Štyri milióny divákov videli na Youtube krátky dánsky film o kulturistovi Dennisovi. Tridsaťosemročný, skoro dva metre vysoký, 140 kilogramov vážiaci – každý večer si líhal v spoločnej izbe do postele vedľa svojej mamy.
Režisér Mads Matthiesen okúzlil porotu na niekoľkých festivaloch, skúsenejší kolegovia mu radili, aby Dennisa ešte neopúšťal, aby z neho ešte urobil celovečerný film. Nemá hádam jeho životný zápas o osamostatnenie sa pokračovanie?
Čoby nie. Dennis stále posilňuje, dohaduje si schôdzky so ženami a keď odchádza z domu, mame povie: Idem do kina s Larsom.
[content type="video" source="youtube" id="V1zFeHJzS5E?rel=0" width="490" height="368"][/content]
Nemajú z toho komplexy
Po piatich rokoch Matthiesen svoj prvý celovečerný film dokončil, v našich kinách ho hľadajte pod názvom Medvedík. Je to klasický prípad súčasnej škandinávskej kinematografie: v centre príbehu je normálny človek bez väčších dramatických problémov. Filmárov zaujíma najmä to, ako sa mu vodí vo vzťahoch. Často pri tom rozvádzajú banálne témy o zamilovanosti a láske a nemajú z toho vôbec žiadne komplexy.
Dennis má starosti s tým, že sa nevie zoznámiť. Má síce impozantnú postavu, ale západné ženy sú tvrdšie ako on. Preto začne uvažovať – podľa vzoru svojho strýka – že bude lepšie vymyslieť si ďalšiu uveriteľnú výhovorku pre mamu, zájsť do Thajska a nájsť si manželku tam.
Kým sa začne zoznamovať v húfe sexuálnych turistov, ešte si vybaví ostatné bežné veci. Pripraví si raňajky. Pomôže rodine odpratať suché vetvy zo záhrady. Zacvičí si. Dá si ušiť sako. Neprejaví sa na ňom nedočkavosť, stres ani strach, nik nie je svedkom veľkého divadla.
Rýchlo a zbesilo
Na otázku, prečo sa aj v pokojnom tempe a v štandardných podmienkach môže filmový príbeh vyvíjať dynamicky a vzrušujúco, odpovedal kedysi Miloš Forman. S jeho hrdinami (najmä z československých filmov) sa už nič všednejšie nemohlo diať a predsa boli diváci vyjavení. Formanovo vysvetlenie bolo: „Pozerali sa na niečo, čo poznali z vlastných životov. Videli to každý deň. Ale nikdy to nevideli v kine.“
Kulturista Kim Kold má dnes dohodnuté, že bude hrať v šiestej časti akčného filmu Rýchlo a zbesilo. Je to logické, má už trochu hereckých skúseností. Aj postavu plachého kulturistu zahral veľmi dobre, ale nezahral ju tak, ako sa to v tradičnom ponímaní herectva chápe. Nezneužíva možnosti fikcie, nepotrebuje sa blysnúť ako herec.
Keďže Dennis je muž, ktorý vyniká len v telocvični a inak je len čistým priemerom, v tomto prípade stačilo aj to, že Kold sa správa prirodzene. Jeho herecký debut pritom uľahčilo, ako jasne a výstižne sú filmové scény napísané a základ príbehu načrtnutý. Keď sa napríklad Dennis sprchuje, jeho mama pokojne vojde do kúpeľne a sadne si na záchod. Po takom obraze už Mads Matthiesen nemusel viac rozvíjať úvahy o defektoch v intímnych vzťahoch ani o tom, aké sú tie defekty dedičné a že sa presúvajú z jednej generácie na druhú.
Dno dekadencie?
Matthiesen hovorí, že so zháňaním peňazí na Medvedíka nemal problémy, oslovení investori boli zvedaví, ako si tridsaťročný kulturista zariadi citový život. Takej zápletke verili. Trikom tohto filmu je, že aj takýto jednoduchý koncept nakoniec obsiahol aj väčšie témy.
Dennis nie je človek mimo časopriestoru, narodil sa a žije v Dánsku, medzi emancipovanými ženami. Doma sa spoločenské normy a nároky menia rýchlejšie, ako si na ne on dokáže zvyknúť. No ani tie thajské normy, západniarom prezentované ako raj, nespĺňajú jeho predstavy o naplnenej mužnosti.
Niektorí umelci by možno sexturizmus v Ázii vykreslili ako vrchol (či skôr dno) civilizačnej dekadencie (spomeňme napríklad francúzskeho spisovateľa Michela Houellebecqa a jeho román Platforma), ale Matthiesen asi nechcel znechutiť fanúšikov, ktorí si obľúbili hrdinu z jeho krátkeho filmu. Dennis má síce mohutné telo, ale aj nežnú povahu, a tak si v tomto svete nájde svoje, tomu zodpovedajúce riešenie.
