Herečka Marta Sládečková: Rusi povedali - keď nezahráte, domov nepoletíte

Herečka MARTA SLÁDEČKOVÁ si v herectve užíva komediálnu aj vážnu polohu. Práve nakrútila zaujímavú televíznu sériu Zlodeji detí.

Marta Sládečková (1958) sa narodila v Trenčíne. Po maturite na gymnáziu v Novom Meste nad Váhom nastúpila na herectvo na VŠMU v Bratislave. V poslednom ročníku zamierila do Divadla SNP Martin, kde strávila sedem rokov. V roku 1987 získala angažmán v Divad(Zdroj: FOTO - PETER ŽÁKOVIČ)

Tvár herečky MARTY SLÁDEČKOVEJ sa nám vybaví skôr v spojitosti s komediálnymi úlohami v televíznych sitkomoch. Nahráva tomu i jej energický prejav – pôsobí vitálne, bezstarostne a veselo. Skúsená herečka si však užíva aj opačnú polohu. Dramatické charakterové úlohy jej na divadelných doskách neraz vyniesli úspech aj ocenenie.

Nedávno ste boli v televíznych seriáloch intenzívne na očiach. Teraz máte menej popularity. Nechýba vám to?

Je fakt, že keď sa tieto seriályskončili, istý čas som nenakrúcala, ale pracovnú pauzu nemám. Už tretí rok nakrúcam v Česku retroseriál Vyprávěj. Je to rozvetvený príbeh so záberom na politické a spoločenské udalosti od roku 1964 po 2004. Hrám tam pokornú slovenskú ženu,skúšanú osudom. Okrem toho mám aj čerstvú a veľmi zaujímavú príležitosť – točím televíznu minisériu pod názvom Zlodeji detí.

O čom je?

Je to osemdielny seriál podľaskutočného príbehu o deťoch z rodiny, ktorá odišla zo Slovenska do Anglicka, kde jej úrady vzali deti a chceli ich dať na adopciu. Je to napísané priam ako detektívka. Scenár sa mi výborne čítal. A čo je na celom najlepšie – posledné štyri dni sa nakrúcalo priamo v Londýne. Ide o moju prvú spoluprácu, v ktorej som nútená hovoriť anglické texty. V seriáli účinkujú aj originál anglickí herci, ktorí prišli s nami na Slovensko, a aj mne sa ušli nejaké dialógy s nimi. Teším sa z toho, lebo je to výzva, ale aj veľký nezvyk.

Ide o mediálne známu kauzu manželov Boórovcov zo Šamorína. Do akej miery vychádza filmový príbeh z reality?

Scenár je podľa mňa veľmi kvalitne urobený a cenné je, že sa zakladá na pravde. Seriál produkuje televízia Joj, ktorá bola po celý čas pri tom a kauzu od začiatku mediálne zastrešovala. Moja postava má široký rozmer, dokonca aj vtipný, a je naozaj dobre napísaná.

Môžete ju v príbehu priblížiť?

Mladí manželia sa vybrali do Anglicka trochu si zarobiť a poobracať sa v živote. On jazdí v kamióne a ona robí v škôlke pre problematické deti. Majú dvoch malých synov, troj- a päťročného. Mamička odíde na služobnú cestu na doškoľovanie a otec zostane s deťmi sám. Malému sa zapáli predkožka, tatko mu ju potrie jódom, čo štípe a svrbí ešte viac. Ide teda k doktorke, ktorá okamžite vyhlasuje, že ide o sexuálne obťažovanie. Ihneď prichádza útok zo strany sociálky, aby deti rodičom odobrali. Sú veľmi pekné, nie sú tmavej pleti, krásni modrookí blondiaci. Situácia sa zamotáva, medzi manželmi to prestáva klapať. Slovenské úrady sa prípadu dlho iba prizerajú a celé to začína byť čoraz dramatickejšie. Hrám matku dcéry, ktorej vzali deti. Je to mimoriadne aktívna osoba a vynakladá všetku energiu na to, aby adopcii zabránila a dostala deti na Slovensko.

cojamilacik.jpgS Martinom Hubom v televíznom filme A čo ja, miláčik? (1984) FOTO - ARCHÍV M.S.

Prečo si vás vybrali?

Na výber hercov išli tvorcovia asi typologicky. Energické postavy sú v mojom prípade celkom príznačné. Herečka Réka Derzsi, ktorá hrá postavu dcéry, je úplne ako cez kopirák pani Bóorová. Máme rovnakú farbu vlasov, a navyše sme už spolu raz hrali matku a dcéru a dobre nám to išlo.

Ako sa vám darilo s angličtinou?

Hrať v cudzom jazyku bolo pre mňa dosť náročné. Našťastie, nedokonalá angličtina je v prípade mojej postavy namieste. Matka prišla do Londýna za rodinou svojej dcéry po dvoch rokoch, keď s nimi začalo byť zle. Hovorila spočiatku len slabou kuchynskou angličtinou, neskôr sa po kurze zlepšila. Najťažšie bolo, keď na pľaci rodený Angličan povedal repliku pred vami, a vy ste sa pokúšali zachytiť aspoň posledné slovo, aby ste plynulo nadviazali. Priznávam, oveľa ľahšie sa rozpráva po anglicky s Talianom (smiech). Pochopila som, že musím nielen rozumieť tomu, čo hovorím, ale vedieť

to aj zahrať. V cudzom jazyku si človek dlhšie uvedomuje, čo hovorí, a ešte s tým musí zlaďovať konanie svojej postavy. Bola to však superskúsenosť a moju angličtinu to opäť naštartovalo. Len som pre to musela odmietnuť jednu peknú úlohu v Mestskom divadle POH v inscenácii Motýľom nik nerozkáže. Dostali ju Gabika Dzúriková v alternácii s Jankou Valockou. Je to veľmi pekná vec na to, aby sa mi museli časovo prispôsobovať.

konecvelkych_res.jpgS Jozefom Vajdom v televíznom seriáli Miloslava Luthera Koniec veľkých prázdnin (1995) o osude emigrantov v 80. rokoch

Aký je to pocit, keď odmietnete úlohu?

Ak máte na mysli nejaké negatívne emócie, tie tam určite nie sú. Zaskakovanie je nepríjemné jedine v prípade, ak herec, ktorého máte nahradiť, zomrel. Také niečo sa robí iba výnimočne, lebo inscenácia spravidla akoby odchádzala spolu s hercom. To bol napríklad prípad Mariána Zednikoviča. Inak je toskôr motivujúce. Keď úlohu odmietnem, o to radšej sa idem pozrieť, ako sa kolegom darilo. V tomto prípade obe alternujúce herečky poznám, dokonca si viem predstaviť, ako k postave pristúpia. Viem, že to urobia dobre. Táto inscenácia bude zaujímavá aj v tom, že hlavnú predstaviteľku bude hrať Mara, černoška.

Roky ste stálicou divadla Astorka. Kedysi ste začínali v Martine. Mnohí divadelníci spomínajú, že to boli ich najkrajšie časy. Ako vy?

Potvrdzujem, bolo to pre mňa najlepšie, čo sa mi po škole mohlo prihodiť. Tešila som sa, keď si ma ešte počas štúdia vytypovali a na konci štvrtého ročníka som už v Martine mohla robiť Lysistratu. Obdivovala som úžasný kolektív a tím najlepších režisérov, ktorí tam vtedy pôsobili – Ľubomír Vajdička, Miloš Pietor a ďalší. Stretla som sa tam s hereckými bardmi ako Vrzalovci, Eliška Nosáľová, dokonca herečka Naďa Hejná, prosto perfektné zázemie. Všetko tam bolo pre mňa jedinečné a vzácne. Prvých sedem rokov, čo som tam strávila, mi dalo naozaj veľa. Škoda, že dnes je jedinou métou Bratislava. I keď poskúsenostiach musím povedať, že sa nič nedá robiť, lebo je to napokon predsa len ambícia každého herca. Je tu veľké pracovné, spoločenské i kultúrne zázemie. Kto dostane ponuku do Bratislavy, nezaváha.

Neprepadala vás niekedy úzkosť, keď ste sa museli za divadlom sťahovať z mesta do mesta?

Vôbec som sa nebála. Som Trenčianka, ale napoly som aj z Nového Mesta nad Váhom, kam sme sa s rodičmi presťahovali, keď som mala dvanásť. Okrem toho som vodnárka, a to je vzdušné znamenie. Kam ma zafúka, tam idem. Vôbec nemám problém s premiestňovaním, s výmenami bytov. Neprekáža mi, že budem bývať s novými ľuďmi niekde v neznámom paneláku. Samozrejme, hlavným dôvodom je práca, ktorá je pre mňa silne motivujúca.

Zrejme si to aj ľahšie zorganizujete, keď ste samostatná, nezávislá jednotka. Predsa, nebolo vám ľúto opúšťať kolektív, v ktorom ste sa dobre cítili?

Väčšinou sa to vždy udialo cez hosťovačky. Najprv ma Jozef Bednárik zavolal z Martina hosťovať do Nitry. Dochádzala som tam, takže som pôsobila napoly v jednom, napoly v druhom divadle, a aj keď som dostala v Nitre ponuku na stále angažmán, ešte stále som v Martine veľa predstavení dohrávala. Podobne to bolo aj vtedy, keď som prechádzala z Nitry do Astorky. Mala som to šťastie, že Milan Lasica nado mnou rozprestrel svoje krídla a začal ma obsadzovať. Keď mi ponúkol účinkovanie v hre Borisa Viana Hlava Medúzy v Astorke, jej vtedajší riaditeľ Ľubo Gregor sa rozhodol zavolať ma nastálo. Takže prechod do Bratislavy bol bezbolestný, bola to priam výzva.

slasicom.jpgHerec a režisér Milan Lasica umožnil Marte Sládečkovej presadiť sa v deväťdesiatych rokoch v bratislavskom Divadle Astorka. Scéna s ním je z inscenácie Malé manželské životy, ktorú spolu naštudovali v Štúdiu L+SFOTO - CTIBOR BACHRATÝ

Do Astorky ste prišli, až keď dostala svoju novú podobu po nežnej revolúcii. Ako ste prevrat prežívali v Nitre?

Predstavte si, že som ho nezažila v Nitre, ale v Sovietskom zväze. U nás sa lámal režim, a my sme boli s kolegami na zahraničnom zájazde. V tých dňoch sa v československých divadlách nehralo. Kolegovia nám telefonovali, všetko opisovali a vraveli, nehrajte! Lenže Rusi nám povedali – keď nebudete hrať, nedáme vám letenky domov. Mali sme hrať hru Eugena O´ Neilla Smútok pristane Elektre. Celú inscenáciu začínala moja postava, a bolo to presne o tom, či sa rozhodnem vyjsť na javisko a začať, alebo poviem nie.

Ako ste sa rozhodli?

Nebolo to jednoduché. Boli sme plní emócií, mali sme chuť v tom moskovskom divadle jednoznačne ukázať, čo sa u nás deje. Starší herci však pripomínali, že chcú ešte vidieť svojich vnukov a vnučky. Tak sme to nakoniec vyriešili šalamúnsky. Pred predstavením sme publiku prečítali naše vyhlásenie, že rešpektujeme podmienky nášho zájazdu a splníme si povinnosť, ktorá nám vyplýva zo zmluvy, ale že u nás sa dejú veľké veci a keby sme boli doma, tak určite nehráme. Atmosféra bola hustá a zaujímalo nás vtedy všetko možné, len nie to predstavenie, ktoré sme napokon odohrali. Celé noci sme si telefonovali s ústredím VPN a s kolegami, ktorí nám rozprávali, čo je nové. Boli sme preč dva týždne! Kým sme sa vrátili domov, bolo prakticky po všetkom.

Ako vás vnímali ruskí diváci?

Dobre, pochopili, že je to nová politická situácia, ale neriešili to. Keď sme sa vrátili domov, hneď nám pripli trikolóry a namierili sme do ulíc. Stihli sme ešte absolvovať zopár výjazdov medzi ľudí v okolí.

Ako sa potom zmenil váš pohľad na divadlo?

Samozrejme, všetko sa obrátilo. Dovtedy sme museli hrať vybraných autorov, povinné jazdy, ktoré sa nám nepáčili, a zrazu prišla možnosť hrať amerických a anglických dramatikov, dovtedy nedostupných. Zaujímavé to bolo s ruskou klasikou. Hoci bola nespochybniteľná, zrazu ju nikto nechcel hrať, pretože sme mali Rusov naozaj dosť. Našťastie, rýchlo sme zistili, že v ruskej klasike sa tohoskrýva ešte viac, než sme si dovtedy mysleli.

sladeckovavypravej.jpgČeský televízny seriál Vyprávěj je rozvetveným príbehom so záberom na politické a spoločenské udalosti od roku 1964 do 2004. Marta Sládečková tu stvárnila osudom skúšanú slovenskú ženu FOTO - archív ČT

V Astorke sa jej režiséri venujú veľmi bohato. Vyhovuje vám to?

Dobrí režiséri odjakživa vedeli, že ruskí autori sú dobrí, aj keď boli „dovolení“. A nebáli sa ani po revolúcii ponúknuť ich hry, aj s rizikom, že na ne ľudia nebudú chodiť. Astorka hrá už roky veľa ruskej klasiky, a stále to funguje. Naposledy o tom presvedčil režisér Miroslav Krobot, ktorý tu naštudoval Idiota. I keď v tejto hre osobne nehrám, lebo som sa už vekovo netrafila.

Máte pocit, že vás v živote minuli postavy, ktoré ste si chceli zahrať?

Nuž, nehrala som Júliu ani Oféliu, ale nikdy som sa za nimi ani nejako nedriapala. Nemám vysnívané úlohy, a tak mi nie je ľúto, že dostanem takú a nie onakú. Zahrala som si mnoho pekných postáv. Nikdy nezabudnem na martinskú inscenáciu Život človeka, ktorú som robila s pánom Bednárikom ešte ako veľmi mladá. Hrala som dievča od veku šestnásť rokov až po osemdesiatročnú starenku. Pred očami divákov sa odohral celý život jednej ženy. Bolo to predstavenie, ktoré mi dalo hrozne zabrať. Ak mi je niečoho ľúto, tak len toho, že niektoré zaujímavé tituly, v ktorých by som si ako mladá bola rada zahrala, sa vtedy hrať nemohli. Dnes majú mladé dievčatá v tomto smere naozaj viac šancí. Podobne ako napríklad v modelingu.

Mali ste ambície fungovať v modelingu?

Keď si tak spomínam, asi aj áno, tá myšlienka vo mne trochu žila a lákala ma. Pôvodne som sa chystala študovať na Chemicko-technologickej fakulte a hovorila som si, že sa tam budem orientovať na kozmetiku. Dokonca som robila modelku jednej mojej známej kozmetičke a vizážistke, ktorá na mneskúšala mejkapy a účesy a chodievali sme na súťaže. Dostali sme sa až do celoštátneho kola do Prahy. Celkom ma to bavilo, veď som bola z Trenčína, mesta módy!

Ako krásavica ste potom stavili na herectvo?

Herectvo prišlo úplne z inej strany. Pôvodne som totiž všetko v živote opakovala po svojej staršej sestre. Keď išla na gymnázium, išla som tam za ňou. Keď ju prijali na Chemicko-technologickú fakultu, tiež som si tam podala prihlášku. Lenže medzitým sa do toho vlúdil môj spolužiak režisér Roman Polák, ktorý písal všelijaké hry pre divadlo malých javiskových foriem, ktoré u nás na gympli fungovalo. Zdal sa nám nejaký čudný, iný ako ostatní, ale nacvičovali sme s ním tie jeho hry a získavali sme za ne na festivaloch aj všelijaké ceny, dokonca som dostala cenu za herecký výkon. Bavilo ma to, ale nepripisovala som tomu žiaden význam. Keď sme si podávali prihlášky na vysoké školy, navrhol mi, či si nechcem podať aj na herectvo, že on ide na réžiu a už vo februári budeme vedieť, či nás vzali. Tak som si podala. Naši mi povedali – ak chceš, choď. Keď ťa zoberú, asi v tebe niečo bude, ale my nie sme takí bohatí ani vplyvní, aby sme ti robili tlačenku, na to sa priprav. Nakoniec ma vzali, a Romana Poláka tiež. Takže som s ním chodila nielen na základnú školu a gymnázium, ale aj na vysokú, potom sme spolu pôsobili aj v Martine, Nitre a nakoniec v Astorke. Aj som si povedala – už sa ho asi nikdy nezbavím, on je môj celoživotný osud (smiech).

Bavia vás divadelné hry, v ktorých hráte?

Momentálne asi všetky. Veľmi rada hrám v troch tituloch Štúdia L+S – Malé manželské zločiny, Život na trikrát a Opačné pohlavie. Potom vedľa na Novej scéne, kde ma obliekajú do nádhernej krinolíny a mením sa na kráľovnú v rozprávke Princ a Večernica. Napokon prídem do Astorky, kde v Sne noci svätojánskej stvárňujem úžasnú Titaniu.

Myslíte si, že je dobré, keď ľudia chodia do divadla na vás, akože „na Sládečkovú“?

Určite to tak funguje v prípade mnohých hercov. Veď to na javisku aj počujete. Keď som bola v čase tej akože najväčšej mediálnej slávy vďaka televíznym seriálom, stačilo sa objaviť na javisku, a hneď sa strhol v hľadisku masívny šušot, že to je ona a podobne. Keď sme napríklad s Jurajom Kemkom, Robom Jakabom, Lukášom Latinákom a ďalšími začali hrať Sen noci svätojánskej, niekoľko prvých predstavení sme vyslovene cítili, že ľudia akoby sa nás nedokázali nabažiť. Nás ako živých hercov. Myslím si, že ak má televízia ako médium takto prilákať divákov do divadla, je to len dobre.

Čo si z divadla podľa vás odnášajú?

Niekedy mám pocit, že spočiatku vôbec nevnímajú, ako a čo hráme. Skôr sledujú, čo mám oblečené, ako som namaľovaná, ako mám nalakované nechty, či som pribrala a tak. Ublížila by som im, keby som tvrdila, že sa na nich divadlo nenalepí. Neskôr totiž naozaj začnú sledovať dej a ja cítim a vidím, že ich chytí a že sú so mnou. V jednej inscenácii, volá sa Milovníci, hrám ženu, ktorej muž si nájde frajerku – moju kamarátku. Tak to už v živote chodí... Celá druhá časť hry je bojom o muža. Zmietam sa medzi nenávisťou, túžbou zabiť ho, a snahou ešte stále si ho získať. A raz mi naša šepkárka povedala, že jej sestra po predstavení celú cestu domov v električke plakala, a keď sa jej spýtala, prečo, povedala len: Mne bolo tej Marty tak veľmi ľúto! V takomto prípade si poviete, stojí to za to, keď vám divák uverí.

sladeckovasokoliar_res.jpgVo filme Václava Vorlíčka Sokoliar Tomáš (2000)

Hovoríte, že to tak v živote chodí, že kamarátka preberie kamarátke manžela. Stalo sa vám to?

Našťastie len na javisku. V osobnom živote mám pridobré kamarátky na to, aby sme si niečo také robili.

Žijete slobodne ako nezávislá jednotka. Vo vašej generácii sa patrilo skôr vydať a mať rodinu. Vždy vám vyhovoval tento spôsob života?

Zo žartu hovorievam, že keby som sa vždy vydala za tých mužov, s ktorými to na vydaj vyzeralo, už som minimálne trikrát rozvedená. Nezávislosť som si nebudovala ako imidž, život mi to tak prinášal. Keď som to neprekonala v mladšom veku, v staršom sa mi to zdá už zbytočné a smiešne. Pre ten papier? Hoci som romantička, nie som typ na biele šaty, závoj, kyticu a prstienok. S partnermi ma nikdy nespájali spoločné majetky ani byty. Asi preto dokážeme byť dnes priatelia. Paradoxne, keď sa pozerám na svoje kamarátky a kolegyne, zisťujem, že sme sa vlastne aj tak dobehli. Mnohé z nich si prešli rozvodmi a dnes sú samy.

Ani rodičia vás do sobáša nikdy netlačili?

V našej rodine si to príkladným spôsobom oddrela sestra. Skončila vysokú školu, potom išiel švagor na vojnu, keď sa vrátil, vzali sa, prišli detičky. Sestra splnila všetko úplne ako z veľkej knihy, takže mama bola spokojná. Rodičia vnímali herectvo ako trochu zvláštne povolanie, ale zároveň ma brali takú, aká som. Nikdy by ma do toho netlačili. A keby boli v hre deti, určite by som veci riešila inak.

Ako sa pretavuje váš prístup k mužom do vašich hereckých úloh?

Ako kedy, záleží na rozpoložení. Som človek z mäsa a kostí, takže keď hrám náročný zaľúbený vzťah a som s hereckým partnerom často na scéne, tak mi nie je všetko jedno. Zákonite tam niečo prebleskne, ak je vám v tej úlohe príjemne. Dotýka sa vás to, nedá sa nič robiť. O to viac vám však divák vo vašej úlohe môže veriť. Na druhej strane, keď sa správame ako profesionáli, vieme, že divadelný príbeh či filmový románik má svoj začiatok a koniec a každý pôjde svojou cestou.

Asi nepoviete, v ktorých scénach sa vám to stáva.

To by som vám určite nepovedala, aleskúste si to zistiť (smiech). Keď sledujem film alebo divadlo, vždy to dokážem rozoznať.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  3. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  4. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  5. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  6. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  7. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty?
  8. ENGIE Services odovzdala do prevádzky novú kotolňu v Košiciach
  9. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty
  10. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne
  1. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  2. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  3. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  4. Slávnostná imatrikulácia SvF STU v Bratislave
  5. Unverzita vyTVORená nápadmi študentov!
  6. Slovenské mestá môžu využiť eurofondy na zelené strechy
  7. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  8. Program obnovy chodníkov v Starom Meste schválený
  9. Stavebná fakulta STU získala certifikát EUR-ACE
  10. Stavebná fakulta STU získala certifikát EUR-ACE
  1. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty 9 549
  2. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 3 750
  3. Lokalita pod Kolibou výrazne mení svoju tvár 3 083
  4. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty? 3 068
  5. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne 2 178
  6. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 632
  7. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 627
  8. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 1 439
  9. Potraviny typické pre váš región nájdete už aj v Kauflande 1 433
  10. ENGIE Services odovzdala do prevádzky novú kotolňu v Košiciach 1 050

Téma: TV Oko


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Armádny generál: S migmi si načas vystačíme, no bude to drahšie

Udržanie starých stíhačiek bude drahé, Rusi si môžu zapýtať viac. Nebo by nám však dočasne mohli ochrániť aj Česi či Poliaci.

Nadhľad Matie Lenickej

Radi by sme mali istotu, že ráno ešte bude svetlo

Rozumieme, komu najviac nahráva a vyhovuje Kiskova kauza.

Komentár Petra Schutza

Gajdošovi sa veriť nedá, pre Danka

V Smer-SNS-Híd je kapitán veľkým pánom.

EKONOMIKA

Do Moricových železničných opravovní vstupuje nový investor

Budamar získa tretinu v ŽOS Vrútky.

Neprehliadnite tiež

Jennifer Lawrence zažila prvý prepadák. Pauza prospeje jej aj publiku

Film Mother! je horor, ale ľudia sa z neho smejú.

Robert Roth: Označili ma za potetovaného feťáka. Ako to mám vysvetliť dcére?

Film Nina hovorí o rozvode, v úlohe rodiča hrá on.