VÝSTAVA TÝŽDŇA / OPĚT ZDE
Na to, aby sme poznali a porozumeli, alebo sa aspoň o porozumenie uchádzali, nemusíme byť znalcami umenia, vystačíme si s úsilím byť dostatočne empatickí a prítomní na utváraní zážitkov z údivu
Vstupujúc do priestoru bratislavskej Galérie 19, ktorý je teraz priestorom výstavy Václava Ciglera Opět zde, stretávame sa s mnohými podnetmi, ktoré nás viac-menej explicitne vťahujú do najrôznejších tajomstiev. Mnohé sa podobajú na neprežité zážitky, mnohé vykazujú črty populárnej kultúry. Proti tomu možno namietnuť, že hodnotové kritériá sa jednoducho menia.
Taký pohľad má svoje oprávnenie a svoju logiku a treba o ňom uvažovať. Rôzne prístupy však môžu medzi sebou korešpondovať. Dokonca si môžu ísť v ústrety, môžu byť prekvapivé, no nedá sa z toho definitívne vyvodiť, že jestvuje medzi nimi nejaká analógia. Predsa len by bolo dobré nachádzať alebo nájsť kritériá, ako rozlišovať, aj za cenu určitej neistoty.
V určitom zmysle slova môžeme tvrdiť, že ide o druh konverzie. O návrat k sebe, o zmenu nášho myslenia. Tu niekde je zmysel snaženia Václava Ciglera. Ale vynára sa otázka, aké limity majú naše kritériá na to, čo nás presahuje. Povedané s Arthurom Rimbaudom – aká je transcedencia našej jasnozrivosti? Napokon sa nám naše presahy môžu vymazať z vedomia a rozmery neistoty sa paradoxne môžu ešte viac prehĺbiť. V šťastnejšom prípade môžeme zažiť návrat k sebe.
Univerzálna hádanka bytia
Moje prítomné zážitky z výstavy sú pre mňa pochopiteľnou zmenou. Je to preto, že udalosti, ktoré vyvolávajú spomienky, majú virtuálnu podobu. Rozchádzame sa a znovu sa stretávame dávno predtým, než sme sa stretli. Vedie nás to, ako verím, k väčšej otvorenosti ducha. Nie sú to predsa telesné skúsenosti. Nadväzujú na spomienky a sú podobného charakteru. „Univerzálna hádanka bytia“, ktorá sa vlastne nikdy nedá vylúštiť. Pôjde o to, ako so spomienkami zaobchádzame. Pripadá mi to ako rekonštrukcia vedomia, ktorú musíme podstúpiť, i keď s rizikom, že sa nám to nemusí podariť na prvý raz.
Václav Cigler patrí ku generácii českých výtvarníkov narodených okolo roku 1930, ktorí študovali na Vysokej škole umeleckého priemyslu (UMPRUM) v Prahe, v ateliéri Josefa Kaplického. Tu sa stretol napríklad aj s Adrienou Šimotovou a Jiřím Johnom. Pre nás bol dôležitou udalosťou príchod Václava Ciglera do Bratislavy v roku 1965 na Vysokú školu výtvarných umení, kde založil a viedol ateliér Sklo v architektúre. Po štrnásťročnom pôsobení musel školu opustiť.
Metafory, s ktorými autor vytvára svoje objekty a inštalácie, smerujú do „prázdna“ duchovnosti. Cigler vie, že okrem filozofie existujú aj iné formy vyjadrenia. Nie div, že podľahol zvodnosti médií, ktoré mu ponúkajú „hry“ so svetlom, vodou, sklom... Predsa len jazyk výtvarného umenia je príťažlivý, i keď nie je – nemusí byť – jediným spôsobom nášho vyjadrovania.
Pochybovanie a ústretovosť
Pre pochopenie Václava Ciglera nám nebude stačiť, aby sme len videli, ale aby sme aj porozumeli. Pozoruhodný je spôsob uchopenia reči, ktorú si vytvoril a ktorou sa sám určuje. Táto Ciglerova „univerzálna vlastnosť bytia“ nás utvrdzuje v presvedčení, že to, čo nás presahuje, tu je prítomné a schopnosť porozumieť vyžaduje od nás empatiu, aby sme sa priblížili čo najbližšie. No ani to ešte nemusí stačiť. Pochybovanie a ústretovosť sa navzájom nevylučujú. Naopak, môže vzniknúť predpoklad pre nie každodenný zážitok.
Ciglerova zaujatosť priestorom, determinovaná vzťahmi ku krajine (landartové koncepcie zo šesťdesiatych rokov) a minimalistické prístupy sú viazané na priestor „okolo“ nás. Latentne a zároveň autenticky sa v tom prejavuje osobité uchopenie médií a vzťah k východným kultúram. Rovnováha uvažovania o priestore a znalosti materiálu je tu na pravom mieste.
Táto skúsenosť akoby sa tu vznášala v dýchajúcej kocke, ktorá vstupuje do priestoru v premenlivom rytme stotožnenom s dýchaním. Tento okamih, „toto okysličovanie“ sa podieľa na tom, čo tu je nepochopiteľné, teda na tom, čo nás presahuje.
Mentálna skúsenosť
Pôvod takýchto zážitkov nám nie je vždy zrejmý. Pripomína mi to niečo ako mentálnu skúsenosť, ktorá sa vynára a prekračuje naše chápanie. V tomto konštatovaní je zrejmá prítomnosť autora, presnejšie jeho mentálna sila. Takáto skúsenosť z výstavy Václava Ciglera privoláva aj inú možnosť, možnosť, že môžeme žiť intenzívne, aspoň v tejto chvíli.
Na to, aby sme poznali a porozumeli, alebo sa aspoň o porozumenie uchádzali, nemusíme byť znalcami umenia, vystačíme si s úsilím byť dostatočne empatickí a prítomní na utváraní zážitkov z údivu.
Priestorové riešenia Ciglerových objektov a inštalácií sa nedajú vnímať v bežnom zmysle slova len ako harmónia tvarov a svetelných hier v priestore, ale ako veľmi individuálne riešenie s dôrazom na intenzívne uvažovanie o osobnosti samotného autora a prejave stavu jeho mysle.
Takto pochopená prítomnosť Václava Ciglera nám dáva možnosť priblížiť sa priestoru, kde emancipácia vystavených objektov a inštalácie pri neobmedzovaní slobody ducha nám dáva zmysel. Ak by sme sa vzdali všedných cieľov a vlastnej zvedavosti, či dokonca ambície spoznávať, stratili by sme možnosť zachovať si kritickosť sebareflexie aj vo vzťahu k skutočnosti a veľmi ľahko by sme stratili zmysel svojej existencie.
