Bratislava už zažila lepšie koncerty, ale takú výpravnú šou, akú v piatok predviedla americká speváčka Beyoncé, ešte nie.
Osem tanečníc, dvaja tanečníci, výlučne ženská kapela rozšírená o tri hráčky na dychové nástroje a tri speváčky, vizuálne dokonalá šou s hradbami svetiel, pohyblivou stenou z LED panelov, dve pódiá.
Už zoznam ľudí a vecí okolo speváčky Beyoncé ukazuje, že to, čo v piatok zažilo publikum na štadióne Ondreja Nepelu v Bratislave, nebol obyčajný koncert.
Žena na rôzne spôsoby
Počas prvej hodiny od oficiálneho začiatku večera sa Beyoncé objavila len v dvoch reklamách a propagačnom videu kampane Chime for Change. Popové hity z playbacku zjavne divákom prekážali menej ako predstava nejakého domáceho predskokana (ale túžbu „zviditeľniť sa“ by v tomto prípade naozaj nemal len málokto). Keď na scénu vtrhla hlavná hviezda, na jej meškanie sa zabudlo.
Bola to ukážková mainstreamová popová šou so všetkým, čo k tomu patrí. Detailne prepracovaná a zocvičená. Každá pesnička vyzerá úplne inak a má inú choreografiu, blikajúce svetlá striedali videoprojekcie, ohne prskali zo stropu aj z gitary. Beyoncé strieda spev s tancom a každú štvrťhodinu kostým.
Ženskosť na rôzne spôsoby, to je jej najobľúbenejšia téma. Raz sa štylizuje do drsniačky, o chvíľu sa hrá na zvodnú pin-up girl, nechá sa nalíčiť ako cisárovná v barokovom paláci, v ďalšom videu sa zase ukáže ako vzorná matka.
Na meter vzdialená
Pre mnohých je súčasnou kráľovnou popu. Po hudobnej stránke je to pop domiešaný prvkami R’n’B, soulu, tanečnej elektroniky a hip hopu. Z pódiového prejavu Michael Jackson, Whitney Houston, Prince... Od každého si niečo zobrala, ale najbližšie má k Madonne. Najmä spôsobom, ako zlepiť aktuálne trendy s minulosťou a pohrávať sa s imidžovými premenami.
Je technicky lepšia speváčka než Madonna, no pesničky majú zase ľahšie zabudnuteľnejšie refrény.
Inými slovami, lepšie fungujú naživo s výpravnou pódiovou šou než z cédečka.
Na rozdiel od spomínaných popstar pôsobí civilnejšie, k fanúšikom je bezprostrednejšia a bez problémov ich počas koncertu viackrát pustí k sebe na meter. Niekedy je tej popovej melodrámy á la Whitney Houston priveľa a, samozrejme, nechýbajú povinné cviky typu Hello, Slovakia. Ale na vypredanom štadióne (prevládali mladé dievčatá a ženy) sa publikum takmer dve hodiny nonstop živo baví, kričí, pospevuje texty. Tancuje sa aj na mnohých miestach na sedenie.
Sociológ by sa nenudil ani pri pohľade na partiu deliacu sa o popcorn veľkosti XXL.
Kráľovná to ešte nie je
Škoda, že zvukár dlho súperil s vizuálmi a v mase z reproduktorov často zanikla kapela. Keď dostala priestor, bolo jasné, že to nie sú žiadne dievčatá, ktoré dostali kšeft len preto, že dobre vyzerajú.
Bubeníčka hráva aj s džezovým gitaristom Mikom Sternom, tenorsaxofónové (!) sóla boli tiež zaujímavé, klávesáčka má klasickú techniku a najväčšou lahôdkou boli sprievodné vokalistky a ich „medové“ trojhlasy.
Je jasné, že za takto dokonale zladeným tímovým výkonom sú mesiace driny a veľké peniaze. Takých ako Beyoncé nie sú tisíce ani stovky či desiatky. Jej šou je dokonalá, hlas má výrazný, skvelú techniku, dobre vyzerá aj tancuje.
No k skutočnej popovej kráľovnej jej ešte chýba trochu viac originality. Alebo, presnejšie povedané, pár pesničiek, ktoré by boli geniálne. Hity Michaela Jacksona či Whitney Houstonovej (prišlo aj na citáciu I Will Always Love You) fungujú aj po niekoľkých dekádach od ich vzniku.
