Scenáristka a spisovateľka Eva Borušovičová cez víkend debutovala konverzačnou komédiou na divadelných doskách Štúdia L+S.
Sexuálna poloha 69 je obľúbená, i keď nie každý chápe prečo.
Nielen erotický potenciál tohto čísla vydal materiál na divadelnú hru 69 vecí lepších než sex, ktorej ústrednou témou je partnerstvo muža a ženy v manželstve.
Daň za recepty
Recenzia/Divadlo
69 vecí lepších než sex
Réžia: Eva Borušovičová
Dramaturgia: Zuzana Golianová
Scéna a kostýmy: Alexandra Grusková
Hudba: Michal Novinski
Choreografia: Milan Kereš
Hrajú: Helena Krajčiová, Kristína Tóthová, Marián Miezga, Zuzana Mauréry, Marián Mitaš, Thomas Puskailer, Milan Herich, Patrik Lukáč, Rosa Marie Pokorná, Dominika Vašinová
Premiéra: 13. apríla 2013 v Štúdiu L+S v Bratislave
Po pätnástich rokoch majú on a ona už čosi za sebou. Doma vychovávajú tínedžera, dovolenkujú pri mori, žijú si na lepšej strednej úrovni.
Pekný byt kúpili kdesi blízko koľajníc, a tak pri každom prechádzajúcom vlaku počítajú vagóny, odriekavajúc symboly nezvratného osudu: šťastie, nešťastie, láska, manželstvo, dieťa, smrť...
On šéfuje vo firme, ona píše články do ženského magazínu v podobe zaručených receptov na šťastný život. Čerpá pritom, ako inak, z vlastných skúseností v presvedčení, že osobná terapia tohto druhu bude pomocou pre tisíce čitateliek.
Všetko sa výdatne krúti okolo nej, akurát ona si ten vír života predstavuje inak.
Jedného dňa prichádza zmena, nie však vysnívaná. Milenka je pre zabehnutý vzťah bolestivým šokom, ktorý sa predýchava ťažšie než denné nedorozumenia. A ak pri nevere nie je poruke verná priateľka, hrozí tragédia.
Deti poznajú pravdu
Eva Borušovičová, autorka hry a režisérka v jednej osobe, predstavila svojich hrdinov ako duchaplných a životaschopných partnerov v komunikácii medzi sebou aj so svetom.
Predovšetkým manželka vyniká ako osoba obratne narábajúca so slovom, uvažujúca, šarmantná a príťažlivá. Má však problém s egom: ťažko prijíma fakt, že nepochopenie vo vzťahu nie je iba otázkou manželovho nevyhovujúceho správania.
Frustrovaná sa lieči nákupmi, prípadne pohárikom alkoholu.
Zrkadlo vzťahu ponúkajú susedia, tiež sú len z mäsa a kostí.
A napokon sú tu deti. Tie vedia v pravej chvíli vyjadriť pravdu a pripomenúť, čo je to rodina.
Po úvodnej prímorskej scéne ponúkla hercom domácke prostredie nenáročne riešená scéna. Herci sa v nej pohybovali prirodzene a s istotou.
Hra sa rozbehla v miernom tempe, ktoré spočiatku vyzdvihovalo žensko-poetický charakter textu plného dôvtipných úvah o tom, prečo je to medzi mužom a ženou tak, ako to je.
Hlavná postava v úvahách s humorom dospieva ku zhrnujúcim návodom, ako ísť v živote ďalej, a autorka textu tým posúva svoj dej dopredu.
V druhej polovici inscenácie však práve táto krehko budovaná štruktúra žiada spevniť a zhutniť. Nestalo sa tak. Spočiatku svižné repliky začali trpieť rozvláčnosťou obrazov a množil sa v nich text, ktorý nič nové neprinášal.
Dej sa síce uzavrel oblúkom, ale tvorcovia k nemu dorazili akoby nasilu cez dejové situácie, ktoré niekoľkokrát už naznačili záver. Ten napokon ostal problematický aj v hĺbke výpovede.
Otázkou je, čo na to muži
Vyzdvihnúť treba najmä výber hercov a prácu s nimi. Helena Krajčiová a Kristína Tóthová sa v dvojpostave manželky vynikajúco dopĺňali, pričom každá z nich bola svojská a inak krásna.
Obe vstupovali do situácií s osobitým šarmom, veľmi prirodzene a nenútene.
Spoľahlivou hereckou oporou bola Zuzana Mauréry ako šéfka a priateľka. Hoci jej postave hrozil afekt, dokázala ju udržať v razantnej, no príťažlivej rovine.
Vhodnou voľbou bol aj Marián Miezga, úloha nedokonalého manžela mu dokonale pristala. Marián Mitaš ako zvodný sused-inžinier typovo výborne sedel, len v niektorých scénach nevyznel úplne presvedčivo, čo však bolo skôr vinou textu, ktorý sa práve v jeho replikách začal „rozglejovať“.
Postava holandského turistu v podaní Thomasa Puskailera by si žiadala dotiahnuť, tínedžeri by si tiež zaslúžili širší priestor, lebo herecky by to zvládli (ale je fajn už to, že tam sú).
Celkovému spádu mohlo pomôcť zoškrtanie textu, ktorý bol inak v zmysle autorskej hry osviežujúci.
Otázkou zostáva, nakoľko benevolentná a empatická musí byť mužská časť publika, aby inscenáciu mohla prijať za svoju. Či obetuje večer bez sexu napríklad za divadlo.
