Herec Roman Luknár: Zo Smrtonosnej pasce ma prakticky vystrihli

Odkedy sa ROMAN LUKNÁR vrátil zo Španielska domov, neschádza z televíznej obrazovky. Divadlo ho teraz neláka, ale filmové príležitosti si nenechá ujsť.

Roman Luknár (1965)sa narodil v Bratislave. Vyštudoval herectvo na VŠMU v Bratislave v ročníku Pavla Mikulíka. Spolu s konškolákmi Adym Hajdu a Igorom Krempaským vytvorili vydarenú študentskú inscenáciu Maratón, ktorá sa neskôr dostala aj na dosky bratisl

Odkedy sa ROMAN LUKNÁR vrátil zo Španielska domov na Slovensko, neschádza z televíznej obrazovky. Divadlo ho teraz neláka, ale veci, ktoré s ním v minulosti zažil, stáli za to. Filmové príležitosti si nenechá ujsť, dokonca si môže vyberať. Slnko a more vymenil za les za Bratislavou, kam chodí naberať sily a rozprávať sa s prírodou.

Nakrúcate teraz nejaký film?

Je toho viac, čo sa chystá. Momentálne nakrúcam česko-slovensko-nemecký koprodukčný film Fairplay. Je o športovkyniach pripravujúcich sa na olympiádu v Los Angeles v roku 1984, ktorú vtedy spolu so Sovietskym zväzom bojkotovali takmer všetky štáty komunistickej východnej Európy. Príbeh je o dvoch atlétkach, čo majú ísť reprezentovať Československo. Ja som ich tréner a dávam im doping, jedna z nich to nechce brať, tak to riešim s jej mamou, aby jej dohovorila, lebo to berú všetky športovkyne, aj východné Nemky, aj Rusky. Režíruje to Andrea Sedláčková, ktorá žije už dvadsať rokov v Paríži. Ešte sa chystám na seriál Neviditeľní, voľné pokračovanie českého filmu Jak utopit doktora Mráčka. Hrám tam gynekológa, ktorý chytá do hrnčekov dušičky nenarodených detí. Ešte by som mal točiť na Morave seriál o víne. Nuž a najčerstvejšie informácie o mne sú tie, že už tri týždne nefajčím.

Darí sa vám bez nikotínu?

Predtým som nevydržal bez cigarety ani tri hodiny. Náhodou som u kamarátky v obchode objavil elektronickú cigaretu s tabakovými náplňami. A funguje to! Keď mám chuť na cigaretu, vytiahnem túto vec, dvakrát si potiahnem a je to. Nikotínové dávky sa dajú postupne znižovať. Zrazu ráno nekašlem a navyše je to o dosť lacnejšie. Bol by som veľmi rád, keby mi to vydržalo.

kdejesever.jpgKde je sever – jedna z prelomových inscenácií konca osemdesiatych rokov, ktorú s režisérom Blahom Uhlárom naštudovali herci v trnavskom Divadle pre deti a mládež. Zľava Igor Krempaský, Jaro Filip, Roman Luknár a Ady Hajdu FOTO - Archív DJP

Do kín nedávno prišla piata Smrtonosná pasca, v ktorej ste sa na chvíľu objavili aj vy. Ste hrdý na túto príležitosť?

Veľa vám o Smrtonosnej pasci nepoviem, lebo som z nej takmer úplne vystrihnutý. Zostal tam iba fragment jednej scény. Hrám jedného z hlavných ruských oligarchov, ktorého postrelí syn Brucea Willisa a zavolá na seba policajtov, aby sa dostal do väzenia. Prichádzam, vystupujem z auta, v nočnom podniku ma víta dievčina, šacujú ma, objímam sa s mafiánmi. Bruceov syn vchádza do kuchyne, dostane zbraň a povie mi - Toto je odkaz od Kamarova, a strelí do mňa. Na základe tejto scény si potom Bruce vraj vyžiadal, aby sme mali ešte jednu spoločnú scénu, kde on aj so synom zbijú moje dve gorily. Tú však celú vystrihli. Možno to bude na DVD v bonusoch (smiech). Aby bolo jasné a aby som nevyzeral ako klamár - dokopy som nakrúcal asi štyri dni, ale to, čo vo filme vidno, je možno dvadsať minút roboty. Inak, z filmu sa toho vystrihlo dosť veľa. Samozrejme, za desať dní mali dvesto miliónov späť. O tom to je.

Ako si vás vybrali?

Americká produkcia si tu objednala casting, ktorý robil režisér Juraj Johanides. Vedúcim produkcie Smrtonosnej pasce bol totiž Slovák Peťo Veverka z Piešťan. Vyrastal s Rytmusom, preto si do filmu zavolal práve jeho a umožnil aj výber hercov na Slovensku. Videl, že sa do roboty tlačia maďarskí a českí herci, tak si povedal, že tam chce mať aj svojich. Vyberali si hlavne takých, ktorí typovo sedeli.

Kritiky a reakcie na film sú veľmi rozpačité.

Ja som v časoch prvých Smrtonosných pascí pozeral - a vlastne aj teraz pozerám - iné veci. Najnovší diel som videl ako pozvaný hosť na premiére, odkiaľ som ešte počas záverečných titulkov zdrhol. Je to ozaj celé len na efekt, vybuchuje to a trieska, hrdinovia padajú desať poschodí a prerážajú lešenia, syn má v bruchu zapichnutý obrovskú skrutku a popri tom, ako mu ju otec vyťahuje, sa ho spýta, prečo sa mu tak dlho neozval, potom mu tú skrutku vytiahne a naháňačka v pohode pokračuje. Je to vlastne celkom smiešne.

Dej sa odohráva v Moskve. Nakrúcali ste tam?

Scény sa nakrúcali v Budapešti. Majú tam úplne nové štúdiá, ktoré boli pre produkciu zrejme najvyhovujúcejšie. Asi to Maďarom aj bodlo, veď u nich je strašná chudoba. Človek vidí kopu veľkých presklených budov, v nich stolíky s počítačmi a lampami, a nikde žiadni ľudia. A večer zhasnuté a tma.

Kedysi ste v Maďarsku nakrúcali film Jadvigin vankúšik. Spomínate si?

To bolo v roku 2000 a s týmto americkým filmom sa to, samozrejme, nedá porovnať. S Američanmi som točil film, čo vyrába peniaze, Jadvigin vankúšik bol umelecký film, festivalový. Spomínam si, že v polovičke nakrúcania sa ľudia postavili a povedali, že nemôžu ďalej robiť, lebo zatiaľ nedostali ani forint. Točili sme dvanásť hodín denne a celá produkcia bola v mínuse. Čo však môžem porovnať, je catering.

Američania nám dávali všelijaké stopercentné ovocné šťavičky, suši a maki a podobné špeciality, Maďari nám pred rokmi varili kapustu a ryžu a pečené kurence, bola to strašne chutná domácka strava. Teraz v Čechách nám pani natiera nejaké úbohé chlebíčky, ktorými sa potom drhneme.

Máte z amerického nakrúcania aspoň novú skúsenosť?

Bolo príjemné sledovať, že keď sú peniaze, nakrúcanie funguje ako hodinky. Ale nie som ohúrený z toho, že som hral v americkom akčnom filme. Od života nič nečakám, neslintám za podobnými príležitosťami. Mám tu svoj Paneláčik, možnosť hrať vo filmoch z nášho regiónu a to mi úplne stačí. Keď sa Pasca vlani v máji nakrúcala, bolo to fakt o hubu. Doobeda som v televízii urobil šestnásť obrazov do seriálu, o pol tretej som nasadol do auta, odviezol som sa do Budapešti, kde som presadol do rolls-royceu, v ktorom som sa viezol na pľac, kde som robil sedem hodín, a o druhej v noci som sa odtiaľ viezol do Prahy na prvú klapku filmu Nevinné lži Alice Nelis, kde som vtedy nakrúcal s Aňou Geislerovou. Mal som toho dosť.

luknarhajdu.jpgS bývalým spolužiakom a dlhoročným priateľom Adym Hajdu FOTO - PETER PROCHÁZKA

V televíznom seriáli Panelák účinkujete už dlho. Baví vás to ešte?

Nakrúcam to pätnásťkrát do mesiaca a vždy sa teším, lebo sme dobrá partia a je tam skvelá atmosféra. Nemám žiadneho šéfa, ktorý by po mne dupal, sme všetci na jednej lodi. Produkčná spoločnosť sa volá Továreň, takže vlastne chodím normálne makať do fabriky a vyrábam zábavu. Nemá to veľa spoločného s umením, prídem, prečítam si scenár, povieme si k tomu niečo a točíme. Je mi jedno, či tam idem v nedeľu na prvý obraz ráno o pol ôsmej, a potom mám ďalší až o jednej a posledný tesne pred skončením dennej výroby o pol šiestej. Pokojne sa trikrát za deň otočím.

Vašu popularitu značne zvýšilo, že ste stále na očiach divákov. Zvládate to?

Zvládam, lebo vlastne nikam nechodím, iba na chatu zastrčenú v lese v Rači, kde môžem byť sám a je to len päť minút od môjho bytu. Keď budem mať trochu viac času a peňazí a odchovám synov, chcel by som si to prerobiť, aby som tam mohol bývať nastálo. V meste je len jediná kaviareň, v ktorej sa vyskytujem. A keď ma niekto na ulici osloví, väčšinou s pozitívnou reakciou na seriál, za ktorú som vďačný.

Prečo ste sa vlastne stali hercom?

Išiel som na konkurz v desiatich rokoch a odvtedy ma volali hrať prakticky stále. Herectvo sa stalo prirodzenou súčasťou môjho života. Inak sa na to pozrieť neviem.

Pamätáte si prvé nakrúcanie?

Jasné, televízny film Deti z tehlového dvora. Vyrobil ho Krátky film Praha pre Slovenskú televíziu. Bol to ideologicky čistý film – chudobné deti bili bohaté, medzi ktorými som bol aj ja, a potom dokonca vyhrali voľby a bol Víťazný február.

Začali ste pomerne jednoznačne. Neskôr, počas vášho štúdia herectva, to nabralo presne opačný smer. S partiou v zložení Ady Hajdu a Igor Krempaský ste sa stali v osemdesiatych rokoch prelomovým ročníkom Pavla Mikulíka na VŠMU. Sú to už zabudnuté časy?

Nejako zvlášť sa k nim nevraciam, ale keď k tomu dôjde, rád si spomeniem. Bolo to obdobie, keď sa po dlhom čase začalo v škole robiť niečo navyše. Blížila sa zmena, ovzdušie bolo voľnejšie. A hlavne, mali sme dvadsať rokov a vrhali sme sa do života.

medvidek.jpgS Ivanom Trojanom a Natašou Burger vo filme Jana Hřebejka Medvídek. FOTO - SITA

Čo vás okrem toho držalo pokope?

Ešte pred vysokou školou sme chodili všetci do divadelného súboru Ludus, kde nám hereckí pedagógovia Xeňa Grácová a Peter Kuba vštepili čosi z herectva spôsobom školy hrou. Potom nás všetkých aj zobrali na VŠMU. Tam sme boli spolu štyri roky, urobili sme s Paľkom Mikulíkom školské predstavenie Maratón, potom sme išli na vojnu, pôsobili sme chvíľu v trnavskom divadle, ešte rok v Astorke a potom som už odišiel do Španielska.

Po vydarenej inscenácii Maratón prišli legendárne projekty - Čakanie na Godota či inscenácie Kde je sever a Téma Majakovskij. To boli zlaté časy trnavského divadla koncom osemdesiatych rokov. Čo pre vás znamenali?

To bolo obdobie, ktoré si v profesionálnom živote veľmi cením. Robili sme úplne iné divadlo, než aké nás učili v škole. Niečo odlišné robil s nami ešte aj Roman Polák, ale v tom období som mu veľmi nerozumel. Asi som bol príliš mladý a hlúpy. Najviac si spomínam na režiséra Blaha Uhlára. Došiel a povedal: No čo si zahráme? Ja, Ady a Pigi spolu so staršími hercami - s Jarom Filipom a jeho generáciou - sme sa s ním zavreli na štyri dni do divadla a vymysleli celú inscenáciu Kde je sever. Pustili sme si videokameru, naliali karpatské brandy a už to z nás šlo. Skoro sme sa aj pobili, boli to vážne debaty, z ktorých vzišli generačné výpovede.

Počas tejto éry sme sa prvýkrát stretli a mali ste vtedy zlomenú ruku. To bol hádam pracovný úraz?

Ako sa to vezme, trošku sme si vypili po premiére a doťahovali sme sa. A ja som si narazil prstenník na Jarovi Filipovi. Do rána mi opuchla celá ruka, prst som mal dokonale vykĺbený. Tak som šiel za starým pánom doktorom Šimunom, otcom herca Petra Šimuna, ten ma odviedol na Hlbokú, kde mi akýsi mladý doktor prst nenapravil, iba rovno hodil ruku do sadry. Pigľoval tam vtedy nejakú sestričku, rýchlo sa upravoval a bol dosť nervózny, že sme ho vyrušili. Keď mi potom sadru dali dolu, mal som prst vykrútený ešte viac. Napravil mi ho až doktor Košťál. Museli mi vtedy vybrať kosť z panvy a vyrobiť na ruke celý nový priehlavok.

Krátko nato ste sa zaľúbili a rozhodli ste sa odísť za svojou budúcou manželkou do Španielska. Mnohé mladé dievčatá vtedy vašej vyvolenej Lole závideli. Prežívali ste príbeh veľkej lásky, o ktorom sa od začiatku veľa hovorilo. Nie je vám za ním ľúto, keď teraz žijete každý vo svojej krajine?

Som hrdý, že som taký príbeh zažil a že si nemusím nič vymýšľať. Do Španielska som sa zamiloval, keď som prvý raz ešte ako chlapec čítal Hemingwaya. Potom, keď som stretol Lolu a prvý raz som tam za ňou šiel, to bolo pre mňa veľmi symbolické. Mám Španielsko stále veľmi rád, kedysi som dokonca vravieval, že by som chcel starobu prežiť tam, pri mori, ktoré ma strašne upokojuje. Časom som zistil, že to môže byť aj inak.

Ako je to po vašom rozchode? Zvládajú synovia odlúčenie rodičov?

Starší Lajko dokončuje strednú školu na Slovensku a mladší Janko si išiel urobiť maturitu do Španielska. Chce ísť študovať na tamojšiu univerzitu animáciu počítačových hier. Cestuje sem za nami často a Lajko, naopak, chodí tiež za ním a za mamou do Madridu. Sú už veľkí. Teraz sa s nimi vidím viac, ako keď som žil v Španielsku a stále som cestoval, buď s divadlom, alebo pre film. Nepociťujem, že by s tým mali problém, často sa stretávajú s mamou aj s otcom. Ostali nám korektné vzťahy, sme dospelí ľudia.

Chodievate ešte do Španielska?

Vlastne ani nemám kedy. Stále nakrúcam. Ak mám nejaké tri dni voľna, dozviem sa to tesne predtým a už toho veľa s cestovaním nevymyslím. A ani sa mi nechce.

Tu sa kríza znáša lepšie?

V Španielsku som mal vždy dosť práce a asi by som mal aj teraz. Slovanských hereckých typov v tých končinách nie je veľa, takže som svojho času suploval všetko, čo sa dalo - Rumunov, Bulharov, Rusov. Človeka to časom aj prestane baviť, lebo stále musí rozprávať ako Indián a komoliť ich jazyk, ktorý vlastne ovláda. Veď keď som tam v národnom divadle zahral hlavnú postavu, musel som ho ovládať dobre. Navyše v polovici deväťdesiatych rokov sa to u nás, teda hlavne v Česku, pomaličky začalo s filmom rozbiehať. Oslovil ma Jan Hřebejk, kontakt s domovom bol zrazu intenzívnejší a všetko sa to dialo plynulo a prirodzene. Vravel som si, mám poslednú možnosť naučiť chlapcov po slovensky a priblížiť im svoju kultúru. Tak to nejako vyšlo, prišli sme sem celá rodina, manželka učila, ale nebola tu šťastná, chcela byť blízko rodičov, ktorí ju potrebovali. Medzitým sa to tu rozbehlo so seriálmi a zrazu som bol v tom. Ešte do predminulého roka som mal aj ponuky zo Španielska, lenže by som sa bol musel pre ne zase odtafáriť, tak som povedal svojej tamojšej agentke, nech už radšej moju fotku zvesí z webu a budem tu.

Ako ste na tom s divadlom na Slovensku? Určite by vás v ňom ľudia radi videli.

Bola to etapa života, veľmi pekná, hravá aj náročná. V divadle som sa vybláznil, dalo mi všetko. Ale stačilo. Robil som ho za hranicami pätnásť rokov a nie vždy to bolo ružové. Neprial by som nikomu hrať to, čo sa mu už po dvoch týždňoch nechce ani len skúšať, a potom v predstavení ešte musí účinkovať ďalší rok a pol každý boží večer. Nebojím sa divadla, ale oslepol som z neho, nerobí mi dobre ten priestor. A deti ma preň strašne často nevideli.

Nedávate mu už šancu?

Možno keby sa mi raz chcelo, sám si spravím nejaký divadelný monológ. Nemusí to byť žiaden veľký projekt. Ale to potrvá, ešte musím splatiť dve hypotéky.

Odmietate aj lukratívnejšie filmové ponuky?

Samozrejme. Od apríla do novembra som mal robiť hlavného komisára v pätnásťdielnom českom kriminálnom seriáli, nešiel som do toho.

Podľa čoho si vyberáte?

Podľa časových možností a ľudí, ktorí sú do projektu zapojení. Došiel som do veku, keď som zistil, že treba odstrihávať v živote všetko, čo vám nerobí dobre. A keď môžem predísť nepríjemnostiam, tak im predchádzam.

Na Slovensku žijete už štyri roky. Ako sa cítite?

Vážne dobre. Nerátal som s tým, že sa sem ešte vrátim, ale zrazu cítim posun. Za dvadsať rokov sa tu predsa len niečo zmenilo. A som odtiaľto. Keď vidím račianske lesy, kam som chodil odmalička, v bruchu mi jednoducho zavibruje.

Nechýba vám stály partnerský vzťah?

Nie. Zisťujem, že som vlastne na samotu zvyknutý. Keď som mal tri roky, liečil som sa pol roka v Matliaroch na priedušky. Od desiatich rokov som býval po hoteloch aj dva-tri mesiace. Všetko som absolvoval bez rodičov. Ako herec som bol tiež často bez rodiny. Človek jedného dňa zistí, že je rád sám so sebou v prírode. Tam prúdi skutočná energia. Nie je nič lepšie ako si oprieť bosé nohy o strom. Už pár rokov sa venujem reiki, som citlivý na energie a viem, o čom hovorím. Rád meditujem v lese, počúvam vtáky, sledujem srnky. Okrem toho mám krásnych synov, prácu, som zdravý, mám strechu nad hlavou a kochám sa výhľadom na dve krásne čerešne v záhrade, kde by som raz chcel bývať. Dane si platím. Čo viac mi treba?

A znova sme pri Záhrade. Je to naozaj váš osudový film?

Všetko sa točí okolo Záhrady. Vďaka tomuto filmu som sa tak dobre uplatnil doma aj za hranicami.

Veríte na celoživotný partnerský vzťah?

To je veľmi ojedinelý úkaz.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  2. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  3. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  4. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  5. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  6. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  9. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  10. Ako sme jazdili v socializme
  1. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení
  2. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  3. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  4. Už aj seniori presadajú do SUV
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  6. Americká ambasáda zaberá pozemky už rok bez nájomnej zmluvy
  7. Bratislava gets a new public space and park
  8. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  9. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  10. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 6 277
  2. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení 3 014
  3. Ako sme jazdili v socializme 2 756
  4. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho 2 599
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 746
  6. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 519
  7. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 283
  8. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 233
  9. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 1 049
  10. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 765

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Najdlhšia bytovka na svete je vo Viedni a má meno po Marxovi. Je radosť v nej žiť

Nie je špinavá ani nebezpečná, hoci sú v nej sociálne byty. Nezamestnaní v nej bývajú vedľa profesorov.

PLUS

V kráľovstve polievok sa držková nevarí

Do niekoľkých hrncov naložili Bratislavčania svojho tvorivého ducha.

KOMENTÁRE

Potrebujeme posilniť kultúru záväznosti

Musíme prestať so spájaním LGBTI s ohrozením tzv. tradičnej rodiny.

Neprehliadnite tiež

Nové Káčerovo lahodí oku. Pravé dobrodružstvo však neukázalo

Animované seriály za tridsať rokov vyrástli. Musia si to uvedomiť aj disneyovky.

Organizátor Grapu: Zvažovali sme evakuáciu festivalu

Piešťanský festival potrápilo najmä počasie, návštevníci mu vyčítali hygienu a zvuk.