Ľudia si šepkali, že treba ísť do kina, pretože také čosi dlho premietať nebudú.
Keby ste tipovali, že štatisticky najviac samovrážd ľudia páchajú v čase vojnového konfliktu, mýlili by ste sa.
Vo vojne ide o život, o to, ako si ho zachovať.
Najviac samovrážd je práve po skončení bojov, keď nastúpi mier a ľudí naplno zasiahne vedomie o traumách, ktoré prežili.
Americké žuvačky
Film
Sedím na konári a je mi dobre
Československo / NSR, 1989
Réžia: Juraj Jakubisko
Scenár: Juraj Jakubisko, Jozef Paštéka
Hudba: Jiří Bulis
Kamera: Ladislav Kraus
Hrajú: Bolek Polívka, Ondřej Pavelka, Markéta Hrubešová, Deana Horváthová-Jakubisková, Viliam Polónyi, Miroslav Macháček, Štefan Kvietik, Stanislav Štepka, Zita Furková, Andrej Hryc a ďalší.
Vety, ktoré zľudoveli:
„Kto neměl zrzku, nezná co je láska“
„Možná že jsme na světe pro tuto chvíli“
"Veď ty si odhryzol ucho najväčšiemu človeku na svete! Ale no tak, takých urobíme, máme na to formu!“
V povojnovom chaose na Slovensku sa odohráva posledný predrevolučný film Juraja Jakubiska.
Fašisti sú preč, ale ošarpané múry ešte nesú hanlivé nápisy „Jude“. Vo vzduchu poletujú americké bombardéry a hladujúcim ľuďom zhadzujú zbytočné žuvačky. Dav sa bije o konzervy a pustí sa lynčovať muža s fúzikmi len preto, že im pripomína Hitlera.
Deti sa hrajú s nájdenou muníciou, predavači novín zvestujú najnovšie fantastické správy – americká atómová bomba dopadla na Ha-ra-šimu, je mŕtvych aspoň milión Číňanov! Ľudia sa vracajú z armády, z koncentračných táborov, túlajú sa bez cieľa. Niektorí namiesto domova nachádzajú vypálené dediny.
Sedím na konári a je mi dobre je predovšetkým filmom o nesplnenej povojnovej nádeji. Nádeji na lepší život, ktorú v sebe nosia ľudia zároveň s tlejúcimi traumami, čo hrozia výbuchom - ako v pôde zabudnuté nemecké míny.
O nádeji, ktorá mizne po roku 1948, keď prichádza stalinizmus a s ním ďalšie hrôzy.
Stalinovo ucho
Z kultu osobnosti si Jakubisko a scenárista Jozef Paštéka očividne uťahujú. Postava policajtky Želmíry zosobňuje komunistický pátos a jej správanie hraničí s groteskou – napríklad v scéne, keď sa úprimne rozhorčuje nad odlomeným uchom z medovníkovej podobizne súdruha Stalina.
S kritickým pohľadom pritom prišiel film ešte pred nežnou revolúciou. Premiéru mal v lete v roku 1989.
„Všetci sme cítili, že sa blíži zmena, začínali sme šepkať slobodnejšie o veciach, ktoré boli do tejto chvíle tabu,“ spomínal režisér.
„Aj ja som povolil uzdu fantázii vo svojej výpovedi o päťdesiatych rokoch. Keď bol film dotočený, mnohí predpovedali môj definitívny koniec. Keď bol dokončený, politická reprezentácia už nemala silu film posvätiť ani zakázať.“
Vtáčkovia sa vracajú
Dnešný divák zaregistruje, že Sedím na konári a je mi dobre je vlastne návratom k vrcholným dielam Jakubiska z konca šesťdesiatych rokov.
Menej evidentné to bolo v osemdesiatych rokoch, keď boli tieto filmy zatvorené v trezore. Aj po uvoľnení koncom desaťročia ich mohli premietať len na študijné účely – ako odstrašujúci príklad.
O filme Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) normalizátori napríklad napísali, že „je poznačený nihilizmom a negáciou spoločenských, etických princípov, a to nielen socialistických, ale každého druhu. Nesocialistická beznádej a negatívny obsah sa prelína celým dielom.“
K hranému filmu Jakubiska pustili o deväť rokov. Postav dom, zasaď strom z roku 1979 sa vo svojej kritike pohyboval v mantineloch režimu, problematicky však vyznieval hrdina kradnúci zo spoločného majetku.
Jakubisko síce mohol ďalej nakrúcať, ale už nie aktuálne témy. Povolené boli rozprávky či pohľady do minulosti, ako práve Sedím si na konári a je mi dobre.
Bývalý cirkusant Pepe (Bolek Polívka) a vojak Prengel (Ondřej Havelka) sa túlajú Slovenskom po druhej svetovej vojne. Foto © Slovenský filmový ústav - Fotoarchív
Fantastické dejiny
Vo filmoch Juraja Jakubiska je však možné kadečo, aj historický príbeh kombinovaný s fantastickými motívmi. Režisér si stvoril alibi, keď ho nazval feériou, žánrom blízkym rozprávke. Uviedol ho slovami:
„Tento príbeh je ako všetky spomienky na detstvo – nezvyčajný a neuveriteľný. Podobnosť hrdinov so skutočnými nie je vôbec náhodná. Zobrazené udalosti sa naozaj udiali – možno takto a možno celkom ináč.“
Je to príbeh jednej komplikovanej rodiny a priateľstva dvoch mužov. Vojak Prengel (Ondřej Pavelka) sa vracia z armády, bývalý cirkusant (Bolek Polívka) vyhlasuje, že prichádza z lágru, ale ťažko tomu veriť.
Najmä Polívka sa cíti vo svojom živle a sype jednu hlášku za druhou. Po prvýkrát ho vidíme v úlohe moravského ľudového rozprávača, ktorú neskôr rozvinul do dokonalosti (Dědictví aneb Kurvahošigutntag) až otravnej pózy (ROMing) v iných filmoch. Po prvýkrát sa v Jakubiskovom filme objavuje aj jeho manželka Deana.
Omylom v obsadení je len Markéta Hrubešová neprirodzene dabovaná Zuzanou Tlučkovou. Prínos českej herečky, na ktorom sa fanúšikovia zhodujú aj po rokoch, je jediný - jej nahá scéna.
Ako vzniká hit?
Iní spomínajú na letnú premiéru v roku 1989, keď sa o filme šírila šuškanda. Vraj treba ísť do kina, pretože taký film dlho hrať nebudú.
„Pre mňa zostáva navždy predzvesťou pádu socializmu – padol tri mesiace po premiére,“ povedal Jakubisko.
Film, ktorý vznikol v nemeckej koprodukcii, sa dostal do súťaže benátskeho festivalu. To sa predtým podarilo len jednému slovenskému filmu, tiež Jakubiskovej Tisícročnej včele.
Ihneď po revolúcii začína režisér nakrúcať aktuálny príbeh zo súčasnosti – dnes trochu nespravodlivo zabudnutý film Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý. Po Vtáčkoch, sirotách a bláznoch a Sedím na konári a je mi dobre mal predstavovať záverečný diel jeho "trilógie o láske a šťastí".
Sedím si na konári a je mi dobre je dobrou ukážkou toho, kedy vzniká hit. Nie je to Jakubiskov umelecký vrchol. Nápady sa museli použiť ešte raz a trochu zľahčené, aby vznikol film pre bežného diváka.
Nedávno sa objavila správa, že je na predaj zhrdzavený transportér z filmu. Stojí pol milióna korún. „Je škoda, že chátra, ale za takúto cenu ho ťažko niekto kúpi a dá dohromady,“ komentoval Bolek Polívka.
