Štyri a pol hodiny, vyše tridsiatka účinkujúcich, množstvo prestavieb či kostýmov. Už tento výpočet je obdivuhodný.
Režisér Roman Polák sa vrátil na scénu národnej činohry svojím doteraz azda najväčším projektom, sám bol aj spoluautorom adaptácie známeho románu pre javisko.
Ruská nekonečnosť
Náročná dramatizácia zostala verná dialógu ako hlavnému nástroju, k monológom či opisom sa utiekala len výnimočne a trochu nesystémovo. Ak si v zásade udržala pozornosť diváka počas niekoľkých hodín, neznamená to, že každé slovíčko, každá scéna či postavu boli nevyhnutné.
Dramaturg Majling si mohol od dramatizátora Majlinga udržať väčší odstup, podobne sa mohol šéf činohry Polák trochu pohádať s režisérom Polákom.
Argumentom v prospech krátenia mohli byť nielen prevádzkové dôvody. Aj umeleckej výpovedi často svedčia obmedzenia a Karamazovovci tak zbytočne trpia ruskou nekonečnosťou.
Tvorcovia pristúpili k Dostojevského poslednému dielu azda až s priveľkým rešpektom. Na scéne (na rozdiel od kvalitného bulletinu) chýbala troška heretickej diskusie s autorovými tézami. Zbytočne poučný pátos odblokoval účinnosť záverečnej scény súdu nad Dmitrijom.
Za to, že prestavby scén sa odvíjali v relatívne svižnom tempe, vďačíme hlavne scénografovi Pavlovi Borákovi, ktorý vymyslel systém dômyselne sa pohybujúcich pódií. Scéna je striedma s niekoľkými efektnými akcentmi.
Aj kostýmový výtvarník Peter Čanecký inscenáciu očistil od rustikálnosti a posunul do veľkosvetského prostredia zo začiatku minulého storočia.
K bonusom ambicióznej inscenácie patrí podmanivá hudba Lucie Chuťkovej, škoda, že scény s príjemnou živou hudbou boli trochu násilne bujaré.
Solídne herectvo širokého kádra súboru
Inscenácia Bratov Karamazovovcov v Činohre SND je založená na solídnom herectve širokého kádra súboru. Treba oceniť aj pokoru tých, ktorým sa v náročnom viachlase ušli len menšie roly či zapojenie menej často obsadzovaných hercov ako Oldo Hlaváček.
Dušan Jamrich pokračuje v sérii zaujímavých postáv, jeho Karamazov nie je netvorom, len „obyčajným“ na seba zameraným človekom.
Najvýraznejšie vyznieva postava Aľošu, v ktorej podal Alexander Bárta výnimočne sústredený, presvedčivý výkon.
Postava brata Ivana nebola až tak dobre načrtnutá – na začiatku bol Tomáš Maštalír dlho len nemým svedkom scén. O jeho vnímaní sveta sa dozvieme len z krátkeho dialógu so Smerďakovom, a tak záverečné scény jeho zúfalstva nepôsobia až tak dôveryhodne. Pekne rozohraná bola však scéna rozhovoru Ivana a Aľošu o Bohu.
Oľhovej dokonalá irónia
Milan Ondrík je typom milovaniahodných zurvalcov, Dmitrija Karamazova zahral v rámci svojho dobrého štandardu. Ľuboš Kostelný bol v postave Smerďakova zapamätateľne podlízavý.
Táňa Pauhofová bola záhadná i nežná, kostýmy z nej možno urobili až priveľmi formálne dokonalú dámu. Zuzana Fialová pracovala s afektom, ale nepomohla divákom vyznať sa v komplikovanej postave Kateriny Ivanovny, ak sa v nej vôbec vyznal sám autor.
Celkovo pôsobili milostné vzťahy v hre skôr ako paródia reálnych citov.
V menšej postave vdovy Chochlakovovej, sledujúcej najnovšie trendy, dokázala svojou dokonalou iróniou absolútne vyniknúť Jana Oľhová. Výrazný bol Ján Koleník v úlohe zákerného Rakitina a aj Ivan Romančík pôsobivo využil peknú úlohu mnícha Zosimu.
Bratia Karamazovovci sú dielom mnohých talentovaných tvorcov, ale do obecenstva neprúdila z javiska energia až tak dokonale. Je to poctivo vyskladaná mozaika spoločnosti a názorov, nie však obraz vystihnutý niekoľkými geniálnymi ťahmi, ktorý by dojal k slzám, šokoval či zostal neodbytne v pamäti.
Dramatizácia: Daniel Majling, Roman Polák. Dramaturgia: Darina Abrahámová, Daniel Majling.
Réžia: Roman Polák.
Hrajú: Dušan Jamrich, Milan Ondrík, Tomáš Maštalír, Alexander Bárta, Ľuboš Kostelný, Zuzana Fialová, Táňa Pauhofová, Jana Oľhová, Ján Koleník, Ivan Romančík, Anna Javorková, František Kovár, Szidi Tobias a ďalší.
Premiéra: 13. a 14. apríla 2013 v Novej budove SND.
