Čo čítame

„Mezi básníky mě žádnej Vítězslav nezval,“ opisoval kedysi Jiří Suchý svoju cestu k poézii. Hoci je to najmä skvelý básnický bonmot, možno je na ňom trochu pravdy, aj keď to mohlo platiť skôr všeobecne, a nie pre Suchého, ktorý iste poznal celé dielo velikána českej poézie Vítězslava Nezvala. V štyridsaťročí komunistického panovania totiž generácie školákov a následne široká verejnosť spoznávali Nezvala len ako prorežimného básnika známeho hlavne zbierkou Zpěv míru. Výnimku v takejto sploštenej prezentácii tvorilo niekoľko „zlatých“ 60. rokov, keď sa zrazu smelo vedieť, že Nezval bol pred vojnou, vo svojom najlepšom období, kľúčovým predstaviteľom poetizmu a surrealizmu. A teda aj autorom množstva výnimočných zbierok vrátane vrcholného diela Edison, kde autora fascinuje dobrodružstvo práce vynálezcu, ktorú imaginatívne spodobuje so vznikom poézie.

Edison s magickým refrénom „bylo tu však něco krásného co drtí / odvaha a radost z života i smrti“ je aj symbolom osobnej spomienky, keď sa v tých uvoľnenejších časoch, konkrétne počas jedného školského roku náhle zmenili osnovy a na jeseň „povinný“ Nezval so Zpěvom míru sa na jar šokujúco objavil opäť ako učebná látka, ale už s diametrálne odlišným obsahom predstavujúcim príťažlivého avantgardného básnika.

A prečo akurát teraz ten návrat k Edisonovi? Od úmrtia jeho autora totiž uplynulo práve 55 rokov.