Senilný či nemiestne naivný? Možno len správne optimistický.
Britskí sudcovia zažívajú tragikomédie denne, riešia hlúpe a zbytočné priestupky mladých výtržníkov. Často sú to také prípady, čo ani nevedia, v akom meste je Edinburský hrad, či boli Einstein a Mona Lisa súrodenci, a občas ani netušia, aký je práve rok. To v tom lepšom prípade. V tom horšom sú obžalovaní bystrí, ale násilní a agresívni, nebezpeční pre spoločnosť.
Napriek tomu nie vždy ich chcú zavrieť do väzenia. Keď v nich vidia akýkoľvek skrytý talent, radšej im nakážu verejné práce.
Program na desiatu večer
Režisér Ken Loach si myslí, že britský školský systém nie je nastavený tak, aby v žiakoch objavil talent, a preto je vraj dnes v jeho krajine vyše milión mladých nezamestnaných.
Lenže nie preto je filmárom, aby nad tým plakal. Aj v jeho filme Anjelský podiel je taký mladý hrdina – bez budúcnosti, motivácie a vôle. Je však takým len dovtedy, kým pri verejných prácach nestretne optimistického sociálneho pracovníka. Keď sa ten naňho zahľadí svojím čistým pohľadom, nevidí v ňom kriminálnika, len človeka, z ktorého ešte stále môže niekto byť.
Vie, že čokoľvek ho pri tom môže povzbudiť, a tak ho aj s kamarátmi vezme na výlet. Pod prísahou, že nebudú kradnúť ani sa biť, im vybaví exkurziu tam, kde sa páli škótska whisky. Či z toho bude len príjemná návšteva, na ktorú sa časom zabudne, alebo čosi na zamyslenie, to sa už budú musieť rozhodnúť oni sami.
Vlani na festivale v Cannes boli aj takí, čo si premiéru tohto filmu skoro vyškrtli zo zoznamu, lebo sa báli, že sa o desiatej večer budú musieť pozerať na drsnú drámu. Veď s Loachom je to neisté. Raz príde súťažiť s ťažkou témou, napríklad o boji za nezávislosť Írska (za drámu Vietor sa dvíha získal Zlatú palmu), potom zase s odviazanou komédiou o nešťastnom futbalovom fanúšikovi Looking For Eric.
Kto si ho odpustil vlani, zrejme aj vzápätí oľutoval, lebo Anjelský podiel bol najsviežejší film súťaže. Preto aj dostal Cenu poroty.
Koľko asi stojí?
Tí, čo mali premietanie na starosti, boli takí láskaví, že britský film vybavili anglickými titulkami, aby aj festivalové publikum rozumelo podráždenému jazyku robotníckej triedy.
Ak chcel byť Ken Loach autentický, musel pracovať s divokým materiálom, ľudským aj obsahovým, a pristúpiť k nemu citlivo aj priamo. Hlavného hrdinu a jeho kamarátov predstavil tak, že je jasné, akí nevyspytateľní sú. Aj keď práve nepijú, ich nervózne pohyby prezrádzajú, že v ich tele je rozbuška. Nepopiera, že drogy im v rôznej miere poškodili mozog a že niektorí preto robia smiešne veci, ale iní zase stále zostali vtipní, niektorí dokonca aj dôvtipní.
„A koľko asi stojí taká vzácna whisky?“ pýtajú sa nevinným hláskom, keď sa dozvedia, že v krajine sa práve chystá historická dražba. Ich úmysly zjavne nie sú anjelsky čisté, ale už nebude úlohou sudcu posúdiť, čo by si za také myšlienky zaslúžili. To už sa rozhodne v kine.
Ken Loach pri nakrúcaní starostlivo vyvažoval ospravedlniteľné s neospravedlniteľným, sympatie s antipatiou, drámu s vtipom a zúfalstvo s nádejou, až mu z toho vyšiel celkom jednoznačne veselý film. A nevyzerá to na dielo senilného, naivného režiséra, takto len možno vyzerá energia a viera skúseného človeka.
Taký normálny zázrak
„Iný svet je možný,“ hovoril na festivale v Cannes. Dalo by sa namietať, že jeho teória funguje možno tak vo filme, vďaka šťastným náhodám a že ich pravdepodobnosť sa blíži k zázraku. Ale dať človeku šancu a dúfať pritom, že on ju zas dá neskôr niekomu inému, ešte nemusí byť z kategórie nenormálnych javov.
Napríklad taký Paul Brannigan v hlavnej úlohe. Kým ho neobjavil Loachov scenárista Paul Laverty a nenaliehal naňho, bol iba dieťaťom dvoch narkomanov, čo si už stihol odsedieť štyri roky za ozbrojené napadnutie. Dnes sa už dokončuje nový film, kde hrá so Scarlett Johansson, mal by nakrúcať aj s Petrom Mullanom. No a keď začal chodiť v gala na slávnostné projekcie, jeho otec sa pokúsil abstinovať. Vraj prvýkrát v živote.
