Alena Čermáková sa búri proti šansónu, ktorý tak rada spieva. Vie, že si ho ľudia spájajú s tragédiou, ale tú ona teraz odmieta, nestotožňuje sa s ňou. Keď bude tento štvrtok spievať v bratislavskom Véčku, bude s ňou bojovať napriek tomu, že má v programe aj zopár smutných pesničiek.
„Nepopieram, že okolo nás sa neustále deje čosi tragické, ale ja by som už rada videla nejaké víťazstvo,“ hovorí. „A myslím si, že som našla jedno riešenie, ako vystúpiť zo skepsy: aj piesne s melancholickou hudbou a obsahom môžem interpretovať s nádejou a radosťou v hlase. Je to taká obyčajná radosť, že som tu a môžem spoznávať veci na zemi.“
Alena Čermáková je speváčka a hlasová pedagogička, autorom piesní je jej manžel Ivan Čermák. Prvý album Šansóny a iné piesne nahrávali s kapelou (Radom Tariškom, Jurajom Griglákom, Gabom Jonášom, Matúšom Jakabčicom, Mariánom Ševčíkom), druhý Spievam ako dýcham už Ivan Čermák nahral sám. „Radi by sme hrávali orchestrálne, s kapelou, ale v tomto žánri na to zväčša nie sú peniaze,“ hovorí. „Preto vo Véčku vystúpime takto, len Alena a ja.“
Intímnej skladbe programu vyhovujú klubové priestory, divadlá, prípadne nádvoria zámkov, kaštieľov. „Nedávno v Malackách sme sa trochu naľakali, mali sme spievať na štadióne. To nám pripomenulo časy, keď sme kedysi dávno hrávali so zábavovou kapelou – ktosi prišiel pod pódium a volal na nás: Pusti Georgea Michaela!“ smeje sa Čermák. „Našťastie, v Malackách začalo pršať a publikum odhlasovalo, že nechce, aby sa koncert odložil, ale aby presunuli nás do miestneho Pállfyho paláca.“
Štvrtkový koncert vo Véčku má názov Keď máš kam ísť. Medzi pesničkami budú znieť žalmy kráľa Dávida, prebásnené Milanom Rúfusom. „V živote sa púšťame cestami, ktorými by sme ísť nemali, hľadáme všetko možné, len nie krásu, čo máme okolo seba. Až neskôr zbadáme, že sme zablúdili, prehrali, sklamali seba aj iných,“ hovorí Alena Čermáková. „Tieto básne môžu byť návodom, ako si v tichu odpustiť a uveriť, že za rohom sú nové krásne veci, len si ich nevieme predstaviť.“
Doma v štúdiu zatiaľ obaja začali pracovať na tom, aby ich piesne vyvolávali „divoký smiech v publiku“. Alena hľadá odvahu písať sama a pridať sa k básnikom, ktorí jej texty písali doteraz, Ivan už veselú hudbu v zásobe má. „Neviem, prečo Alenka toľko čaká. Nedávno len tak na skúšku napísala text o byrokracii, bol veľmi vtipný. Keby tak pokračovala, mám pocit, že čoskoro sa aj môžeme vrátiť na štadióny a rovno pustiť Jamesa Browna: I feel good.“
