Vyše 330-stranová publikácia je príťažlivou chronológiou aj encyklopédiou. Obsahuje tiež zoznam kapiel s personálnym i nástrojovým zložením a register bratislavských rockových muzikantov.
Hoci je dobrým zvykom čítať knihu od začiatku, so zreteľom na encyklopedický charakter publikácie Tomáša Berku a Fedora Freša možno v ich Rockovej Bratislave (vydavateľstvo Slovart) s rozkošou bádať kdekoľvek.
Buď si ju čitateľ otvorí s presným zámerom – ak ho zaujíma tá-ktorá dekáda, alebo zloženie niektorej kapely s kompletným personálnym a nástrojovým obsadením, či konkrétny muzikant.
Alebo knihu otvorí úplne náhodne, a aj vtedy sa okamžite stáva zajatcom textovej a fotografickej smršte.
Odhad bol sto kapiel
Trebárs Beatmen, kapela, ktorá naštartovala slovenskú bigbítovú revolúciu. Jej závratná kariéra sa začala v roku 1965, presadila sa vlastnou tvorbou, vypredala PKO, ako prvá skupina z východného bloku koncertovala na Západe v mníchovskom Kunstmuseu, robila predkapelu britskej skupine Manfred Mann na pamätnom koncerte v Bratislave, končiacom pozvaním do Británie i použitím policajných vodných diel proti fanúšikom. Británia sa nekonala a Beatmeni o pár mesiacov emigrovali.
Okrem Ursinyho, ten odmietol odísť, a tak sa začali rodiť Soulmen a ďalší zaujímavý príbeh. Migrácia muzikantov medzi skupinami nie je nič neobvyklé (keď zostaneme len pri autoroch knihy, tak Berka hral v siedmich a Frešo v dvanástich formáciách), výrazná bola aj emigrácia, najmä po sovietskej okupácii Československa v roku 1968.
Osud každej kapely bol jedinečný, od tých najstarších po najnovšie, Fermáta, Prúdy, Meditating Four, Buttons, Collegium musicum, Provisorium, Modus, Slobodná Európa, Zóna A, Kosa z nosa, Živé kvety a nekonečný rad ďalších.
Frešo, najstarší slovenský aktívny rocker, priznáva, že v priebehu písania korigoval svoju predstavu o tom, že v bratislavskej rockovej scéne ho až tak veľa vecí neprekvapí. Pôvodne odhadovaná stovka kapiel narástla štvornásobne a počet zmapovaných muzikantov sa pohybuje okolo čísla 1400.
Kto kde odpadával
Ale asi predsa je len rozumnejšie čítať túto knihu pekne po poriadku, a nielen pre fotky, postupne zaznamenávajúce premenu hudobných tínedžerov na sivovlasých bardov (teda tých, čo zostali rocku verní). Je to totiž aj fundovaná chronológia svetového rocku, čo je široký pojem, ktorým sa od polovice 60. rokov súborne označujú najrôznejšie odvodeniny rock and rollu.
Ten mal svoje hviezdne chvíle v 50. rokoch, nie však u nás. Ako autori sarkasticky poznamenávajú, kým vtedy na Západe pri rock and rolle odpadávali šestnásťročné dievčatá, v „spiacej krásavici na Dunaji“ odpadávala tak akurát omietka z ošarpaných domov či občas naše mamy v nekonečných radoch na pomaranče, toaletný papier či iný nedostatkový tovar.
Históriu a vývoj rockovej hudby vo svete autori konfrontujú s jej pozíciou, presnejšie s jej (ne)dostupnosťou u nás. A keď rock, prenikajúci za železnú oponu najskôr prostredníctvom rozhlasu a osobitne stanice Rádio Luxembourg, predsa len dorazil aj do tábora socializmu, čakal ho nielen odpor obrancov mravnosti (čo ho spočiatku stretlo aj na Západe), ale hlavne strážcov ideológie. Tí si v uvoľnenejších 60. rokoch, keď sa už boom rocku nedal zabrzdiť, pripísali aspoň jedno drobné „víťazstvo“ a vymysleli pre túto hudbu pomenovanie bigbít.
To však nebolo podstatné, príbeh slovenského rocku (či bigbítu) sa s miernym oneskorením začal. Zato až nečakane impozantne, v 60. rokoch vznikla v Bratislave zhruba polstovka kapiel, z ktorých viaceré ovládli a inšpirovali aj celú československú scénu.
V Prúdoch hralo 44 ľudí
Práve kapitola o tejto dekáde je kľúčová pre knihu aj preto, že išlo o mapovanie vzdialeného obdobia, kde pátranie po faktoch bolo najnáročnejšie. Stalo sa aj to, že hoci Berka s Frešom vedeli o existencii nejakých kapiel, nenašli už nikoho, kto by im o nich vedel niečo povedať.
Päť kapitol, venovaných piatim dekádam od 60. rokov po súčasnosť (a vynikajúci register), predstavuje galériu kapiel v ich všetkých možných zostavách (v takých Prúdoch sa dodnes vystriedalo 44 hudobníkov), ale aj manažérov, textárov či technikov.
Rockový život sa ani neskôr, napriek normalizačnému šikanovaniu, zákazom, previerkam a prehrávkam nezastavil. Straty síce boli zjavné, slabšie povahy znechutene opúšťali svet hudby alebo aspoň rocku, keď zakotvili v komerčnom pope. Rady priekopníkov rocku, ktorí vydržali, dopĺňali nové tváre, neprehliadnuteľný bol najmä nástup punku.
Zakázaná prešmyčka
Posledné dve z piatich sledovaných dekád sú poznačené diametrálne odlišnou politickou situáciou. Ukázalo sa, že riadiť sa len zákonmi trhu má aj tienisté stránky: „Tí, ktorí prežili zo starých čias, si tvrdohlavo melú svoje. Tí noví prichádzajú do sveta, kde sú už karty dávno rozdané, trh je vytvorený a hudobné mafie ťahajú nitky, a rádiá a televízie kašlú na kvalitu.“
Hoci to neznie príliš optimisticky a mnohé z očakávaní života v nových pomeroch sa nenaplnilo, úžasným faktom je, že zmizla cenzúra a všetky nezmyselné zákazy a príkazy.
A nemôže sa napríklad zopakovať príbeh kapely z 80. rokov Výstredný úbor. Týmto názvom, ktorý je vtipnou prešmyčkou všemocného Ústredného výboru (samozrejme KSČ), sa už vopred zbavila šance na verejné vystupovanie, no za tú zábavu jej to stálo.
