Košický rodák Sándor Márai prišiel do módy. Náklad jeho diel sa udáva v miliónoch, len jeho prijatie na Slovensku nie je úplne jednoznačné. Ani teraz, keď jeho rodné mesto sa stalo európskym hlavným mestom kultúry a organizátori mu udelili ústrednú rolu v tomto projekte. Bolo by dobré už konečne dospieť k výsledku v Máraiho hodnotení upozorňuje spolupracovník Petőfiho literárneho múzea v Budapešti TIBOR MÉSZÁROS.
Na Slovensku akoby existovali dvaja Máraiovia - jeden svetoznámy a uznávaný a druhý, s ktorým si nevieme rady. Prečo je to tak?
„Aj preto, lebo existujú obrovské nezmapované miesta vyplývajúce z nedostatočných vedomostí o jeho diele a živote. Kalligram pred dvoma rokmi začal vydávať sériu Máraiho diel. No Denníky, z ktorých by sa jeho myšlienkový svet dal lepšie spoznať, ešte kompletne nevyšli.“
Niektoré Máraiho tvrdenia sú provokujúce. Napríklad, že v Košiciach sa nikdy nerozprávalo po slovensky, ako to písal vo svojom článku.
„Vytvoriť si obraz o spisovateľovi, ktorý napísal päťtisíc článkov, na základe prvej vety jedného textu z roku 1930 je nebezpečné. Spomínaná veta je v Máraiho diele výnimkou, okrem toho sa priamo o Slovákoch vyslovuje pomerne zriedkavo. Treba dodať, že po Viedenskej arbitráži v roku 1938 sa ho zmocnila trpkosť a dezilúzia, lebo mal pocit, že ani tieto historické udalosti nevyriešili problémy, ktoré považoval za vážne.“
Prečo slovenskí literárni historici vyzdvihujú Máraiho nemecké korene, keď u slovenských či českých velikánov s nemeckým pôvodom sa to nezvykne až tak prízvukovať?
„V jednej zo slovenských televízií som videl rozhovor, kde opakovane zaznela otázka: Tak čo teda bol vlastne Márai, Maďar alebo Slovák? Odpoveď znela: vybral si maďarský jazyk. Problém je, že tu ide o oveľa viac než výber jazyka. Márai bol Maďar, hlásil sa k tomu. Nie náhodou 95 percent jeho diel vzniklo v maďarčine. Z tohto pohľadu bol nemecký jazyk skôr rodinným dedičstvom a z toho vyplývajúcou možnosťou.“
Nie je zvláštne, že jazykom tvorby preňho aj v emigrácii zostala maďarčina?
„Ani mu nenapadlo, aby začal tvoriť v inom jazyku, hoci vedel po anglicky, nemecky, francúzsky, aj trochu po taliansky. Ak si prečítate jeho báseň Pohrebná reč, ktorú napísal na začiatku emigrácie v roku 1951, prekvapene zistíte, ako veľmi tohto človeka trápi, že ubúda z intenzívneho vzťahu k jazyku, pociťuje stratu slov. Silná väzba k jazyku sa objavuje aj v románe Krv San Gennara, kde veľmi citlivo opisuje východoeurópsky osud, aký aj sám zažil v emigrácii. Jedna z postáv vraví, že všetci ľudia, ktorí prichádzajú spoza železnej opony, majú silné puto k dĺžňom. Dĺžeň nad menom je jediné, čo im zostáva.“
„Nikto sa nezamýšľal nad otázkou chudobných, žili medzi nami a napriek tomu sme ich životy a situáciu sledovali z takej diaľky, ako keby to boli černosi alebo Číňania,“ píše o svojom košickom detstve Márai. Je možné, že na tom bol podobne aj so Slovákmi, ktorí jednoducho nespadali do jeho sveta?
„Pravdepodobne. Keďže to preňho nebol problém ani obzvlášť vážna téma, nezaoberal sa tým. Samozrejme, je pochopiteľné, že veta v jeho článku, že v Košiciach sa nikdy nerozprávalo po slovensky, vyrazí dnešnému čitateľovi dych. No keď v románe Žiarliví píše, že na domy sa dostali tabule s čudnými nápismi, vtedy je reč o tom, ako prežíva, že v jeho rodnom meste sa odrazu všetko zmení a stáva sa inojazyčným.“
Myslíte si, že Márai v dohľadnom čase miláčikom slovenských čitateľov nebude?
„S profesorom Istvánom Friedom sme nás pozvali na rozhovor, ktorý inicioval Silvester Lavrík. On spoznal Máraiho cez diela a napísal o ňom divadelnú hru. Stretnutie zorganizoval preto, aby sa presnejšie dozvedel niekoľko faktov, ktoré mu neboli jasné. Vznikol neskutočne vzrušujúci rozhovor, kde sa neobchádzala ani jedna citlivá téma. Myslím si, že toto by mohol byť istý model, a nielen v súvislosti s Máraim, ako sa môžeme dopracovať k lepšiemu vzájomnému pochopeniu.“
Autor: Katarína Vojteková
