Trinásta štúdiová nahrávka Depeche Mode neponúka nič objavné. No ide o silnú kolekciu pesničiek. A to dnes vôbec nie je málo.
Čakať od nich niečo objavné je naivné. Po troch dekádach na scéne a s rozhaseným zdravím je vlastne zázrak, že Depeche Mode ešte stále fungujú. Každé štyri roky dokážu vyprodukovať nový album, na ktorom je niekoľko zaujímavých skladieb, a vyrazia na turné. Novinka Delta Machine je však trochu iná ako jej predchodcovia.
Spomienky na všeličo
Vrcholnú éru mali koncom 80. a v prvej polovici 90. rokov. Potom sa spevák David Gahan takmer predávkoval, po dokončení doteraz najnovšieho albumu Sound of the Universe (2009) mu našli nádor a pre liečbu musel prerušiť koncertovanie, Martin Gore zase splachoval rozvod litrami alkoholu, ktoré takmer znemožnili nahrávanie Playing the Angel (2005). Obe hlavné postavy skupiny už sú dnes päťdesiatnici, urobili si sólové albumy a žijú v opačných kútoch Ameriky. Zdalo by sa, že značka DM má namierené do múzea.
„Neviem, či nás ľudia považujú za zachmúrených čudákov, no v štúdiu sme sa veľmi zabavili. Vlastne sme sa pri tejto nahrávke začali cítiť mierne optimisticky,“ povedal Gore pre The Guardian.
Trinásta štúdiovka obsahuje symbolických trinásť piesní. Hoci viacerí prví recenzenti ju ofrflali, je to zaujímavá kolekcia. Dosť sa podobá na nedávnu novinku Davida Bowieho. Podobne ako on, aj Depeche Mode sa obzreli do svojej minulosti a pripomenuli sebe aj fanúšikom, vďaka čomu sa kedysi dostali na vrchol.
Do drsného úvodného klávesového zvuku sa ozve známy hlas: „Vitajte v mojom svete / vstúpte priamo dovnútra / sedatíva nechajte doma / už ich nebudete potrebovať,“ spieva Gahan a zafunguje to takmer okamžite. Ocitnete sa v časovej slučke – Welcome to my World aj nasledujúca Angel by zapadli svojimi temnými atmosférami a surovým zvukom na depešácke albumy v prvej polovici 90. rokov.
Vzápätí prichádza strih – balada Heaven s klavírom, pekne klenutou dlhou melódiou a dvojhlasmi v refréne. Takéto pesničky sa dnes už takmer nerobia.
A Depeche Mode zacestujú v čase ešte ďalej. David Gahan vyvráti pochybnosti, či ešte do〜káže utiahnuť spodné polohy svojho hlasu (Broken), prekvapivo slušne zvláda aj falzet (Should Be Higher) a elektropopové začiatky kapely takmer verne navodí pesnička Soft Touch/Raw Nerve.
Zblíženie a zvuková posila
Gahan dodal na album iba tri svoje veci, o zvyšok sa postaral Gore. Rozsypané osobné životy a obsesia biblickými témami hriechu, viny a odpustenia však hlavnú dvojicu ešte viac zblížili, takže v štúdiu sa autorské egá neriešili.
„Martinove slová boli ako vnútorný dialóg, ktorý mi pomohol spoznať samého seba a dostať sa do bodu, keď som s postavami z pesničiek splynul,“ tvrdil Gahan.
Šťastným nápadom bolo prizvať na nahrávanie Christoffera Berga. Švédsky producent sa zviditeľnil spoluprácou s menami ako Fever Ray, Massive Attack či Justin Timberlake. Presnejšie by bolo hovoriť o ňom ako o zvukovom dizajnérovi, ktorý sa stal členom skupiny.
Berg si musel poradiť s hradbou analógových aj digitálnych syntetizátorov, ktoré Gore vlastní, programoval basové linky aj bicie. Jeho dielom sú aj nenápadné vyhrávky a rôzne zvuky, ktoré zaregistrujete, keď prestanete vnímať spev ako hlavnú zložku hudby.
Prekvapenie na záver
Delta Machine rozhodne nie je žiadny novátorský album, ale je veľmi muzikálny a remeselne poctivo urobený. Jednoducho staromilský v tom lepšom zmysle. Hoci sa tu nájde pár hluchších miest, určite sa radí v katalógu Depeche Mode medzi tie vydarenejšie nahrávky.
Ide o vyzreté dielo čerstvých päťdesiatnikov, ktorí už majú za sebou toho dosť, aby si mohli dovoliť ukončiť „bilančný“ album prekvapením. Trinásta pesnička má silnú, až bluesovú atmosféru. Hudba sa postupne vytratí, zostanú len viachlasy dookola opakujúce názov a jediné slovo – Goodbye.
"Slovenský" videoklip
Prvý singel z albumu Delta Machine je pesnička Heaven. Má aj video – pred kamerou stojí spevák Dave Gahan a ďalší členovia Depeche Mode, za kamerou Ivan Ábel. Štyridsiatnik z Malaciek žijúci v New Yorku dostal šancu cez režiséra Timothyho Saccentiho. „Nakrúcame rôzne reklamy a videá už štyri roky,“ povedal pre SME. „On už raz robil niečo pre Gahana a ten si ho zapamätal. Keď sa robil nový album Depeche Mode, zavolali mu a on zase prizval mňa.“
Kapela im dala voľné ruky. Videoklip vznikol uprostred kostola, ktorý filmári našli v New Orleans. Keď Ivan Ábel krúžil s kamerou okolo Gahana, vôbec mu nedošlo, že sníma legendu. „Pri práci sa človek sústredí na to, aby to dobre nasvietil a všetko technicky klapalo. Ale môžem povedať, že bol veľmi príjemný, medzi zábermi žartoval, nemal žiadne hviezdne maniere.“
Filmári ešte spravili aj pár záberov, ktoré skupina využije na koncertnom turné, to sa zastaví v Bratislave 25. mája. Viac o práci nášho kameramana pre Depeche Mode a ďalšie slávne mená ako Michel Gondry si prečítate v sobotňajšom SME v prílohe Víkend.
