SME

Fotograf Peter Dench: Anglicko nie je sivé a nudné

"Nikto nie je povolanejší dokumentovať Anglicko ako ja. Škóti a Walesania nech si nájdu iného fotografa," hovorí s úsmevom PETER DENCH.

PETER DENCH (1972) – pôsobí pre tím Reportage agentúry Getty Images. Má za sebou prácu pre médiá, mimovládne organizácie aj komerčných klientov. Publikuje v Time, New Yorker, Fortune, Weekend Guardian, Telegraph Magazine, Newsweek, The New York Times,PETER DENCH (1972) – pôsobí pre tím Reportage agentúry Getty Images. Má za sebou prácu pre médiá, mimovládne organizácie aj komerčných klientov. Publikuje v Time, New Yorker, Fortune, Weekend Guardian, Telegraph Magazine, Newsweek, The New York Times, (Zdroj: SME – GABRIEL KUCHTA, PETER DENCH)

Fotografoval na Haiti, v Rwande, ale aj reklamu pre pánsky magazín Maxim. Už niekoľko rokov sa však PETER DENCH s typickým humorom a iróniou venuje najmä svojej krajine. Má narodeniny v rovnaký deň ako William Shakespeare, ale nielen preto sa cíti sa tým správnym človekom, čo dokumentuje práve Anglicko. Na Slovensko prišiel pred pár týždňami rozhodovať o fotografiách v súťaži Novinárska cena a o pár dní sa vráti. V stredu otvára výstavu vlastných fotografií Anglicko bez cenzúry v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

SkryťVypnúť reklamu

Zmenil sa dôvod, pre ktorý ste začali fotografovať a pre ktorý v tom pokračujete?

„Áno, zmenil a veľmi. Začal som fotiť preto, lebo ma vyhodili z každej inej práce, o ktorú som sa pokúšal. (smiech) Chvíľu som sa takto pretĺkal systémom a potom som sa začal venovať fotografii. Keď som bol mladý, bol som dosť sebecký. Fotografovanie som vlastne využíval na to, aby som sa dostal na miesta, na ktoré som sa chcel pozrieť - bez toho, že by som k tomu chcel niečo povedať. Ak mi niekto ponúkol pivo, jedlo, peniaze či rovno letenku, ani mi nenapadlo rozmýšľať, že by som to odmietol. Šiel som všade.“

A teraz?

„Dúfam, že som dospel, lebo dôvod, prečo fotím, teraz je ten, že sa snažím v prvom rade k niečomu konkrétnemu vyjadriť. Fotografiu vnímam ako vizuálne posolstvo, ktoré tu zostane. Fotografujem cielene, zámerne. Mám štyridsať rokov a začínam rozmýšľať nad tým, koľko času mi ostáva a čomu ho venujem. Keby som na jednom projekte robil priemerne päť rokov, do šesťdesiatky stihnem už iba štyri.“

SkryťVypnúť reklamu

Bolo zložité nájsť svoju tému a svoj štýl fotografovania?

„To je skôr otázka – našiel som ich? (úsmev) Myslím, že to, čo som chcel fotiť, som našiel relatívne skoro, len som si to dlho neuvedomoval. Veľmi ma ovplyvnilo prostredie anglického pobrežia, kde som sa narodil. Je to tam prekrásne, plné jasných až krikľavých farieb. A zároveň to má v sebe svoj typický humor – niečo ako humor Bennyho Hilla či filmovej série Carry On. Bolo pre mňa dôležité pochopiť, odkadiaľ pochádzam a kto sú ľudia, ktorí ma obklopujú. Nie som Brit, som Angličan. Škóti aj Walesania sú mi jedno, nech si nájdu nejakého vlastného fotografa, ktorý ich bude reprezentovať. (smiech) Narodil som sa v rovnaký deň ako William Shakespeare, čo je v deň sviatku sv. Georgea – patróna Angličanov. Nikto nie je povolanejší dokumentovať Anglicko ako ja.“ (smiech)

SkryťVypnúť reklamu

Je ťažké fotografovať prostredie, ktoré je človeku dôverne známe?

„Práveže celkom rád fotím veci, ktoré dobre poznám, lebo nie som príliš rozrušený a zvádzaný množstvom neznámych podnetov. Nikdy som napríklad nebol v Japonsku, ale viem si predstaviť, že keby som tam šiel, tak by som bol ako každý iný turista a fotil si úplne všetko. Takto môžem ignorovať veci, ktoré sú zrejmé na prvý pohľad a hľadať niečo nové. Mám rád zdanlivo nudné miesta. Aj keď ma v roku 2002 vybrali do tímu Masterclass v rámci World Press Photo a dostal som tému Osud – nešiel som do Afriky ani na Stredný východ, ale do maličkého amerického mestečka so šesťtisíc obyvateľmi, ktoré sa volalo Fate (Osud), kde sa na prvý pohľad vôbec nič osudové nedialo.“

pdench_book_final002_res.jpg

Fotografie Petra Dencha z knihy England Uncensored, ktoré budú od stredy aj v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave.

SkryťVypnúť reklamu

pdench_book_final115_res.jpg

V roku 2005 ste krátko po bombových útokoch v Londýne fotografovali tému etnicity pre nemecký magazín Stern. Viackrát ste spomínali, že ste svojimi fotografiami chceli o etnikách v Londýne podať pozitívny obraz. Mali ste pocit, že to potrebujú?

„Nemyslel som to tak, že by to potrebovali a nemyslím si ani, že by ich to zaujímalo. To, čo je dôležité a zaujímavé pre fotografa a pre tých, ktorí sú na fotkách, sa môže dosť líšiť. Napríklad som fotil dve dievčatá, kamarátky zo strednej školy, jedna bola moslimka a druhá z rodiny sikhov. Fotografie vznikali na škole Villiers, kde je registrovaných až 45 jazykov, ktorými jej žiaci hovoria. Tie dievčatá sa však nad takýmito faktami nepozastavovali, ony sa zaujímali o kamarátov, o skúšky, ktoré mali pred sebou či o účasť na festivale Shakespearových hier. Snažím sa vždy hovoriť pravdu, no každý si ju aj tak napokon vysvetlí iba podľa seba, podľa toho, čo chce počuť. Etnicita bola po bombových útokoch veľmi silnou témou a veľa ľudí ju fotilo. Pre mňa bolo dôležité urobiť niečo, čo nekorešpondovalo s paranojou strednej vrstvy, ktorá v meste narastala. Som totiž presvedčený, že Londýn je nesmierne tolerantné mesto.“

SkryťVypnúť reklamu

Neskrývate svoju inšpiráciu v diele Martina Parra, ktorý sa svojimi sarkastickými fotografiami Británie preslávil po celom svete. Ako sa fotograf vyrovnáva s jeho silnou pozíciou?

„On sa tak narodil - ako ten najlepší. Ak by robil čokoľvek, hoci aj IT, bol by určite najlepší. Akurát, že si vybral fotografiu a fakt je, že pre ňu urobil nesmierne veľa. Jeho dosah je skutočne svetový a ja to nemôžem ignorovať, môžem to jedine prijímať. A myslím si, že to pre mňa má viac výhod ako nevýhod. Som si istý, že by som svoj štýl našiel aj bez toho, aby som poznal ten jeho. On to však celé akoby urýchlil, lebo urobil tento spôsob fotografie akceptovateľným. Napokon, ktokoľvek, kto v Anglicku fotografuje farebne, je úplne automaticky porovnávaný s Parrom. A verte, že nie je deň v mojom súkromnom či profesionálnom živote, aby ho niekto nespomenul, keď so mnou hovorí. Samozrejme, niektorí to robia s cieľom urážky. No ja viem, že ak by sa na moje fotografie pozreli hlbšie, tak nájdu neuveriteľne veľa rozdielov.“

SkryťVypnúť reklamu

Pred rokom ste sa dokonca vrátili na miesto Parrovej slávnej knihy Last Resort v New Brightone. Prečo?

„Je to moja obľúbená kniha. Vlani uplynulo dvadsaťpäť rokov odvtedy, čo vznikla. Šiel som na tie miesta a snažil som sa zistiť, či ešte existujú páry k Parrovým fotografiám. Vznikla z toho celá séria fotografií, ktorá bola mojím verejným vyhlásením, že som jeho veľkým fanúšikom. On ma ovplyvnil, nevnímam to však ako problém, naopak. Napokon, poznáme sa, robil som s Martinom rozhovor pre náš magazín. Myslím, že sme absolútne odlišní, čo sa týka povahy. On si dá svoj popoludňajší čaj, má svoje spôsoby. Medzi naším prvým a druhým stretnutím ubehlo šestnásť rokov a nič sa na ňom nezmenilo. Stále sedel na rovnakom mieste, obklopený množstvom skvelých kníh, ktoré zaberali aj tri poschodia jeho domu.“

SkryťVypnúť reklamu

pdench_book_final004_res.jpg

Je pre fotografa dobré poznať prácu kolegov a neustále sledovať, čo robia? Nie je to príliš frustrujúce?

„Poznať prácu kolegov má viac výhod. Ja som skôr prekvapený, keď niekto z fotografov nepozná prácu niekoho dôležitého. V súčasnosti mi to príde zvláštne, lebo kedysi bolo treba ísť na výstavu alebo si rovno kúpiť knihu. Dnes máme Flickr, Twitter, internet. Mladí fotografi to majú ťažké, lebo zdedili naozaj veľa. Existuje niekoľko spôsobov, ako zachytiť nejakú tému. Podľa mňa sa to však stále dá povedať aj inak. Aj Simon Roberts vravieval, že máte iba dve možnosti – nafoťte to inak alebo počkajte päť rokov.“

Viac ako desať rokov ste pracovali na knihe England Uncensored, v rámci ktorej sú kapitoly ako royalUK, rainUK, drinkUK. Kde vznikol nápad na takýto projekt?

SkryťVypnúť reklamu

„Snažím sa ukázať obraz Anglicka. Je to totiž veľmi vzrušujúce miesto, kde je stále čo objavovať. Navyše nemám rád predstavu, že Anglicko je nudná sivá krajina. Ja ju tak nevidím. Fotografoval som vo viac ako päťdesiatich krajinách sveta, ale potom som si uvedomil, že nemusím cestovať do Vietnamu, aby som mal dobrú fotku. Stačí nastúpiť na autobus a ísť do supermarketu. Tiež som si uvedomil, že nie som fotograf aktualít. Keď som išiel fotiť pohreb princeznej Diany, čakal som v dave na auto s jej truhlou hodiny. V rozhodujúcej chvíli som si však všimol cenovku na topánke krásnej ženy predo mnou. Sklonil som sa, aby som si to dobre odfotil a vtom som si všimol kvety dopadajúce k zemi. Kým som stihol vstať, auto s truhlou bolo fuč. Nie je to skrátka pre mňa, no stále rád komentujem, čo sa vo svete deje, akurát sa to snažím robiť iným spôsobom.“

SkryťVypnúť reklamu

pdench_book_final007_res.jpg

pdench_book_final046_res.jpg

Mnohé z vašich fotiek sú plné kontrastov. Je to skutočnosť, ktorá vás obklopuje alebo skôr spôsob, akým ju vidíte?

„Anglicko je plné kontrastov. Vždy som napríklad cítil, že som súčasťou istej spoločenskej triedy. Do svojich osemnástich rokov som nikdy nestretol žiaka elitnej súkromnej školy. Potom som spoznal chlapca menom Pierce a ten mal kamaráta Alexa Steele Perkinsa. Správali sa ku mne úplne inak, mali sebavedomie, ktoré mne od detstva chýbalo. Aj preto som už na začiatku chcel odfotiť čo najviac škôl, ktoré navštevovali deti z vyššej triedy – napríklad taký Eton či Harrow. A môj prvý projekt na univerzite spočíval v tom, že som sa snažil byť pozvaný k čo najväčšiemu množstvu aristokratov, lebo som skrátka nemohol uveriť, že je niečo takéto možné na konci 20. storočia. Je iba ťažké tieto kontrasty ignorovať, čo sa týka ich vizuálnej stránky.“

SkryťVypnúť reklamu

V časti royalUK máte aj dosť bizarné fotografie z kráľovskej svadby Kate a Williama. Mohlo by sa z nich zdať, že stále je dosť ľudí, ktorí monarchiu podporujú, nie?

„Ale na tých fotkách sú väčšinou Kanaďania či Američania. (smiech) A tí, čo prišli už deň či dva pred svadbou, sú z Nového Zélandu. A ak sú medzi tými oslavujúcimi aj Briti, isto to nie sú Londýnčania. Tiež sa niekedy pýtam, prečo to stále tolerujeme, prečo niečo neurobíme? Nazdávam sa však, že sa monarchie nikdy nezbavíme.“

pdench_book_final017_res.jpg

Sú Angličania tolerantní k fotografom?

„Áno, sú. Zároveň je to však otázka postoja fotografa. Podľa mňa je napríklad neúctivé, ak by som niekoho fotil z druhej strany ulice alebo spoza kríkov. Ja radšej prídem k nemu a fotografujem ho zblízka. A keď sa ma spýta, čo to robím, tak sa mu predstavím, vysvetlím mu, na akom projekte pracujem a spýtam sa, či mu fotku môžem poslať. Fotografovanému musíte ukázať rešpekt. Nikdy sa mi nestalo, že by mi niekto dal facku, vlastne, iba raz, a to som si zrejme zaslúžil. (smiech) Snažím sa byť otvorený a ľudia to vtedy pochopia.“

SkryťVypnúť reklamu

Ostávate s niektorými z nich v kontakte?

„S viacerými, napríklad aj s mužom z titulky mojej knihy. Raz sa mi však stalo aj to, že som po rokoch publikoval fotku staršieho bozkávajúceho sa páriku na autobusovej zastávke a ozval sa mi neznámy muž. V telefóne sa spýtal: Ste Peter Dench? Odpovedal som – áno. To vy ste urobili tú fotku bozkávajúcej sa dvojice? Opäť som povedal - áno. A potom sa ozvalo: Na tej fotke je môj otec, ale tá žena nie je moja matka. (smiech) Nebol však nahnevaný, chcel len vedieť, kedy som to presne odfotil a kde, a napokon povedal, že je to úplne v poriadku.“

pdench_book_final045_res.jpg

V rámci projektu A Day off in the lives of Europe, v rámci ktorého ste zaznamenávali, ako ľudia v krajinách Európy oslavujú svoje štátne sviatky, ste sa dostali aj do Česka. Páčili sa vám tradície Veľkonočného pondelka?

SkryťVypnúť reklamu

„Spolu s kolegom sme navštívili osemnásť krajín a ešte sme neskončili. Myslím, že nerozumieme histórii našich susedov. To je to, čo nás poháňa – chceme zistiť, čo sa deje pred našimi dverami. V českom mestečku sme narazili na skupinku asi 17-ročných chlapcov, ktorí mali v rukách 22-menný zoznam dievčat a žien, ktoré mali v pláne vyšibať. Išli sme teda s nimi, prvá na zozname bola zhodou okolností učiteľka angličtiny. Bolo len osem hodín ráno, ona nám otvorila, chlapci ju symbolicky vyšibali a ona nás ponúkla pohárikom slivovice. Ako sa však hodiny posúvali a množstvo slivovice narastalo, už to nebolo len také symbolické šibanie. Videl som mladého muža, čo vypil dvadsaťdva poldeci! A to bolo len asi jedenásť hodín dopoludnia! (smiech) Bol to skvelý projekt. Nie je veľa vecí, ktoré môžete v živote robiť – môžete jesť dobré jedlo, bozkávať skvelú ženu, piť dobré víno a cestovať. A keď ste fotožurnalista – môžete si vybrať krajiny, ktoré chcete navštíviť a potom k nim hľadať dobré témy a príbehy. To, akú udalosť krajina oslavuje a akým spôsobom, o nej veľmi veľa povie. Zamiloval som si napríklad Litvu – na prvého apríla sa tam ľudia oblečú ako Stalin a Lenin a prechádzajúc sa parkom niekdajších komunistických sôch sa ohadzujú paradajkami!“

SkryťVypnúť reklamu

Slovenský fotograf Martin Kollár robil čosi podobné - cestoval po krajinách Európy počas víkendov. Nepoznáte sa náhodou?

„Áno, poznáme. (smiech) Stretli sme sa v Londýne a bolo to tak trochu nedorozumenie. Požiadal som ho o stretnutie, aby som mu v nejakom zmysle pomohol v jeho kariére. On sa však nazdával, že som iba náhodný fanúšik, čo s ním chce ísť na drink. Stretli sme sa, on začal hovoriť, že robí toto a tamto a až na konci som sa mu priznal, prečo som vlastne prišiel a vysvetlili sme si to. Mám podpísaný výtlačok jeho knihy Nothing Special. Milujem tento typ fotografie a sledujem jeho prácu už veľmi dlho. Myslím, že je skutočným špecifikom vášho regiónu. Je iba veľmi málo kníh, pri ktorých si poviem: Dočerta! Je to úžasná kniha plná skvelých záberov!“

SkryťVypnúť reklamu

pdench_book_final043_res.jpg

pdench_book_final108_res.jpg

Od minulého roka ste súčasťou úzkeho tímu agentúry Getty Images, ktorý sa venuje reportážam. Jeho šéfom je Aidan Sullivan, ktorý bol u nás predvlani. Aký je šéf?

„Aidan je absolútne skvelý, výnimočný a vskutku oddaný fotografii. Prvá skutočná zákazka, ktorú som dostal v roku 1998, bola práve od neho, keď bol editorom magazínu Sunday Times. Priebežne som mu posielal svoje portfólio, on si ho vždy pozrel a povedal, nech prídem o pol roka. Takto sa to opakovalo asi tri a pol roka, kým mi nepovedal, že som pripravený. To on mi ukázal cestu. Keď ma zavolal do tímu Reportage, cítil som sa ako Indiana Jones, čo schmatol svoj fotoaparát a prešiel na správnu stranu rieky. (smiech) Dnes, keď agentúry zanikajú, je Getty stále dosť silná. Keď prídem s dobrým nápadom, mám k dispozícii ľudí a dobré kontakty, a to je dnes veľmi dôležité. Navyše náš tím tvorí iba štrnásť fotografov, cítim sa medzi nimi ako doma, lebo sme ako rodina. Je to nesmierne príjemné.“

SkryťVypnúť reklamu

Je pre fotografa dôležité mať človeka, ktorý mu povie, kadiaľ ísť?

„Fotograf potrebuje nielen jedného, ale hneď niekoľko ľudí, ktorých názor si váži. A nemusia to byť výhradne fotografi. Ja napríklad všetky fotky ukazujem aj svojej osemročnej dcére, lebo ma zaujíma, ako na ne bude reagovať, čo si všimne. Doteraz si tiež pamätám, čo mi raz povedal šéf jednej agentúry, keď som začal fotiť Anglicko. Vravel, že tie fotky sú dobré, ale nie skvelé. Povedal mi, že nemôžem robiť iba zábavné fotky, lebo ľudia si zvyknú, naučia sa, ako majú reagovať a nezačnú nad nimi premýšľať. Platí to aj opačne – ak divákovi ukážete samé umierajúce obete vojny, tak sa tiež na ne čiastočne adaptuje, obrní sa a nenechá to na ňom taký dôraz, ako keď mu tie situácie dáte do kontrastu s niečím pozitívnym.“

Okrem toho, že fotografujete, ste začali aj písať. Prečo?

„Kedysi to bolo tak, že na každú reportáž sme šli dvaja – fotograf a autor textu. Potom, keď začali agentúry a noviny šetriť, začalo sa stávať, že na cestu poslali iba redaktora a povedali mu, nech urobí aj nejaké fotky. Trochu ma to znepokojilo. Ako keby som nemohol ísť ja a napísať nejaký text. Tak som to skúsil a celkom sa mi to zapáčilo. Svet žurnalistiky sa zmenil, aj fotografi už musia vedieť ponúknuť viac.“

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  6. Do ZWIRN OFFICE sa sťahuje špičková zubná klinika 3SDent
  7. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  8. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  1. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  2. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  3. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Dobrovoľníci z MetLife vysadili nové stromy a kríky
  7. MISSia splnená. Projekt Kesselbauer ožíva spokojnými majiteľmi
  8. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 30 700
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 528
  3. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 15 529
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 691
  5. McDonald's reštaurácia Košice Jazero ukončuje svoju prevádzku 10 299
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 9 991
  7. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 9 692
  8. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 429
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 45 357
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 468
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 346
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 12 060
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 343
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 336
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 7 812
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 416
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu