. Oproti bol bufet Ryba, kde čapovali bažanta. Chodili si po pivečko do štúdia. To sa im veľmi lúbilo (…) Stivín to nahral za jediný deň. Doniesol si plnú tašku tých svojich záchodových rúrok, flautičiek a píšťaliek,“ spomína v knihe o Filipovi Smolenský.
Bez irónie
Pesničku Do batôžka niektorí opísali ako svetlo na konci tunela. Na albume uzatvára kolekciu trinástich skladieb, ktoré nie sú všetky úplne veselé a hoci tu nenájdeme stopy po irónii, refrén predsa naznačuje nádej.
Akustický aranžmán sa vymyká ostatným bigbítovým kusom, vybrnkávaná gitara pripomenie folk či balady Vladimira Vysockého. Pesničku si môžete zapískať, alebo, ak chytíte ťažší akord Fis mol, zahrať i pri táboráku na gitare.
Akurát vplyvný kritik Jiří Černý v inak pochvalnej recenzii túto pieseň označil ako „príliš proklamatívnu“, hoci priznal, že v metre si melódie píska rád. To ešte netušil, že práve táto zľudovie.
Roky po revolúcii priniesli vytriezvenie a všetkým ukázali, že posolstvo textu nie je také jednoduché, v praxi vyznie naivne. Inými slovami, nestačí naložiť pretvárku a faloš do batôžka a ten hodiť do vody.
Domáca politika, kde sa strany množia delením, navyše ukázala, ako ďaleko má od reality aj prianie z verša: „Klebety, škriepky plané / vykašlime sa na ne / vyrúbme razom túto záhubu!“
Jaro Filip, Milan Lasica, Július Satinský, rok 1998- Foto - Peter Procházka.
Coververzie
Žiaden iný slovenský album však nemá takú silu spájať generácie a pravidelne priťahuje pokusy o coververzie pesničiek.
Katarína Knechtová, mimochodom, narodená práve v roku 1981, keď album vznikol, prerobila Do batôžka na kompilácii Pocta Jarovi Filipovi. Tú nahrali mladí hudobníci pod vedením Ivana Táslera v roku 2008.
Ten istý rok naspieval túto pieseň Richard Müller na nahrávke Müller spieva Lasicu, Lasica spieva Müllera, Müller a Lasica spievajú Filipa.
Jana Kirchner ju vo svojom repertoári posunula viac k šansónu a k džezu. Úcta k predlohe však v žiadnom z týchto prípadov neumožnila tvorivý prístup, autori sa obmedzili na modernejší zvuk.
Najzbytočnejšiu zo všetkých prerábok pred dvoma rokmi naspievali redaktori televízie TA3, videoklipom boli zábery z parlamentu.
Milan Lasica: Taká prijateľná propaganda
Ako vznikal text?
"Pesnička Do Batôžka pôvodne vznikla do predstavenia Goldoniho komédie v zvolenskom divadle. Mala to byť záverečná pesnička, vyjadrovať zmierenie a šťastný koniec, takže ten text je na môj vkus trochu „poučný“, ale Jarova hudba to napravila."
„Tí čo pikle kuli / dostanú po papuli / dáme im jednoducho / zámku na hubu.“ To znie dosť tvrdo a nekompromisne.
"Znie to tvrdo najmä preto, že „na hubu“ sa rýmuje so „záhubu“ v predchádzajúcom verši. Inak, pri redakcii knižného vydania týchto pesničiek, ktoré sa tiež oneskorilo o pár rokov, mi básnik a riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ Vojtech Mihálik verš opravil takto: „a bezvýznamné nuly / dostanú po papuli“. Lebo vraj „pikle“ sú bohemizmus. Mihálikova úprava je však lepšia, aj keď nuly vtedy neboli bezvýznamné."
Ako ste vnímali, že pesnička znela na občianskych mítingoch?
"Nevnímal som to, vlastne som si to ani veľmi nevšimol. Ak to tak bolo, tak preto, že ten text je trochu „protestsongový“. Také som nezvykol písať. Je to taká prijateľná propaganda. Ak sa z toho stala hymna, nech sa páči, teší ma to."
Čo vravíte na neskoršie coververzie?
"Počul som to spievať Katku Knechtovú v Legendách popu a na môj vkus to bolo príliš angažované."
Miloš Krekovič
