Z dnešného pohľadu to naozaj neboli hrdinovia, ale teroristi. Americká radikálna ľavicová organizácia Weather Underground Organization (WUO) protestovala najmä proti vojne vo Vietname.
Od roku 1969 spáchala vyše dvadsať bombových útokov, namierených hlavne proti vládnym budovám. O atentátoch vždy vopred informovala, takže si nevyžiadali obete.
Valjean bol atentátnikom!
WUO z filmu Pravidlá mlčania však nemala také šťastie. Pri jej útoku na banku v Michigane zahynul človek.
Členovia organizácie sa rozutekali a poskrývali. No ich činy nie sú premlčané ani o štyri desaťročia.
Keď zatknú Sharon Solarz, novinárske ucho Ben Shepard šípi sólokapra. Má fajn šéfa a bývalú frajerku v FBI, tak ide po horúcej stope. A nájde starého vidieckeho právnika Jima Granta s podozrivo mladou dcérkou. V skutočnosti sa Grant volá Nic Sloan a bol členom WUO.
Vystrašený nechá dcéru u brata a začne kontaktovať dávnych spolubojovníkov. V pätách má nielen Bena, ale aj agentov.
Ako námet poslúžila producentovi, režisérovi a predstaviteľovi hlavnej postavy Robertovi Redfordovi rovnomenná kniha Neila Gordona.
„Zaujal ma príbeh,“ povedal vlani v Benátkach. „Je oživením vecí, ktoré podľa mnohých patria len do dejepisu.”
Redfordovo ľavičiarstvo je emotívne a naivné: „Pripomína mi to Bedárov. Grant je vlastne novodobý Jean Valjean. Musel si vybudovať novú identitu, má dcéru, dobrý život, ale pred minulosťou ujsť nedokáže.“
Dcéra na staré kolená
Režisér spolupracoval s hercami, ako sú Sam Elliott, Nick Nolte, Julie Christie, Stanley Tucci a Susan Sarandon. Jeho dcéru stvárnila malá sopranistka Jackie Evancho, a okrem LaBeoufa účinkujú aj Brit Maling a Anna Kendrick.
„Rád pracujem s mladými. Je v tom kus sebectva, pretože sa od nich vždy naučím niečo nové,“ povedal Redford, ktorý však svoj výkon ničím neozvláštnil. Práve naopak – na rolu otca jedenásťročnej dcéry, ktorý uteká divočinou pred FBI, je už predsa len v 77 rokoch trošku pristarý.
Shia LaBeouf si Redfordovu réžiu pochvaľoval: „Pôsobí sebaistým dojmom, ako keby mal všetko vopred premyslené a rozhodnuté, no v skutočnosti veľká časť charakterov, dialógov i príbehu vznikla až pri nakrúcaní, ako výsledok spoločného tvorivého úsilia.“ To do istej miery vysvetľuje viac nelogických, priam nemožných momentov, ale aj celkovú myšlienkovú nejednoznačnosť, chvíľami hraničiacu s chaosom.
Pravidlá mlčania sú veľmi pomalé na to, aby si zaslúžili nálepku akčný triler. Pozornosť sa štiepi na priveľa postáv, takže výsledkom nie je ani psychologická dráma bývalého teroristu. Rozprávanie sa neusiluje obhajovať, brániť či oslavovať ani starých aktivistov, ani mladého novinára, takže nejde ani o politický postoj či spoločenskú kritiku.
Postavy napodiv nedostali dosť priestoru na to, aby v nich majstri herci mohli predvádzať dych vyrážajúce výkony. Príbeh sa stále rozvetvuje a katarzný okamih vyvrcholenia, v ktorom sa všetko prepojí a dostane hlavu a pätu, neprichádza.
