Sú chvíle, keď je osud priemerného kontrabasistu výnimočný. Martin Huba ho zahral už 168-krát.
Všetko sa začalo, keď v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia napísal režisérovi a dramaturgovi Martinovi Porubjakovi z emigrácie jeho bývalý spolužiak z gymnázia Igor Čelko.
Známy saxofonista a kapelník legendárneho Traditional Clubu videl v Nemecku monodrámu Kontrabas a bolo to vraj úžasné.
Text zohnal a poslal Porubjakovi, ktorý ho aj hneď preložil. Prešli dva-tri roky, hru dal medzitým prečítať Martinovi Hubovi a ponúkol ju na zinscenovanie do vtedajšieho Štúdia S. Písal sa rok 1988, keď sa do toho spolu dali.
Hudobný proletár
Podali si chlapíka, ktorý ešte nemá štyridsať a žije svoj staromládenecký život. Už v detstve sa mu potvrdilo, že šťastie na úspech v jeho prípade nehrozí. Otec bol dominantný amuzikálny úradník, matka slabošská, múzicky zasnená flautistka. Miloval svoju matku, tá milovala otca, ten jeho sestru, a jeho nikto.
