Fotograf Peter Dench: Anglicko nie je sivé a nudné

"Nikto nie je povolanejší dokumentovať Anglicko ako ja. Škóti a Walesania nech si nájdu iného fotografa," hovorí s úsmevom PETER DENCH.

PETER DENCH (1972) – pôsobí pre tím Reportage agentúry Getty Images. Má za sebou prácu pre médiá, mimovládne organizácie aj komerčných klientov. Publikuje v Time, New Yorker, Fortune, Weekend Guardian, Telegraph Magazine, Newsweek, The New York Times,(Zdroj: SME – GABRIEL KUCHTA, PETER DENCH)

Fotografoval na Haiti, v Rwande, ale aj reklamu pre pánsky magazín Maxim. Už niekoľko rokov sa však PETER DENCH s typickým humorom a iróniou venuje najmä svojej krajine. Má narodeniny v rovnaký deň ako William Shakespeare, ale nielen preto sa cíti sa tým správnym človekom, čo dokumentuje práve Anglicko. Na Slovensko prišiel pred pár týždňami rozhodovať o fotografiách v súťaži Novinárska cena a o pár dní sa vráti. V stredu otvára výstavu vlastných fotografií Anglicko bez cenzúry v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave.

Zmenil sa dôvod, pre ktorý ste začali fotografovať a pre ktorý v tom pokračujete?

„Áno, zmenil a veľmi. Začal som fotiť preto, lebo ma vyhodili z každej inej práce, o ktorú som sa pokúšal. (smiech) Chvíľu som sa takto pretĺkal systémom a potom som sa začal venovať fotografii. Keď som bol mladý, bol som dosť sebecký. Fotografovanie som vlastne využíval na to, aby som sa dostal na miesta, na ktoré som sa chcel pozrieť - bez toho, že by som k tomu chcel niečo povedať. Ak mi niekto ponúkol pivo, jedlo, peniaze či rovno letenku, ani mi nenapadlo rozmýšľať, že by som to odmietol. Šiel som všade.“

A teraz?

„Dúfam, že som dospel, lebo dôvod, prečo fotím, teraz je ten, že sa snažím v prvom rade k niečomu konkrétnemu vyjadriť. Fotografiu vnímam ako vizuálne posolstvo, ktoré tu zostane. Fotografujem cielene, zámerne. Mám štyridsať rokov a začínam rozmýšľať nad tým, koľko času mi ostáva a čomu ho venujem. Keby som na jednom projekte robil priemerne päť rokov, do šesťdesiatky stihnem už iba štyri.“

Bolo zložité nájsť svoju tému a svoj štýl fotografovania?

„To je skôr otázka – našiel som ich? (úsmev) Myslím, že to, čo som chcel fotiť, som našiel relatívne skoro, len som si to dlho neuvedomoval. Veľmi ma ovplyvnilo prostredie anglického pobrežia, kde som sa narodil. Je to tam prekrásne, plné jasných až krikľavých farieb. A zároveň to má v sebe svoj typický humor – niečo ako humor Bennyho Hilla či filmovej série Carry On. Bolo pre mňa dôležité pochopiť, odkadiaľ pochádzam a kto sú ľudia, ktorí ma obklopujú. Nie som Brit, som Angličan. Škóti aj Walesania sú mi jedno, nech si nájdu nejakého vlastného fotografa, ktorý ich bude reprezentovať. (smiech) Narodil som sa v rovnaký deň ako William Shakespeare, čo je v deň sviatku sv. Georgea – patróna Angličanov. Nikto nie je povolanejší dokumentovať Anglicko ako ja.“ (smiech)

Je ťažké fotografovať prostredie, ktoré je človeku dôverne známe?

„Práveže celkom rád fotím veci, ktoré dobre poznám, lebo nie som príliš rozrušený a zvádzaný množstvom neznámych podnetov. Nikdy som napríklad nebol v Japonsku, ale viem si predstaviť, že keby som tam šiel, tak by som bol ako každý iný turista a fotil si úplne všetko. Takto môžem ignorovať veci, ktoré sú zrejmé na prvý pohľad a hľadať niečo nové. Mám rád zdanlivo nudné miesta. Aj keď ma v roku 2002 vybrali do tímu Masterclass v rámci World Press Photo a dostal som tému Osud – nešiel som do Afriky ani na Stredný východ, ale do maličkého amerického mestečka so šesťtisíc obyvateľmi, ktoré sa volalo Fate (Osud), kde sa na prvý pohľad vôbec nič osudové nedialo.“

pdench_book_final002_res.jpg

Fotografie Petra Dencha z knihy England Uncensored, ktoré budú od stredy aj v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave.

pdench_book_final115_res.jpg

V roku 2005 ste krátko po bombových útokoch v Londýne fotografovali tému etnicity pre nemecký magazín Stern. Viackrát ste spomínali, že ste svojimi fotografiami chceli o etnikách v Londýne podať pozitívny obraz. Mali ste pocit, že to potrebujú?

„Nemyslel som to tak, že by to potrebovali a nemyslím si ani, že by ich to zaujímalo. To, čo je dôležité a zaujímavé pre fotografa a pre tých, ktorí sú na fotkách, sa môže dosť líšiť. Napríklad som fotil dve dievčatá, kamarátky zo strednej školy, jedna bola moslimka a druhá z rodiny sikhov. Fotografie vznikali na škole Villiers, kde je registrovaných až 45 jazykov, ktorými jej žiaci hovoria. Tie dievčatá sa však nad takýmito faktami nepozastavovali, ony sa zaujímali o kamarátov, o skúšky, ktoré mali pred sebou či o účasť na festivale Shakespearových hier. Snažím sa vždy hovoriť pravdu, no každý si ju aj tak napokon vysvetlí iba podľa seba, podľa toho, čo chce počuť. Etnicita bola po bombových útokoch veľmi silnou témou a veľa ľudí ju fotilo. Pre mňa bolo dôležité urobiť niečo, čo nekorešpondovalo s paranojou strednej vrstvy, ktorá v meste narastala. Som totiž presvedčený, že Londýn je nesmierne tolerantné mesto.“

Neskrývate svoju inšpiráciu v diele Martina Parra, ktorý sa svojimi sarkastickými fotografiami Británie preslávil po celom svete. Ako sa fotograf vyrovnáva s jeho silnou pozíciou?

„On sa tak narodil - ako ten najlepší. Ak by robil čokoľvek, hoci aj IT, bol by určite najlepší. Akurát, že si vybral fotografiu a fakt je, že pre ňu urobil nesmierne veľa. Jeho dosah je skutočne svetový a ja to nemôžem ignorovať, môžem to jedine prijímať. A myslím si, že to pre mňa má viac výhod ako nevýhod. Som si istý, že by som svoj štýl našiel aj bez toho, aby som poznal ten jeho. On to však celé akoby urýchlil, lebo urobil tento spôsob fotografie akceptovateľným. Napokon, ktokoľvek, kto v Anglicku fotografuje farebne, je úplne automaticky porovnávaný s Parrom. A verte, že nie je deň v mojom súkromnom či profesionálnom živote, aby ho niekto nespomenul, keď so mnou hovorí. Samozrejme, niektorí to robia s cieľom urážky. No ja viem, že ak by sa na moje fotografie pozreli hlbšie, tak nájdu neuveriteľne veľa rozdielov.“

Pred rokom ste sa dokonca vrátili na miesto Parrovej slávnej knihy Last Resort v New Brightone. Prečo?

„Je to moja obľúbená kniha. Vlani uplynulo dvadsaťpäť rokov odvtedy, čo vznikla. Šiel som na tie miesta a snažil som sa zistiť, či ešte existujú páry k Parrovým fotografiám. Vznikla z toho celá séria fotografií, ktorá bola mojím verejným vyhlásením, že som jeho veľkým fanúšikom. On ma ovplyvnil, nevnímam to však ako problém, naopak. Napokon, poznáme sa, robil som s Martinom rozhovor pre náš magazín. Myslím, že sme absolútne odlišní, čo sa týka povahy. On si dá svoj popoludňajší čaj, má svoje spôsoby. Medzi naším prvým a druhým stretnutím ubehlo šestnásť rokov a nič sa na ňom nezmenilo. Stále sedel na rovnakom mieste, obklopený množstvom skvelých kníh, ktoré zaberali aj tri poschodia jeho domu.“

pdench_book_final004_res.jpg

Je pre fotografa dobré poznať prácu kolegov a neustále sledovať, čo robia? Nie je to príliš frustrujúce?

„Poznať prácu kolegov má viac výhod. Ja som skôr prekvapený, keď niekto z fotografov nepozná prácu niekoho dôležitého. V súčasnosti mi to príde zvláštne, lebo kedysi bolo treba ísť na výstavu alebo si rovno kúpiť knihu. Dnes máme Flickr, Twitter, internet. Mladí fotografi to majú ťažké, lebo zdedili naozaj veľa. Existuje niekoľko spôsobov, ako zachytiť nejakú tému. Podľa mňa sa to však stále dá povedať aj inak. Aj Simon Roberts vravieval, že máte iba dve možnosti – nafoťte to inak alebo počkajte päť rokov.“

Viac ako desať rokov ste pracovali na knihe England Uncensored, v rámci ktorej sú kapitoly ako royalUK, rainUK, drinkUK. Kde vznikol nápad na takýto projekt?

„Snažím sa ukázať obraz Anglicka. Je to totiž veľmi vzrušujúce miesto, kde je stále čo objavovať. Navyše nemám rád predstavu, že Anglicko je nudná sivá krajina. Ja ju tak nevidím. Fotografoval som vo viac ako päťdesiatich krajinách sveta, ale potom som si uvedomil, že nemusím cestovať do Vietnamu, aby som mal dobrú fotku. Stačí nastúpiť na autobus a ísť do supermarketu. Tiež som si uvedomil, že nie som fotograf aktualít. Keď som išiel fotiť pohreb princeznej Diany, čakal som v dave na auto s jej truhlou hodiny. V rozhodujúcej chvíli som si však všimol cenovku na topánke krásnej ženy predo mnou. Sklonil som sa, aby som si to dobre odfotil a vtom som si všimol kvety dopadajúce k zemi. Kým som stihol vstať, auto s truhlou bolo fuč. Nie je to skrátka pre mňa, no stále rád komentujem, čo sa vo svete deje, akurát sa to snažím robiť iným spôsobom.“

pdench_book_final007_res.jpg

pdench_book_final046_res.jpg

Mnohé z vašich fotiek sú plné kontrastov. Je to skutočnosť, ktorá vás obklopuje alebo skôr spôsob, akým ju vidíte?

„Anglicko je plné kontrastov. Vždy som napríklad cítil, že som súčasťou istej spoločenskej triedy. Do svojich osemnástich rokov som nikdy nestretol žiaka elitnej súkromnej školy. Potom som spoznal chlapca menom Pierce a ten mal kamaráta Alexa Steele Perkinsa. Správali sa ku mne úplne inak, mali sebavedomie, ktoré mne od detstva chýbalo. Aj preto som už na začiatku chcel odfotiť čo najviac škôl, ktoré navštevovali deti z vyššej triedy – napríklad taký Eton či Harrow. A môj prvý projekt na univerzite spočíval v tom, že som sa snažil byť pozvaný k čo najväčšiemu množstvu aristokratov, lebo som skrátka nemohol uveriť, že je niečo takéto možné na konci 20. storočia. Je iba ťažké tieto kontrasty ignorovať, čo sa týka ich vizuálnej stránky.“

V časti royalUK máte aj dosť bizarné fotografie z kráľovskej svadby Kate a Williama. Mohlo by sa z nich zdať, že stále je dosť ľudí, ktorí monarchiu podporujú, nie?

„Ale na tých fotkách sú väčšinou Kanaďania či Američania. (smiech) A tí, čo prišli už deň či dva pred svadbou, sú z Nového Zélandu. A ak sú medzi tými oslavujúcimi aj Briti, isto to nie sú Londýnčania. Tiež sa niekedy pýtam, prečo to stále tolerujeme, prečo niečo neurobíme? Nazdávam sa však, že sa monarchie nikdy nezbavíme.“

pdench_book_final017_res.jpg

Sú Angličania tolerantní k fotografom?

„Áno, sú. Zároveň je to však otázka postoja fotografa. Podľa mňa je napríklad neúctivé, ak by som niekoho fotil z druhej strany ulice alebo spoza kríkov. Ja radšej prídem k nemu a fotografujem ho zblízka. A keď sa ma spýta, čo to robím, tak sa mu predstavím, vysvetlím mu, na akom projekte pracujem a spýtam sa, či mu fotku môžem poslať. Fotografovanému musíte ukázať rešpekt. Nikdy sa mi nestalo, že by mi niekto dal facku, vlastne, iba raz, a to som si zrejme zaslúžil. (smiech) Snažím sa byť otvorený a ľudia to vtedy pochopia.“

Ostávate s niektorými z nich v kontakte?

„S viacerými, napríklad aj s mužom z titulky mojej knihy. Raz sa mi však stalo aj to, že som po rokoch publikoval fotku staršieho bozkávajúceho sa páriku na autobusovej zastávke a ozval sa mi neznámy muž. V telefóne sa spýtal: Ste Peter Dench? Odpovedal som – áno. To vy ste urobili tú fotku bozkávajúcej sa dvojice? Opäť som povedal - áno. A potom sa ozvalo: Na tej fotke je môj otec, ale tá žena nie je moja matka. (smiech) Nebol však nahnevaný, chcel len vedieť, kedy som to presne odfotil a kde, a napokon povedal, že je to úplne v poriadku.“

pdench_book_final045_res.jpg

V rámci projektu A Day off in the lives of Europe, v rámci ktorého ste zaznamenávali, ako ľudia v krajinách Európy oslavujú svoje štátne sviatky, ste sa dostali aj do Česka. Páčili sa vám tradície Veľkonočného pondelka?

„Spolu s kolegom sme navštívili osemnásť krajín a ešte sme neskončili. Myslím, že nerozumieme histórii našich susedov. To je to, čo nás poháňa – chceme zistiť, čo sa deje pred našimi dverami. V českom mestečku sme narazili na skupinku asi 17-ročných chlapcov, ktorí mali v rukách 22-menný zoznam dievčat a žien, ktoré mali v pláne vyšibať. Išli sme teda s nimi, prvá na zozname bola zhodou okolností učiteľka angličtiny. Bolo len osem hodín ráno, ona nám otvorila, chlapci ju symbolicky vyšibali a ona nás ponúkla pohárikom slivovice. Ako sa však hodiny posúvali a množstvo slivovice narastalo, už to nebolo len také symbolické šibanie. Videl som mladého muža, čo vypil dvadsaťdva poldeci! A to bolo len asi jedenásť hodín dopoludnia! (smiech) Bol to skvelý projekt. Nie je veľa vecí, ktoré môžete v živote robiť – môžete jesť dobré jedlo, bozkávať skvelú ženu, piť dobré víno a cestovať. A keď ste fotožurnalista – môžete si vybrať krajiny, ktoré chcete navštíviť a potom k nim hľadať dobré témy a príbehy. To, akú udalosť krajina oslavuje a akým spôsobom, o nej veľmi veľa povie. Zamiloval som si napríklad Litvu – na prvého apríla sa tam ľudia oblečú ako Stalin a Lenin a prechádzajúc sa parkom niekdajších komunistických sôch sa ohadzujú paradajkami!“

Slovenský fotograf Martin Kollár robil čosi podobné - cestoval po krajinách Európy počas víkendov. Nepoznáte sa náhodou?

„Áno, poznáme. (smiech) Stretli sme sa v Londýne a bolo to tak trochu nedorozumenie. Požiadal som ho o stretnutie, aby som mu v nejakom zmysle pomohol v jeho kariére. On sa však nazdával, že som iba náhodný fanúšik, čo s ním chce ísť na drink. Stretli sme sa, on začal hovoriť, že robí toto a tamto a až na konci som sa mu priznal, prečo som vlastne prišiel a vysvetlili sme si to. Mám podpísaný výtlačok jeho knihy Nothing Special. Milujem tento typ fotografie a sledujem jeho prácu už veľmi dlho. Myslím, že je skutočným špecifikom vášho regiónu. Je iba veľmi málo kníh, pri ktorých si poviem: Dočerta! Je to úžasná kniha plná skvelých záberov!“

pdench_book_final043_res.jpg

pdench_book_final108_res.jpg

Od minulého roka ste súčasťou úzkeho tímu agentúry Getty Images, ktorý sa venuje reportážam. Jeho šéfom je Aidan Sullivan, ktorý bol u nás predvlani. Aký je šéf?

„Aidan je absolútne skvelý, výnimočný a vskutku oddaný fotografii. Prvá skutočná zákazka, ktorú som dostal v roku 1998, bola práve od neho, keď bol editorom magazínu Sunday Times. Priebežne som mu posielal svoje portfólio, on si ho vždy pozrel a povedal, nech prídem o pol roka. Takto sa to opakovalo asi tri a pol roka, kým mi nepovedal, že som pripravený. To on mi ukázal cestu. Keď ma zavolal do tímu Reportage, cítil som sa ako Indiana Jones, čo schmatol svoj fotoaparát a prešiel na správnu stranu rieky. (smiech) Dnes, keď agentúry zanikajú, je Getty stále dosť silná. Keď prídem s dobrým nápadom, mám k dispozícii ľudí a dobré kontakty, a to je dnes veľmi dôležité. Navyše náš tím tvorí iba štrnásť fotografov, cítim sa medzi nimi ako doma, lebo sme ako rodina. Je to nesmierne príjemné.“

Je pre fotografa dôležité mať človeka, ktorý mu povie, kadiaľ ísť?

„Fotograf potrebuje nielen jedného, ale hneď niekoľko ľudí, ktorých názor si váži. A nemusia to byť výhradne fotografi. Ja napríklad všetky fotky ukazujem aj svojej osemročnej dcére, lebo ma zaujíma, ako na ne bude reagovať, čo si všimne. Doteraz si tiež pamätám, čo mi raz povedal šéf jednej agentúry, keď som začal fotiť Anglicko. Vravel, že tie fotky sú dobré, ale nie skvelé. Povedal mi, že nemôžem robiť iba zábavné fotky, lebo ľudia si zvyknú, naučia sa, ako majú reagovať a nezačnú nad nimi premýšľať. Platí to aj opačne – ak divákovi ukážete samé umierajúce obete vojny, tak sa tiež na ne čiastočne adaptuje, obrní sa a nenechá to na ňom taký dôraz, ako keď mu tie situácie dáte do kontrastu s niečím pozitívnym.“

Okrem toho, že fotografujete, ste začali aj písať. Prečo?

„Kedysi to bolo tak, že na každú reportáž sme šli dvaja – fotograf a autor textu. Potom, keď začali agentúry a noviny šetriť, začalo sa stávať, že na cestu poslali iba redaktora a povedali mu, nech urobí aj nejaké fotky. Trochu ma to znepokojilo. Ako keby som nemohol ísť ja a napísať nejaký text. Tak som to skúsil a celkom sa mi to zapáčilo. Svet žurnalistiky sa zmenil, aj fotografi už musia vedieť ponúknuť viac.“

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Premier Club Nitra: Výborne čapovanú Plzeň hľadajte v centre
  2. Päť tipov na dovolenku počas Veľkej noci
  3. Slováci čoskoro lídrami vo využívaní inteligentných domácností
  4. Kĺby starnú s nami. S týmito radami ich udržíte fit čo najdlhšie
  5. Zábavný aj sebavedomý
  6. Obľúbené letné pneumatiky Matador Hectorra v novej generácii 3
  7. Kursalon Trenčianske Teplice: Výborné jedlo a chutné pivo
  8. Loďou Meraviglia po Stredozemnom mori
  9. Bezpečnostný pás vám chráni život, antivírus váš virtuálny svet
  10. Antibiotiká nie sú cukríky. Naozaj viete, kedy ich máte brať?
  1. Premier Club Nitra: Výborne čapovanú Plzeň hľadajte v centre
  2. Konferencia o využívaní ITP v trestnom konaní splnila svoj cieľ
  3. Nadácia Poštovej banky podporí grantom folklór a tradície
  4. Najlepšie obnovený bytový dom 2016 je v Prešove
  5. Najlepšie obnovený bytový dom 2016 je v Prešove
  6. Prednáška holandského veľvyslanca na EU v Bratislave
  7. Zákaznícky servis Martinusu sa dostal medzi svetovú špičku
  8. Päť tipov na dovolenku počas Veľkej noci
  9. Poradňa: Ako vybrať účet pre mladých
  10. Sajfa odkázal študentom:„Buďte nároční a vydržte!“
  1. Kĺby starnú s nami. S týmito radami ich udržíte fit čo najdlhšie 24 533
  2. Ikonický Harley-Davidson za bezkonkurenčnú cenu 5 575
  3. Loďou Meraviglia po Stredozemnom mori 5 061
  4. Kursalon Trenčianske Teplice: Výborné jedlo a chutné pivo 4 706
  5. Päť tipov na dovolenku počas Veľkej noci 3 796
  6. Obľúbené letné pneumatiky Matador Hectorra v novej generácii 3 3 744
  7. Zábavný aj sebavedomý 3 494
  8. Bývanie, ktoré vás oslobodí od stresu 3 204
  9. Slováci čoskoro lídrami vo využívaní inteligentných domácností 2 900
  10. Antibiotiká nie sú cukríky. Naozaj viete, kedy ich máte brať? 2 552

Téma: Víkend


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Pred cestou sme vtipkovali, spomínajú ženy z prvého transportu do Osvienčimu

V sobotu 25. marca je 75. výročie prvého transportu Židov do koncentračného tábora v Osvienčime.

KOMENTÁRE

Varšava chce zavrieť Tuska. A s ním poľskú demokraciu

Poľsko začalo s kriminalizáciou politických protivníkov.

KULTÚRA

Gorillaz idú do vesmíru. Ich nová hudba je experiment

Animovaná kapela vydala štyri nové piesne.

ŠPORT

Sagan na E3 Harelbeke spadol, vyhral Van Avermaet

V záverečnom špurte sa rozhodovalo medzi triom Belgičanov.

Neprehliadnite tiež

Gorillaz idú do vesmíru. Ich nová hudba je zaujímavý experiment

Pohrávajú sa s technológiou virtuálnej reality a poukazujú na svet plný úzkostí. Animovaná kapela vydala štyri nové piesne.

Najlepší český film použil pri vstupe do kín Benešovu diplomaciu (recenzia)

Masaryk je i napriek dvanástim Českým levom remeselne nadpriemerný film.

Danka prirovnali k tučniakovi z Nórska. Obnovená relácia Sedem sa vydarila

Lasica, Leško a Kňažko opäť komentujú politické dianie na Slovensku. Vyhovoval by im skorší čas.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop