Hra Closer ukazuje svet, v ktorom sa všetko kradne

Divadlo Aréna má opäť novinku s nádychom provokácie, ale aj s hľadaním bolestnej úprimnosti.

Koľkokrát sa môžu vzájomne opustiť štyria ľudia? Túto i ďalšie otázky otvára hra Closer, ktorá je známa aj vďaka filmu.

Ak sa hra uvádza s podtitulom „o erotickej túžbe, sebectve a hľadaní pravej lásky“, môže to byť len totálny gýč alebo hra o tom najpodstatnejšom, čo ovláda naše životy.

Romantická tragikomédia Closer, ako svoju najúspešnejšiu hru označil britský dramatik Patrick Marber, je tak trochu obojím.

Film verzus hra

K bulváru sa novinka divadla Aréna blíži množstvom briskných bonmotov, nejde však len o efektne vypočítaný hit. Na to v závere zostáva na scéne priveľa reálne aj vnútorne mŕtvych.

Vulgarita prichádza s momentmi intimity, ktoré môžu byť divákovi povedomé. Hoci sexuálne online chaty nie sú dnes až takou novinkou, ako v čase vzniku tejto hry, neprestali zasahovať do reálnych partnerských vzťahov.

Nachádzame sa v sebeckom svete, v ktorom sa kradne všetko – životné príbehy do kníh, tváre na umelecké fotografie, partneri aj identity.

Nie je to Pretty Woman, hoci sa Marber pohral aj s klišé ženy ponúkajúcej svoje telo. Alica je klasická tragická hrdinka, priveľmi krehká na to, aby dokázala žiť s ľuďmi predávajúcimi vlastnú dušu.

Kto pozná obsadenie filmu nakrúteného na báze tejto hry, mohol očakávať, že postavu dermatológa Larryho bude hrať Martin Mňahončák, ktorý sa na Cliva Owena podobá.

Marek Majeský navyše hral novinára Dana už v inscenácii tejto hry uvádzanej v Košiciach pred viac ako desiatimi rokmi.

Režisér Juraj Bielik však mužské postavy videl inak. Hoci si Majeský musel trochu pomáhať zdrsňovaním hlasu, aby v postave Larryho pôsobil staršie, obaja herci nakoniec svoj kasting obhájili.

Mňahončák aj v záverečnej žiarlivej scéne s Alicou presvedčil, že jeho Dan je skutočným temným rytierom, ako túto postavu opísal autor.

Láska je to, čo vždy stojí za to. Prečítajte si rozhovor s Patrickom Marberom

Lepší herci než atmosféra

Výtvarníčka Marija Havran obliekla postavy do dokonalých kostýmov, tentoraz sa pod inscenáciu podpísala aj ako autorka scény.

Jednoduchému riešeniu nemožno uprieť vtip, pre podobne realistickú hru však pôsobilo priveľmi schematicky.

Jurajovi Bielikovi sa darilo viesť hercov lepšie ako vytvárať atmosféru. Tú nemala ani scéna zo striptízového baru, ktorá ju súrne potrebovala. Navyše, málokedy v divadle tak ruší výber hudby.

Celkovo sa Aréne opäť podarilo ponúknuť niečo vo svojom štýle. S nádychom provokácie, ale aj s hľadaním bolestivej úprimnosti.