Chcel ísť študovať maľbu na VŠVU a keď ho neprijali, našiel si prácu v štúdiách animovaného filmu na Kolibe. Tie po jednej z divokých privatizácií 90. rokov skončili, ale mladý tvorca sa nevzdal. Presťahoval sa do Ameriky a dnes IVAN ÁBEL s kamerou nakrúca videoklipy slávnych hudobníkov aj reklamy pre svetové značky.
Britská skupina Depeche Mode funguje už od 80. rokov a patrí medzi legendy hudobnej scény. Práve vydala trinásty štúdiový album. Prvým singlom bola pesnička Heaven, ku ktorej vznikol aj videoklip, ktorý už má na YouTube vyše 5-miliónov pozretí. Kým pred kamerou vidíte speváka Davea Gahana a ďalších členov kapely, muža na druhej strane, ktorý nakrúca, nevidno.
Depešák s depešákmi
„Asi by mi to znelo ako sci-fi,“ smeje sa štyridsiatnik pochádzajúci z Malaciek, keď sa ho pýtate, ako by reagoval na otázku, či si vie predstaviť, že raz bude pracovať pre Depeche Mode. „Mal som ich rád ešte na Slovensku, aj keď medzičasom som zabudol, že ešte stále fungujú. Keď sa objavila ponuka, veľmi som sa potešil.“
K videoklipu sa dostal cez režiséra Timothyho Saccentiho, ktorého spoznal v New Yorku. „On je vlastne fotograf a rád portrétuje muzikantov. Tak prišiel aj na speváka Depeche Mode, ktorý si ho zapamätal. Keď skupina dokončila album Delta Machine, zavolali ho nakrútiť propagačné videá. Motal sa tam s nimi týždeň a výsledok sa im páčil, takže keď začali riešiť prvý klip k novému albumu, obrátili sa naňho a on zase prizval mňa.“
Režisér s kameramanom boli medzi prvými ľuďmi, ktorí počuli album pred oficiálnou premiérou a pri nakrúcaní dostali úplne voľné ruky. „Pôvodný koncept bol trochu iný, pre počasie a zaujímavý starý kostol, ktorý sme našli v New Orleanse, sme ho trochu prepracovali. Keď sme urobili prvé zábery, kapela aj jej manažér sa úplne uvoľnili a všetko išlo hladko.“
Nebola náhoda, že práve títo filmári dostali šancu pracovať pre Depeche Mode. Fungujú spolu už dlhšie. „Naše prvé video s Timom bolo pre indie kapelu Battles k pesničke Atlas. Sadli sme si a tak sme zostali v kontakte. Robíme spolu už asi štyri roky klipy aj reklamy.“
Videoklipy a reklamy Ivana Ábela - pozrite si portfólio slovenského kameramana.
Že sníma z metrovej vzdialenosti slávnych muzikantov, Ivanovi Ábelovi došlo až neskôr. Bolo to aj preto, lebo žiadne celebritné maniere sa nekonali: „Pri tej práci sa človek sústredí na to, aby scénu dobre nasvietil a všetko technicky fungovalo. Dave Gahan bol veľmi príjemný, na nič sa nehral, medzi zábermi žartoval. Mal som oveľa negatívnejšie skúsenosti s muzikantmi, ktorí ešte nič nedokázali.“
Ivan Ábel (uprostred) s členmi Depeche Mode po nakrúcaní videoklipu
Prirodzená emigrácia
Nielen najnovšia práca, ale aj celý príbeh nášho filmára je zaujímavý. Odmalička rád kreslil a fotografoval, keď ho po gymnáziu viackrát odmietli zobrať na Vysokú školu výtvarných umení, zamestnal sa v animovanom filme na Kolibe. Slávne štúdiá začiatkom 90. rokov ešte fungovali a talentovaný mladík tam prešiel rýchlokurzom remesla.
„Učil som sa základy animácie, vyrábal modely. Keď štúdio animovaného filmu zavreli, ešte nejaký čas si tam režiséri prenajímali priestory a vyrábali pre Slovenskú televíziu. Podieľal som sa napríklad na bábkovom večerníčku Hrdinovia siedmich morí. Keď som nedávno videl na Oscara nominovaný film Pirates, neviem, či jeho autori náhodou nevideli našu sériu, bolo to dosť podobné,“ smeje sa.
Keď po smutnom konci Koliby rozmýšľal, čo ďalej, objavila sa šanca robiť seriál pre Cartoon Network. V Krakove strávil pár mesiacov a vzápätí ho odporučili na polročnú stáž do štúdia animovaného filmu v New Yorku. Ako sám vraví, ešte nemal dosť silné portfólio, aby mohol zostať už vtedy. Prečo vlastne Amerika? „Uvedomil som si, že na Slovensku sa nikdy nebudú dať robiť také veci ako tam. Nešlo o to byť v New Yorku a zarábať veľké peniaze, chcel som pracovať na tom, čo ma najviac baví.“
O niekoľko rokov sa vrátil na mesiac zlepšiť si angličtinu, potom prišla ponuka na detský bábkový seriál a tak sa rozhodol zostať. Zároveň zistil, že ho viac baví živá akcia než animácia a keďže rýchlo zvládol kameru, ktorú si kúpil, bolo otázkou času, kedy sa veci pohnú ďalej.
Čarovná Björk
V New Yorku raz narazil na magazín, ktorého prílohou bolo DVD s videoklipmi Michela Gondryho. Slávneho francúzskeho režiséra tam onedlho stretol – najskôr ako divák na festivale, kde rozprával o svojej tvorbe, a potom to prišlo.
„O dva týždne po festivale mi volá kamarát, že idú robiť s Gondrym na animovanom klipe. Vravím mu: Musíš ma tam dostať a ďalej som to neriešil. No potom mi zavolali už rovno z produkcie, či mám naozaj 16-milimetrovú kameru bolexku a keď som povedal, že áno, tak sa spýtali: A môžete nám prísť nakrútiť jeden deň?“ spomína Ivan Ábel. „Keď som dokončil prácu, išiel som sa rozlúčiť a producentka mi vraví: Nemôžeš prísť aj zajtra? Asi boli spokojní, lebo sa to opakovalo každý deň asi dva týždne.“
Videoklip pre skupinu Steriogram rozbehol jeho kariéru. S Gondrym ešte napríklad nakrúcal reklamu pre francúzske elektrárne, čarovné video k pesničke Mad World aj Crystalline pre islandskú speváčku Björk.
„To bol dosť náročný klip, vlastne animovaný film. Vyše dvoch týždňov sme na tom robili v štúdiu. Pred nakrúcaním som ukazoval Michelovi filmy Karla Zemana, veľmi sa tešil napríklad z Baróna Prášila. Vybláznili sme sa. Bol to taký handmade, robili sme s kamerami z 50. rokov s dlhými expozíciami. Na konci je scéna, kde rastú kužeľové kopce zo zeme a okolo nich sú špirálové svetlá. Urobili sme to ako štvorexpozíciu. Vo videu trvá 3-4 sekundy, no zabrala pätnásť hodín práce.“
Ide o kontakty a emócie
Keď príde reč na vlastné režisérske ambície, netají sa nimi, netýkajú sa však animácie ani videoklipov, ale skôr krátkych filmov. Jeden už môžete nájsť na jeho webstránke. Videoklipy boli zaujímavejšie v 90. rokoch, keď boli robené ako filmy. Dnes už na to nie sú peniaze. „Animácia je fajn, ale robiť s ľuďmi ma zaujíma viac. Je to rýchlejšie a je v tom viac emócií. Čo sa týka práce, moja skúsenosť je, že vždy to je o osobných kontaktoch. Niekoho stretnete, on vás ovplyvní alebo niekam odporučí, zoznámi s ďalšími ľuďmi. Málokedy to funguje tak, že niekam pošlete svoje veci a niekto sa vám ozve.“
Na Slovensko nezanevrel, ale na porovnanie s Amerikou má zaujímavý pohľad. „U nás v rámci filmu vznikli fantastické veci, ale nie je veľká šanca, že sa to zopakuje. Tu sa zase síce robí veľmi veľa filmov, ale väčšinou sú dosť zlé. Navyše v New Yorku je obrovská konkurencia. Nechcem mudrovať či poučovať, no všimol som si zaujímavú vec - keď sa bavím s mladými ľuďmi, všetci riešia najmä peniaze. Ja som sa vždy pozeral na veci skôr tak, že keď robíte niečo dobre, nakoniec budete mať za to aj zaplatené.“
