Kam chodíme

Pre americkú fotografku Francescu Woodmanovú bol svet štvorcom, tak trochu okrúhlym. Citová geometria jej života bola narušená depresiou, druhému pokusu o samovraždu podľahla ako 22­ročná. Stihla však vydať knihu s fotografiami a ručne písanými poznámkami. Svoje snímky spravidla označovala len Untitled. Takto sa volá aj krehká inscenácia, ktorú výtvarníčke venovala Sláva Daubnerová. Na javisku nie je sama, obklopuje sa zvukmi, starostlivo vybranými rekvizitami, ale hlavne pocitmi. Na fakty sú encyklopédie. Minimalistická hudba pôsobí akoby nakomponovaná na každý pohyb performerky. S choreografkou Stanislavou Vlčekovou vytvorili dielo, ktoré sa delikátne dotýka samoty i nahoty. Rituálnym vyvesovaním pančúch skúma Daubnerová večný údel žien, jemné zmeny v kostýme mapujú prechody medzi madonou a prostitútkou, pokúša sa aj dešifrovať dedičstvo starých mám. Na vypredanom predstavení v A4 by bolo počuť spadnúť aj špendlík. Paradoxy života boli priam hmatateľné. Keby som si mohla prezliecť svoje myšlienky tak ľahko ako šaty. Ale ani svoje šaty ľahko nemením.