Slovenský saxofonista Ľubomír Tamaškovič (10. 9. 1944 – 29. 3. 2013) bol človek, ktorého život sa pohyboval v komplikovaných a často neveselých meandroch. Napriek tomu bol schopný robiť krásnu a hlbokú hudbu.
Po džezových začiatkoch v prvej polovici 60. rokov odišiel do Paríža. Hral s kapelami, ktorých názvy sotva vygooglime (Ray Steven Soul Pride), brúsil si impozantný štýl, ale dotkol sa aj dna. Okúsil všeličo, žil v hrozných podmienkach. Napokon sa dostal domov na náklady OSN – kúpili mu lístok do Bratislavy.
Jeho život na Slovensku bol poznačený duševnou chorobou, ale napriek nej bol milým a obľúbeným človekom. Čo sa týka hráčskych schopností, choroba a alkohol spôsobovali silné výkyvy. Niekedy bol vo veľkej forme a niekedy len prežíval. Bol aj svojráznym mysliteľom.
„Celý život som chcel vedieť, čo je to Boh, žena a džez. A mňa to tak zaujalo, že som sa rozhodol po tých slovách ísť,“ hovoril. Aj o tomto hovorí biografický film Petra Dimitrova Jas Is Jazz z roku 2008.
Na Tamaškoviča si zaspomínal jeho saxofonistický kolega Nikolaj Nikitin. „Naše cesty spojil hudobný klub , kde som pravidelne hrával a robil dramaturgiu,“ hovorí Nikolaj.
„Ľuboš bol svojský človek. Hlboko veriaci, žijúci v zaužívaných rituáloch . Tieto rituály sprevádzali každý jeho deň. Rád som ho pozoroval, ako si pripravuje cigaretu, ako pije kávu, ako sa rozpráva s ľuďmi.“
Podľa neho žil v zlých podmienkach, no bol súčasťou džezovej komunity, kde mal silné priateľstvá a podporu.
„Jeho najbližší priatelia, na rozdiel od pozostalých, stáli pri ňom, pomáhali mu až do posledného dychu. Napriek asketickému spôsobu života potreboval chodiť stále medzi priateľov a zahrať si s nimi. A okrem štyroch jazykov, ktorými plynule rozprával, bola hudba jeho najhlbšou a najduchovnejšou rečou. Boli v nej duch, hĺbka, modlitba a meditácia.“
Tamaškovič ako hudobník vychádzal z blues a hard bopu. So silným vplyvom Johna Coltranea a Dextera Gordona. „Vo svojich príbehoch spomínal často na Paríž, kde žil, na svojich spoluhráčov a na hudbu,“ prezrádza Nikitin.
„Ešte pár rokov dozadu sa stalo, že Ľuboš nikomu nedal vedieť a vybral sa iba tak do Paríža. Pamätám si sklamanie, keď sa mu nepodarilo nájsť starého priateľa a zrušené kluby kde kedysi hrával. A to všetko som počul v jeho hudbe ešte posledný krát keď som ho počul hrať minulý rok.“
