Všetko sa začalo, keď v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia napísal režisérovi a dramaturgovi Martinovi Porubjakovi z emigrácie jeho bývalý spolužiak z gymnázia Igor Čelko.
Známy saxofonista a kapelník legendárneho Traditional Clubu videl v Nemecku monodrámu Kontrabas a bolo to vraj úžasné.
Text zohnal a poslal Porubjakovi, ktorý ho aj hneď preložil. Prešli dva-tri roky, hru dal medzitým prečítať Martinovi Hubovi a ponúkol ju na zinscenovanie do vtedajšieho Štúdia S. Písal sa rok 1988, keď sa do toho spolu dali.
Hudobný proletár
Podali si chlapíka, ktorý ešte nemá štyridsať a žije svoj staromládenecký život. Už v detstve sa mu potvrdilo, že šťastie na úspech v jeho prípade nehrozí. Otec bol dominantný amuzikálny úradník, matka slabošská, múzicky zasnená flautistka. Miloval svoju matku, tá milovala otca, ten jeho sestru, a jeho nikto.
Z nenávisti k otcovi sa rozhodol nestať sa úradníkom, a z pomsty k matke začal hrať na najnemotornejší a najmenej sólový hudobný nástroj. Pre kontrabas sa totiž človek skutočne nerodí. Cesta k nemu vedie cez okľuky, náhody a sklamania. Náš kontrabasista si všetky svoje nedostatky uvedomuje.
Je schopný technicky zahrať čokoľvek, ale dušu hudbe vdýchnuť nedokáže. Nevie zahrať krásny tón. Je hudobným proletárom, zautomatizovaným remeselníkom.
Pre mladú talentovanú sopranistku, do ktorej je tajne zaľúbený, by chcel hrať čo najkrajšie. No ani túžba po nej v ňom nezapáli iskru hudobníka. Je neuspokojeným, nemilovaným mužom a vedome sa čvachtá v bahne vlastnej priemernosti.
Tu pomôže iba psychoanalytik
Text monodrámy oslovil Martina Hubu ako aktuálna metafora o človeku - outsiderovi s vierou vo vlastnú dominanciu. Spočiatku im s režisérom študovanie hry prinášalo skôr trápenie. Typ daného divadelného priestoru veľmi nenahrával tragikomickej situácii, v ktorej sa jediná postava na javisku zhovára sama so sebou.
Napokon prišlo riešenie. Kľúčom k uchopeniu sa stala postava imaginárneho psychoanalytika, ktorému sa kontrabasista v prvej časti hry spovedá. Keď režisér necháva jeho ducha opustiť javisko, hlavný hrdina sa odrazu môže sústrediť na svoje okolie.
Huba teda začal svoju úlohu hrať na divákov, dokonca ich priamo oslovovať, obracať sa k nim so svojimi otázkami, úvahami. Otvorený kontakt s publikom sa stal nevyhnutným interaktívnym momentom a správnou cestou.
„Úplne to prelomilo naše niekoľkotýždňové skúšanie, počas ktorého sme nevedeli, kam má herec na javisku podieť svoj zrak,“ vraví režisér.
Predsa len pozoruhodný nástroj
Inscenácia napokon u divákov zaznamenala obrovský ohlas. Priťahovala ich nielen herecká osobnosť, ale aj akýsi psychoterapeutický rozmer hry. A predovšetkým - hoci to znie paradoxne - atraktívnosť ľudskej obyčajnosti.
Bolo príjemné stotožniť sa s hudobne vzdelaným človekom, ktorý sa vyzná v teórii a dejinách hudby, ale zároveň sa dištancovať od zakomplexovaného hráča orchestra, ktorý si o sebe musí myslieť to najposlednejšie.
A napokon tu bola ešte aj možnosť veľkoryso konštatovať, že kontrabas je v konečnom dôsledku predsa len nástrojom pozoruhodným.
Dokáže síce neuveriteľne stáť v ceste a robiť sa dôležitým pre pár tónov, je obrovský, ťažký a neskladný, no jeho mohutnosť nás vlastne fascinuje. Navyše história už dávno potvrdila, že hudba všetkých možných žánrov a charakterov by sa bez neho nezaobišla.
Treba zabiť kontrabasistu?
Autorom Kontrabasu je ešte žijúci nemecký spisovateľ Patrik Süskind. Narodil sa v roku 1949 ako syn novinára, známeho svojimi esejami kritizujúcimi nacizmus. Süskind toho nenapísal veľa a už dlho žije utiahnutým životom, no len román Parfum (1985) mu postačil na celosvetovú slávu. ä
Spočiatku to však sľubne nevyzeralo. Štúdium histórie v Mníchove neukončil a finančne závislý od rodičov odišiel žiť do Paríža, kde písal krátke literárne útvary, ktoré nepublikoval, a scenáre, ktoré sa nikdy nesfilmovali. V roku 1981 však prišiel prelomový Kontrabas.
Pôvodne ho koncipoval ako rozhlasovú hru. V roku 1983 ho režisér Gerd Heinz vytiahol na divadelnú scénu zürišského Schauspielhausu, kde sa v hereckom podaní Huberta Kronlachnera (85) udržal v šesťsto reprízach neuveriteľných 26 rokov.
Ľudia si hru vyžiadali späť
U nás mu Hubov Kontrabas konkuruje minimálne v dĺžke uvádzania. Premiéru mal v roku 1988 v Štúdiu S a prvú derniéru zhruba pred trištvrte rokom.
Ľudia si ho však vyžiadali späť a v decembri minulého roka došlo k druhému pokusu.
Tretí sa konal v januári tohto roku v divadelnom klube Erb v Banskej Štiavnici. V lete má vraj slovenský kontrabasista splniť ešte jeden dávny sľub Petrovi Michalicovi a zahrať v Kremnici.
Zdá sa, že ukončiť jeho divadelný život nebude také ľahké, hoci Martin Huba odohral predstavenie už 168-krát.
Precestoval s ním Slovensko aj Česko, získal si divákov na festivale Pohoda či na severomoravskom hrade Sovinec v rámci známych akcií výtvarníka Jindřicha Štreita.
Zahral v Prahe, Ostrave (kde sa nešťastnou náhodou nástroj zlomil), vo Viedni, v Helsinkách či vo Varšave (v poľskej verzii od roku 1985 úspešne účinkoval Jerzy Stur) a dokonca ním inšpiroval francúzskych kolegov na festivale Divadlo národov v Paríži.
Áno, kontrabas je mindrák
O etape svojho života so slávnou monodrámou rozpráva herec MARTIN HUBA.
FOTO - CTIBOR BACHRATÝ
Je váš Kontrabas už naozaj minulosťou?
Vychádzajme z toho, že áno, hoci tiež sa s faktom, že som s ním skončil, ťažko vyrovnávam. Hrával som ho už len raz za pol roka. Vždy bolo plno, ale charakter publika sa trochu zmenil. Po rokoch som radšej smeroval energiu k čerstvejším projektom.
Čo znamená žiť s monodrámou?
Človek by si predstavoval jej špecifikum v tom, že je sám zodpovedný za celý divadelný kus. Ale to nóvum je samota, s ktorou nie sme v našom povolaní príliš zvyknutí spolunažívať. Zvláštne je to ticho okolo vás. Býval som neraz sám počas skúšok a potom aj pred predstaveniami. O to viac som sa tešil, keď prišli diváci a mohol som s nimi viesť svoj dialóg.
Kedy ste prvýkrát chytili do rúk tento hudobný nástroj?
Bolo to práve vďaka Süskindovi. Musel som sa s ním bližšie zoznámiť. Oslovil som kolegu kontrabasistu z divadla, aby ma zaučil. Bola to pre mňa trochu háklivá situácia, keďže inscenácia je k svojim dvom hlavným hrdinom dosť krutá.
Ako ste naňho išli?
Vysvetľoval som mu, veľmi opatrne, že ide o takú hru, ktorá je vlastne metaforou, a kontrabas je úžasný, vážim si ho, ale v orchestri to predsa len nie je až taký sólový nástroj... Kolega ma prerušil: „...pán Huba, ak je to o tom, že kontrabas je mindrák, tak vám rovno hovorím, že je to pravda.
Áno, kontrabas je mindrák!“. Odvtedy som s kolegom v dobrom priateľskom vzťahu, naučil som sa flažolet, dokonca som sa stal čestným členom asociácie kontrabasistov. Mnohí aj prišli na predstavenie a niektorí mi aj priniesli platňu s nejakým tým koncertom pre kontrabas.
Váš hrdina je zaľúbený do mladej speváčky. Počas mnohých rokov sa ich v inscenácii vystriedalo pri vás niekoľko. Ako ste to vnímali?
Priznávam, že som začal intenzívnejšie pociťovať problém vekového rozdielu, i keď sú situácie, keď vek prestane byť prekážkou. Poviem vám to takto: v jednej scéne z Kontrabasu si kladiem rečnícku otázku, či som pre ženy ešte vôbec použiteľný.
Dlhé roky sa z hľadiska ozývali pozitívne hlasy, že jasné, áno. Ale môžem povedať, že ku koncu toho povzbudenia už rapídne ubúdalo (smiech).
Bolo vaše predstavenie pre diváka príťažlivejšie za starého režimu?
Keď sme ho začali uvádzať, ľudí oslovila metafora o tom, že priemerný človek sa môže pasovať za spoločenskú špičku. Potom prišiel prevrat a po ňom som mal chvíľu dojem, akoby v hre prestalo fungovať spoločenské chvenie. Čoskoro sa znova vynorilo. Süskind objavil hrdinu dušou, nie je to mŕtvy človek, ale nešťastný chlap, pomýlený človek nenaplnených ambícií, veľmi ambiciózny, ale netalentovaný.
Také obdobie človek v živote má. Aj ja som ho prežíval – mal som oveľa väčšie ambície ako schopnosti ich naplniť. Dostať po nose, to každý z nás pozná a vyrovnať sa s tým je vždy bolestný proces. Téma, ktorú ponúka autor, má v sebe veľkú vznešenosť. Chápe hrdinu a neodsúdi ho, ponúka nám ho ako smutného klauna.
Eva Andrejčáková
