SME
Štvrtok, 24. september, 2020 | Meniny má Ľuboš, ĽuborKrížovkyKrížovky

Divadelník Stanislav Štepka: Stanko, dobrý si, ale tvojá mama bola najlepšá!

STANISLAV ŠTEPKA je s Radošinským naivným divadlom spojený pupočnou šnúrou odvtedy, čo vyliezol po prvý raz na jeho javisko. Už päťdesiat rokov sú v nerozlučnom vzťahu.

Stanislav Štepka (1944) – spisovateľ, dramatik, režisér, scenárista, herec a textár sa narodil v Radošine. V roku 1965 ukončil Pedagogickú fakultu v Nitre, v roku 1977 žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 1963 funguje ako šéf RadoStanislav Štepka (1944) – spisovateľ, dramatik, režisér, scenárista, herec a textár sa narodil v Radošine. V roku 1965 ukončil Pedagogickú fakultu v Nitre, v roku 1977 žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 1963 funguje ako šéf Rado (Zdroj: GABRIEL KUCHTA)

Pri oslavách päťdesiatky ľudia o veku už radšej nehovoria. V prípade divadla, ktoré funguje pol storočia a dokonca s veľkou diváckou podporou, je prízvuk na číslovku priam povinný. Hovoríme o Radošinskom naivnom divadle. Jeho guru STANISLAV ŠTEPKA je s ním spojený pupočnou šnúrou odvtedy, čo prvý raz vyliezol na jeho javisko. Keď má hovoriť o sebe, hovorí radšej o radošincoch.

Keď vznikla prvá inscenácia vašej hry v Radošinskom naivnom divadle, nemali ste ani dvadsať rokov. V akom ovzduší sa rodila?

Skryť Vypnúť reklamu

Tomu desaťročiu sa dodnes vraví „zlaté šesťdesiate“ a ani ja na to desaťročie nedám dopustiť! Dýchalo sa o čosi voľnejšie a s naivnou nádejou, že bude, teda že môže byť inak a lepšie. Samozrejme, v oplotenej zóne socializmu to boli iba pekné ilúzie. Ale dramatickej tvorbe sa darilo ako nikdy predtým: vznikali divadlá malých javiskových foriem, v ktorých autori chceli odkázať a zaspievať svetu to, čo mali na srdci a na jazyku. A malo to byť - a tuším aj bolo - iné, poetické a vtipné. Na tej ceste som sa nachádzal.

stepkafotograf.jpgAko mladý zanietený radošinský fotograf nad Čertovou pecou v roku 1957

stepkadcera.jpg
Otec Stanislav s dcérou Stanislavou začiatkom deväťdesiatych rokov FOTO - JOZEF BARAN

Boli ste jedným z divadiel malých javiskových foriem, ktoré tu vtedy vznikli. Odvtedy prešlo päťdesiat rokov. Znamená niečo tento vek pre vás a pre divadlo?

Skryť Vypnúť reklamu

Možno sa nám podarilo nájsť spôsob, ako komunikovať s naším divákom. Skoro od počiatku hrávania až doteraz máme v hľadisku plno. Mať svojich divákov nie je zlá správa o divadle.

Kam až siahajú korene súboru?

Prvú premiéru mali ochotníci v Radošine v roku 1920, niekoľko dní predtým, ako bola prvá hra uvedená v Slovenskom národnom divadle. V SND vtedy ešte v češtine, v Radošine – v radošinčine. Samozrejme, ani jedni, ani druhí o sebe nevedeli. Nasledujúce obdobie radošinských divadelníkov bolo také misionárske, priekopnícke. Dedinčanov zmobilizoval český výpravca zo stanice Josef Krejčí. Železničiari sa spojili s miestnymi roľníkmi a študentmi a založili súbor, v miestnom biskupskom kaštieli vybavili priestor. Z dosiek, čo dostali na stanici, zhotovili javisko, obliekli si vlastné, veľmi pekné kroje, a hrali. Vlastne roky v nich hrávali!

Skryť Vypnúť reklamu

Ako ste sa na javisku ocitli vy?

Ešte ako žiačka základnej školy sa medzi miestnych divadelníkov dostala aj moja matka. Hneď si ju všimli, bola veľmi výrazný typ. Tridsiate roky boli jej, stala sa vychýrenou radošinskou ochotníckou herečkou. V jednej z našich inscenácií s názvom Polooblačno je celá časť venovaná práve jej: scénu s roľníkom Madarászom hrali voľakedy tak dojímavo, až pán richtár dal do pľacu sto korún, aby ju zopakovali ešte raz. Potom dal stovku aj pán notár a nakoniec si ju vyžiadal aj pán farár. Ten nedal sto korún, ale dal Božie požehnanie. Potom sa mama vydala za murára Michala Štepku, a to je už iná kapitola. To som už prišiel na svet aj ja. V miestnom divadle som sa objavil ako deväťročný v hre Bačova žena.

Mama sa už k divadlu nevrátila?

Skryť Vypnúť reklamu

Už nechcela o divadle ani počuť. Keď som vyrástol a začal písať hry a režírovať v Radošine, lákal som ju, či by neprišla späť. Pýtal som sa jej: Povedz, prečo nechceš? Neláka ťa ešte nejaká úloha? Ona chvíľu rozmýšľala a potom povedala: Sú lepšie herečky ako ja. Tu v dedine nie, ale Milka Vášáryová a Božidara Turzonovová v Bratislave. Videla ich v televízii a uznala, že sú lepšie herečky ako ona. Páčilo sa mi, že sa takto porovnala s tými najlepšími (smiech). Keď som písal knižku o dejinách radošinského ochotníckeho divadla, rozprával som sa aj so starými pamätníkmi. Tí mi často opakovali: Stanko, my ta sledujeme, dobrý si, ale tvojá mama, tá bola najlepšá! Boli do mojej mamy asi tajne aj zaľúbení, veď krásne spievala, aj v pašiových hrách.

Skryť Vypnúť reklamu

A čo otec?

Ten by bol určite najlepší radošinský herec, keby vyšiel na javisko. Ale pre istotu to neskúšal. Najlepší herec bol v krčme (smiech). Bol vychýrený rozprávač príbehov. Predstavoval svoje životné divadlo jedného herca.

generalkapolooblacno.jpgJednu časť úspešnej inscenácie hry Polooblačno venoval autor svojej mame, vychýrenej radošinskej ochotníčke. Tento rok sa hra dočká voľného pokračovania, ktorá sa bude volať Sčista-jasna FOTO - archív RND

Ako vyzeral súbor, keď ste začínali?

Už mal za sebou slušnú tradíciu. V tom čase fungovali v Radošine tri súbory: hasičský, obecný a školský. V obci bolo aj päť premiér do roka! Divadlo cítili ľudia ako životnú, kultúrnu potrebu. Žatva sa skončila, prestalo sa mlátiť a oni sa hneď pustili do divadla. Podobnú potrebu cítia dnes napríklad ľudia v slovenských dedinách v Srbsku. Hrajú divadlo, vydávajú časopisy a knižky, majú spevokoly, folklórne súbory. To sú spôsoby identifikácie, pri ktorých nemusíme používať slovo umenie. Asi je tu niečo dôležitejšie: prejav kultúry či kultúrnosti národa. A čím ho merať? Iste aj takýmito kultúrnymi prejavmi. V takomto prostredí vzniklo aj naše Radošinské naivné divadlo. Chceli sme sa v tom roku 1963 prihlásiť svetu. Tuším sa to podarilo.

Skryť Vypnúť reklamu

Išlo odjakživa dokopy vaše učiteľské a novinárske povolanie s divadlom?

Mali istý vplyv na moju tvorbu, čo sa dá aj doložiť niektorými titulmi, ktoré zabŕdli do mojej učiteľskej či novinárskej praxe, napríklad Čierna ovca alebo Hra o láske. Ale tie povolania asi neboli najdôležitejšie pre moju tvorbu.

Kedy sa do názvu divadla dostal prívlastok naivné?

Vlastne náhodou. Nebolo to tak, že by som si povedal, idem robiť divadlo takto a takto. Boli sme spontánni, dokázali sme sa nad svetom čudovať ako deti. Zároveň sme však nechceli byť divadlo, ktoré sa čuduje ako hlupák. Objavovali sme okolo seba pekné veci, z ktorých sme sa vedeli aj radovať. Chceli sme robiť divadlo detsky čisté a prosté, priame, adresné a najmä veselé. Prešli sme všelijakými názvami - Divadielko pri Klube mladých v Radošine, divadielko také, onaké. Ale napokon nám dali názov diváci. Všade nás vítali slovami, „radošinci idú“. Tak reku, keď radošinci, tak radošinci, čo budeme špekulovať. Nášho prvého Jááánošíííka sme v roku 1970 uvádzali pod názvom Slovenské naivné divadlo. Možno preto, lebo som vtedy túžil po skratke SND.

Skryť Vypnúť reklamu

A tá, samozrejme, neprešla.

To nám hneď zatrhli, ale ten plagát z inscenácie sa zachoval, je na ňom veľký nápis Slovenské naivné divadlo uvádza... Potom, v roku 1971, sme nahovorili staré stredoveké texty do filmu veľmi šikovnej režisérky animovaného filmu Jarky Havettovej Kým sa ucho neodbije. Pýtala sa nás, ako nás má v titulkoch uviesť. A vtedy som povedal, dajme to tak, ako nás ľudia volajú. V tých titulkoch sme sa po prvýkrát objavili ako Radošinské naivné divadlo. A k názvu neskôr náš výtvarník Svetozár Mydlo vymyslel logo – muchotrávku, čo „rozosmieva divákov a otravuje hlupákov“.

janosik.jpg
Stanislav Štepka ako starý Jánošík v tretej verzii slávneho Jááánošíííka glosuje aj udalosti, ktorými žijeme teraz FOTO - CTIBOR BACHRATÝ

Skryť Vypnúť reklamu

S oslavami päťdesiatky súboru ste už začali - spolu s Jánošíkom, ktorý má zhodou okolností tristo rokov od popravy. Je vám stále taký blízky?

Žijeme s ním v divadle už niekoľko desiatok rokov. Rozhodli sme sa dať sa s ním opäť dokopy a minulý mesiac sme to oslávili v Liptovskom Mikuláši presne v deň jeho výročia, 17. marca. Dohovorili sme sa s miestnymi a zahrali sme dve predstavenia inscenácie nášho najnovšieho Jááánošíííka. V lete ešte chystáme ľudový happening na tému Rande s RND alebo tak nejako. Chceli by sme hrať v stanoch všelikde po Slovensku, niečo pripraviť aj pre deti a možno si aj zahrať futbal. Nechceme žiadne oslavné delostrelecké salvy, ale chceme, aby bolo veselo a príjemne.

Vytvorili ste už tretiu verziu vašej kedysi veľmi slávnej inscenácie o Jánošíkovi. Čím sa líši táto jubilejná od predchádzajúcich?

Skryť Vypnúť reklamu

Je v nej zopár nových scén, kostýmy, scéna aj nové pesničky Ľubice Malachovskej-Čekovskej. Myslím, že urobila veľmi zaujímavú hudbu. Sú to moderné adaptácie inšpirované ľudovými piesňami. Máme šikovných spevákov a speváčky. Jánošíka s Uhorčíkom hrajú René Štúr a Svätopluk Malachovský, alternujú ich Mojmír Caban s Michalom Kubovčíkom. Sestry Molnárové hrajú Aničku a Helenu, Maruška Nedomová mamičku a pani grófku, Rišo Felix hrá drába a suseda Sama, ja hrám starého Jánošíka a rozprávača. Divákom o legende všeličo porozprávam. Nezahrnujem ich však faktografiou, skôr malými glosami o tom, čím žijeme teraz, či nám treba hrdinu, akí boli hrdinovia socialistickej práce a akého hrdinu hľadať teraz. Ale je tam aj reč o slobode a o tom, či naozaj žijeme v slobodnom svete. Pán gróf Okoličáni ponúka Jánošíkovi slobodu, ak podpíše spoluprácu s vrchnosťou. Jánošík má teda dve možnosti - buď sa stane národným hrdinom, ale v tom prípade ho obesia, alebo ak podpíše, stane sa národným chrapúňom...

Skryť Vypnúť reklamu

Baví ešte ľudí váš Jánošík?

Som nadšený z nevídaného diváckeho záujmu. Najviac ma nedávno prekvapili diváci v Prievidzi, kde sme mali jednu z predpremiér. Vznikla naozaj jedinečná situácia. A práve počas scény, keď ako starý Jánošík zomieram, lúčim sa slovami „ludý, zemírám, kamarádi moji, tu ma nenehajte“, zhasla elektrina. Na celom sídlisku. Nevedeli sme čo ďalej. Chcel som to trochu odľahčiť, tak som hlasom zo záhrobia ohlásil, že sa práve napĺňa mayský kalendár. Ľudia zatlieskali, ale stále boli v tom, že je to súčasť predstavenia. O pár minút už zistili, že tma ako v rohu nie je v našom programe, nesvietili ani núdzové svetlá. Vtom diváci v sále rozsvietili mobily, obrátili displeje k javisku a vo zvláštnom šere sme potom hrali ďalších dvadsať minút. Bolo to priam dojímavé, krásne, zrazu sa vytvorila taká čarovná atmosféra, akú som v divadle dávno nezažil. Zafungoval pocit spolupatričnosti, až čohosi mimodivadelného. Myslím, že nikto zo starších ani mladých kolegov také niečo ešte nezažil.

Skryť Vypnúť reklamu

Nie všetci sa nesú na vlne vašej poetiky, ale stále máte veľa fanúšikov a divákov. Pomáha tomu intenzívne omladzovanie hereckého kolektívu?

To je v poriadku: nech každý chodí do takého divadla, kde sa dobre cíti... Ja sa cítim veľmi dobre s mladými v súbore. Vôbec pri nich nemám pocit, že Radošinské naivné divadlo je tu už päťdesiat rokov. Je to omnoho lepšie, ako keď stretnem nejakých starších divákov, ktorí nostalgicky spomínajú na naše staré časy. Mňa teší to, čo zažívam teraz, a najmä, že aj v hľadisku vidím veľa mladých. Aj v spomínanom Mikuláši ich bolo v publiku aspoň osemdesiat percent! Z toho mám radosť a bol by som rád, keby bola pravda to, čo sa hovorí a čo aj vidím, teda, že naše divadlo so svojimi divákmi mladne.

niektotoradsita.jpgNiekto to rád slovenské je jedna z pozoruhodných inscenácií radošincov. Autor hry Stano Štepka si v nej zahral hlavnú úlohu nedoceneného vynálezcu bezdrôtového telegrafu a autora mnohých patentov Jozefa Murgaša FOTO - archív RND

Skryť Vypnúť reklamu

Šikovní mladí herci však po čase hľadajú nové príležitosti niekde inde. Nebúra to vaše predstavy? Ako sa k tomu staviate?

Funguje to tak, že vždy, keď príde nová hra, väčšinou vyhlásime konkurz. Napríklad teraz ideme robiť pokračovanie inscenácie Polooblačno s režisérom Ondrejom Spišákom, bude sa volať Sčista-jasna. Hľadáme herečku pre postavu mladej, veľmi sympatickej a talentovanej herečky, ktorá by predstavovala jednu z výrazných tvárí RND v jeho mladých rokoch. Keď rozmýšľame nad tým, ktorá zo súčasných herečiek v našom divadle by ju mohla hrať, je nám jasné, že by to pokojne mohlo byť hneď niekoľko veľmi šikovných dievčat. Hľadaná ústredná postava je však pre nás veľká výzva, takže sa chceme poobzerať, zistiť, čo nové sa zase na scéne slovenského divadla „urodilo“.

Skryť Vypnúť reklamu

Zrejme potrebujete nové tváre na inšpiráciu aj preto, že autorom hier pre váš súbor ste vy sám. Ako je to s ich písaním?

Predovšetkým mám na zreteli divákov, teda aby som sa večer s nimi a s mojím divadlom mohol porozprávať primeranou javiskovou rečou o tom, čo zaujíma obidve zainteresované strany. Tém na inšpiráciu je toľko, až sa bojím, či všetky stihnem. Musím sa však priznať, že kedysi, keď žili pani Kolníková alebo Janko Melkovič, sa mi písali hry oveľa ľahšie. Pani Kolníková dokonca dosť často hovorievala na javisku vety mojej mamy, to sa písalo naozaj ľahulinko. Čím ďalej, tým viac to bolo iné, ale herci ma vždy inšpirujú. Dobre sa mi písalo napríklad pre Zuzku Maurery či Marušku Nedomovú, alebo aj pre Milana Markoviča. To je jedna časť tvorby. A potom nadíde druhá, príde medzi nás režisér Juraj Nvota, a ten karty riadne zamieša.

Skryť Vypnúť reklamu

konecnastanica.jpg
S maďarskými hereckými „koreňmi“ – Vicou Kerekes a Csongorom Kassaiom vo filme Jiřího Chlumského Konečná stanica (2005). Štepka k nemu napísal scenár podľa svojej rovnomennej hry FOTO - SITA

Je to pre vás ako pre autora hry vtedy ťažké?

Je to veľmi zaujímavé obdobie. Všetky tie zamýšľané úlohy totiž režisér krížom-krážom poprehadzuje iným hercom, než pre ktorých som ich písal. A na prekvapenie všetkých z toho nakoniec naozaj vyjde, ako by to celé malo byť. Aj ja sám som príjemne prekvapený, spočiatku sa totiž ježím. Nvota je aj vynikajúci dramaturg, podobne ako sú Darina Abrahámová či Mirka Čibenková. Prichádzajú vždy s veľmi zaujímavými pohľadmi na môj text. To je naozaj plodná dramaturgická spolupráca a ja si nemôžem myslieť, že som napísal písmo sväté. Divadlo je priveľmi živé na to, aby to bol iba pekne napísaný text.

Skryť Vypnúť reklamu

Sú lúčenia s hercami ťažké?

Sme neštátne autorské divadlo, stretáme sa s hercami od jednej témy a hry k druhej. Napokon hrajú tí, čo v hre majú hrať, a tak sú niekedy lúčenia s hercami aj dosť trpké. A takisto nie vždy všetko vyriešia konkurzy, ktoré u nás prebiehajú vlastne každoročne.

Ktoré inscenácie si najviac ceníte?

Všetky, čo pretrvávajú v pamäti našich divákov.

Aké obdobia súboru považujete za najdôležitejšie?

Prvé dve desaťročia by som nazval učňovské, osemdesiate a deväťdesiate boli niečo ako tovarišské roky, no a toto posledné obdobie by už malo byť také, za aké by sme sa raz nemali hanbiť.

stepkakolnik.jpgK šesťdesiatke stihla Stanislavovi Štepkovi zablahoželať aj dlhoročná herečka RND Katarína Kolníková. Radošinci vtedy uviedli obnovenú premiéru slávnej Človečiny. Tento rok pri príležitosti divadelnej päťdesiatky vychádza séria CD s desiatimi inscenáciami FOTO - SITA

cenachudika.jpg
V roku 2010 získal šéf radošincov od Slovenského olympijského výboru cenu Ladislava Chudíka FOTO - SITA

stepkavnucka.jpg
S vnučkou Ninkou, dnes jedenásťročnou slečnou, ku ktorej odvtedy pribudol aj vnuk Filip FOTO - SITA

Ako sa rokmi menilo postavenie vášho divadla v kontexte slovenského divadelníctva?

Pre niekoho sme boli, a možno aj sme, niečo ako vidiecka kultúrna atrakcia, anachronický divadelný úkaz či „komunitný spolok“. Chvalabohu, pre divákov na Slovensku sme tuším stále malý sviatok vo všedný deň.

Do akej miery je podstatné byť na Slovensku divadlom bratislavským?

Podstatnejšie je byť divadlom s vlastnou tvárou.

Aký je podľa vás váš divák?

Každý, kto z nášho divadla odchádza s dobrým pocitom a úmyslom.

stepkamlady-r200.jpg

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. Obľúbená značka YES! sa rozrastá o nové proteínové tyčinky
  2. Veľký úspech slovenskej kávy v medzinárodnej súťaži Great Taste
  3. Prvé bezbariérové fitko vo Zvolene otvára ZŤP cestu k športu
  4. Kampane SME patria medzi najlepšie slovenské reklamy
  5. Regionálne poklady nájdete aj v Kauflande
  6. Slováci zisťujú, že mať plán je dobrá vec
  7. Chcete mať ekologickú domácnosť? Začnite od zelenej elektriny
  8. Šport je dôležitý pre fyzické aj mentálne zdravie
  9. Sedemnásť slovenských hotelov na septembrový last minute výlet
  10. Nadšenci behu darovali košickej ZOO viac ako 2000 EUR
  1. Únava, Stres ? Nízke libido ? Riešenie je jednoduché!
  2. Veľký úspech slovenskej kávy v medzinárodnej súťaži Great Taste
  3. Obľúbená značka YES! sa rozrastá o nové proteínové tyčinky
  4. Kampane SME patria medzi najlepšie slovenské reklamy
  5. Štyri znaky nesprávneho zateplenia a ako sa im vyhnúť
  6. Kreatívne učenie
  7. Teraz je čas hýbať sa s VENU® SQ
  8. Prvé bezbariérové fitko vo Zvolene otvára ZŤP cestu k športu
  9. Slováci zisťujú, že mať plán je dobrá vec
  10. Regionálne poklady nájdete aj v Kauflande
  1. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 32 707
  2. Sedemnásť slovenských hotelov na septembrový last minute výlet 19 437
  3. Blíži sa nová kríza, ktorej následky môžu byť omnoho väčšie 15 954
  4. Čo ste nevedeli o jedle v Bratislave? Príbehy reštaurácií 13 239
  5. Premení klimatická kríza Liptov na Podunajskú nížinu? 12 204
  6. Užite si čarovnú jeseň na horách: Tipy na výlety pre celú rodinu 9 969
  7. Unikátny zážitok na Muránskej planine. Uvíta vás tisícka sysľov 9 690
  8. Zatepľujete? Stavte na kvalitný materiál od expertného výrobcu 9 030
  9. 5 digitálnych vychytávok, ktoré vám uľahčia štúdium 8 861
  10. Školský rozvrh s kalendárom prázdnin v denníku SME 8 716
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: TV Oko

Prečítajte si aj ďalšie články k téme
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Eskorta privádza bývalého krajského sudcu Pavla Polku na Špecializovaný trestný súd.
Dobré ráno

Dobré ráno: Polícia premeškala Kočnera v trezore. Ako je to možné?

Banku Marian Kočner navštívil 17 hodín po vražde Kuciaka.

Podcast Dobré Ráno.
Komentár Zuzany Kepplovej

Matovič trestný čin neschvaľoval

Ale len takmer.

Zuzana Kepplová.